Šéf tímu Zeresenay Alemseged (vľavo) s geológom Jonathanom Wynnom zo St. Andrewskej univerzity vo Veľkej Británii na lokalite.
Vzdialenejšia rodina
Australopitekovia sú prechodnou skupinou na línii k človeku po rozchode s predkami dnešných šimpanzov. Žili pred vyše 5- až pred 1,5- či dokonca iba 1-miliónom rokov. Celý ten čas si zachovali zhruba veľkosť postavy a mozgovú kapacitu šimpanzov. Väčšinu dňa však kráčali po dvoch končatinách. Na kostre, osobitne lebke a chrupe, mali aj iné ľudské znaky. Niektoré ich známe druhy asi predstavujú vedľajšie vetvy, ktoré vymreli. No medzi inými vidno časový i anatomický sled. Z jedného, Australopithecus garhi, ktorý žil v Etiópii a mal pomerne gracilnú stavbu kostry, sa podľa všetkého pred 3- až 2,5-miliónmi rokov vyvinuli prví zástupcovia vlastného ľudského rodu Homo. Druh Australopithecus afarensis, žijúci pred zhruba 4 až 3 miliónmi rokov v Etiópii a Tanzánii, mohol byť predchodcom tohto základu nášho rodu. A jeho predkom zasa kenský a etiópsky druh Australopithecus anamensis spred 4 miliónov rokov.
Australopitekovia sa milióny rokov menili málo. Treba preto nejako vysvetliť prudký, takmer dvojnásobný nárast ich výšky a mozgovej kapacity. Podľa súčasného konsenzu vedcov patria do našej línie. Niet však zhody v tom, či už ich možno volať ženy, muži a deti, alebo ešte samice, samce a mláďatá. Presnejšie je zaiste to druhé. Mnohí paleoantropológovia vrátane objaviteľov "malej Lucy" si však myslia, že v tom máme byť veľkomyseľnejší.
Lucy. Tak pomenovali objavitelia spolovice zachovanú kostru síce drobnej, no dospelej praženy z druhu Australopithecus afarensis spred vyše 3 miliónov rokov. Našli ju roku 1974 v Afarskej preliačine severovýchodnej Etiópie a pri hľadaní jej mena sa inšpirovali svojou obľúbenou pesničkou Beatles. Iní vedci teraz ich unikátny nález doplnili ešte unikátnejším: takmer kompletnou kostrou malého dieťaťa rovnakého druhu.
"Malá Lucy"
Objav zverejňuje v dnešnom čísle časopisu Nature sedemčlenný tím na čele so Zeresenayom Alemsegedom. Tento mladý bádateľ etiópskeho pôvodu pôsobí v Ústave Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku (sieť ústavov Maxa Plancka je nemeckou obdobou SAV). Najznámejším členom tímu je paleoantropológ Fred Spoor z Univerzitného kolégia v Londýne. Piati vedci z tímu s ďalšou kolegyňou v druhom článku v Nature doložili geologický a paleontologický kontext.
Časti kostry nachádzali pri vykopávkach v rokoch 2000, 2002 a 2003 na lokalite Dikika v Hadarskej panve, iba niekoľko kilometrov od rieky Hawaš, v oblasti náleziska Lucy. Dlho ich preparovali a skúmali. Kosti ležali v geologickej vrstve starej 3,3-milióna rokov. Predmetný tvor sa v nej ocitol ako nedotknutá mŕtvola krátko po smrti. Azda sa utopil pri záplave. Lebka a trup spočívali v bloku pieskovca. Vyprostiť ich bolo prácne. Niektoré kosti na to stále čakajú. Končatiny ležali v najbližšom okolí. Kostra patrila veľmi mladému dievčatku, v čase smrti približne trojročnému.
Človek i ľudoop
Kostra plne zodpovedá druhu Australopithecus afarensis. Mozog sa otlačil do pieskovca, mal asi 330 cm3 ako pri dieťati australopiteka i rovnako starom šimpanzíčati. Je na úrovni 65 - 88 percent objemu mozgu ženy Australopithecus afarensis. Zachovalá jazylka (kosť hlasového aparátu v hrdle) pripomína mláďatá goríl a šimpanzov, zatiaľ čo naša, ľudská, naopak jazylku orangutanov. Jazylka sa dosiaľ z ľudských predkov našla iba u neandertálca z izraelskej jaskyne Kebara. Teda oveľa neskoršieho pračloveka, sčasti súbežného s Homo sapiens.
"Malá Lucy" je unikát, pretože vedci nikdy predtým neobjavili kostru dieťata australopiteka ktoréhokoľvek druhu. (Hoci primát patrí mladšej lebke tzv. Taungského dieťaťa z druhu Australopithecus africanus, ktorú našli roku 1924 v JAR ako vôbec prvú fosíliu australopiteka. Popri nej sa však dosiaľ z detí australopitekov našli iba zlomky lebiek a zuby.) Lopatka "malej Lucy" pripomína goriliu. Ľudoopie sú i zakrivené dlhé prsty na ruke. Aj pri dominantnej dvojnohosti tento mladý australopitek a jeho blížni sa často šplhali na stromy. "Malá Lucy" pomalším tempom rastu mozgu viac pripomínala človeka ako ľudoopa. Pri podobnej veľkosti mozgu sa tým australopitekovia líšili od ľudoopov. Zrejme v dôsledku iného správania.
Za všetkým je klíma?
"Malá Lucy" žila asi 150-tisíc rokov pred veľkou Lucy pri jazere, do ktorého rozsiahlou deltou ústila rieka. V žírnej krajine so záplavovými planinami boli lesy, rozsiahle lúky aj plochy iného otvorenejšieho porastu. A s množstvom zvierat ako hrochy, krokodíly, nosorožce a predkovia pakoňov. Z času na čas ju zasypával spad zo sopečných výbuchov. Dnes je to pahorkovitá kamenná púšť. "Malá Lucy" a jej druh sa v tomto kedysi priaznivom prostredí vyznačovali zmesou ľudských a ľudoopích vlastností. Čoraz viac to vyzerá, že evolučnú cestu k vlastnému ľudskému rodu Homo dláždila vynútená zmena spôsobu života.
Nástup suchšej klímy urobil z vyššie opísanej krajiny iba riedko zalesnenú savanu. Doba pred 3- až 2,7-miliónmi rokov, keď sa to na východe Afriky stalo, tesne predchádza vzniku rodu Homo. Takto sa na genézu ľudskosti pozerá nejeden paleoantropológ a vedec z príbuzných odborov. Najdôslednejšie azda neurológ William Calvin, ktorému jedna kniha vyšla aj na Slovensku (Ako myslí mozog, Kalligram, 2000).
Klimatický zvrat zaiste nebol jediný faktor. No mohol spustiť reťazce príčiny a účinku. Dokopy z evolučného hľadiska pomerne rýchlo vytvarovali základné znaky príslušníkov nášho rodu.
Niekoľko ukážok z ostatnej kostry.
Zeresenay Alemseged v laboratóriu s lebkou "malej Lucy". ILUSTRÁCIE - NATIONAL MUSEUM OF ETHIOPIA IN ADDIS ABEBA, MAX PLANCK INSTITUTUTE FOR EVOLUTIONARY ANTHROPOLOGY, ARCHAEOLOGY INFO, JOHN GURCHE
