Objaviteľ Michael Armas drží v pohári unikátne kosti.
Dar z bane
Kosti našiel pred takmer päťdesiatimi rokmi banský inžinier Michael Armas zo stredných Filipín, keď razil štôlňu pri hľadaní fosfátov. Na rozdiel od mnohých podobných nálezov pri prieskume ložísk nerastov a ich ťažbe však fosílie neodhodil, ale uschoval ich. Po štyroch desaťročiach ho priateľ Hamilcar Intengan, ktorý teraz býva v americkom Chicagu, presvedčil, aby kosti daroval chicagskemu Fieldovmu múzeu.
Ich analýza trvala viac rokov. Ukázalo sa, že patria dosiaľ neznámemu druhu byvola, ktorý obýval Filipíny v dobe pred desaťtisíc až stotisíc rokmi. Vedcom sa zatiaľ nepodarilo kosti datovať presnejšie. Zvlášť zaujímavé je, že tvor bol zakrpatenou verziou byvola. Jeden taký druh na Filipínach žije aj dnes, hoci vo veľmi malom počte, takže je vzácny. No praveký "minibyvol" bol ešte o dosť menší. Telesnými rozmermi sa neveľmi líšil od typického slovenského čuvača.
Unikátne zviera
Objav opísal v časopise Journal of Mammalogy Darin Croft z Caseovej západnej rezervnej univerzity v ohijskom Clevelande s kolegami z USA a Filipín. Nový druh nazvali Bubalus cebusensis. Rodová časť mena je byvolia, druhová odráža širšiu lokalitu nálezu, filipínsky ostrov Cebu. Predkom novoobjaveného tvora bol byvol divý, Bubalus bubalis. Inak sa nazýva vodný byvol alebo arni. Je to veľké zviera, ktoré v kohútiku meria priemerne 1,8 metra a dosahuje hmotnosť až 800 kilogramov. Žije v Prednej a Zadnej Indii a na Borneu, no jeho zdomácnenú formu odpradávna chovajú v Číne, Indii, Egypte a na Filipínach.
Na Filipínach, konkrétne na ostrove Mindoro, žije aj zakrpatený byvol druhu Bubalus mindorensis, nazývaný tamaraw. V kohútiku dosahuje výšku asi 0,9 metra a hmotnosť okolo 200 kilogramov - čiže asi ako teľa. K týmto dvom druhom ešte patria dva ďalšie, hoci geneticky i geograficky vzdialenejšie - spoločne sa nazývajú anoa a žijú na ostrove Sulawesi (Celebes) v Indonézii. Novoobjavený druh Bubalus cebuensis meral v kohútiku iba trištvrte metra a mával hmotnosť asi 140 kilogramov. Našli sa z neho dva zuby, dve rebrá, dve ramenné kosti, kosť z chodidla a dve kopytové kosti. Aspoň že to, lebo vo vlhkých tropických oblastiach sa fosílie všeobecne nezachovávajú dobre.
Menší ostrov, menší tvor
Zvlášť pozoruhodné je, ako dobre novoobjavený byvol ilustruje ekologický jav ostrovného zakrpatievania. (Zmenšujú sa pri ňom telesné rozmery tvorov, ktoré sa ocitli v izolácii na ostrovoch. Príčinami sú menšia plocha s chudobnejšími zásobami potravy, menšia populácia i neprítomnosť predátorov.) Ostrov Cebu je totiž menší ako ostrov Mindoro. Vychádza z toho priama úmernosť: čím menší ostrov, tým výraznejšie ostrovné zakrpatievanie byvola. Až také prísne pravidlá však ostrovné zakrpatievanie nezachováva. Hoci mal Bubalus cebuensis pomerne veľké zuby, ako sa na ostrovne zakrpateného tvora patrí, zostali mu aj pomerne veľké nohy, čo už bežné nie je. Tichomorské súostrovie Filipíny, ktoré tvorí vyše sedemtisíc ostrovov, nikdy neboli spojené s hlavným kontinentálnym masívom.
Poklesy morských hladín počas dôb ľadových - až o 120 metrov - však vytvárali suchozemské mosty či aspoň plytčiny medzi jednotlivými jeho ostrovmi, po ktorých mohli migrovať živočíchy. Keď voda opäť stúpla, zostali uväznené v nových domovoch. Dnes žije na Filipínach približne 200 druhov cicavcov. Z toho dve tretiny sú endemické, teda sa vyskytujú iba tam. V tomto percentuálnom podiele endemických cicavcov prekonáva Filipíny iba Madagaskar v Indickom oceáne.
Ilustrácie - The Field Museum
Porovnanie veľkostí byvola divého, tamarawa a novoobjaveného najzakrpatenejšieho byvola. Mierku udáva ľudská postava.
Larry Heaney z Fieldovho múzea, člen tímu, s ramennými kosťami zdomácnenej formy byvola divého (vľavo) a Bubalus cebuensis.
