Pred pár dňami sa mi dostal do rúk článok v poprednom biologickom časopise Trends in Ecology and Evolution. Autor v ňom podáva historický prehľad o tom, ako sa v ekológii a biológii menil objekt štúdia od jednotlivého organizmu až k snahám pochopiť procesy na úrovni celej biosféry a vidieť našu planétu ako celostný ekosystém. Vtedy som si uvedomil, že k tomuto posunu musela nemalou mierou prispieť aj profesorka biológie a nositeľka mnohých významných ocenení Lynn Margulisová. Jej kniha Symbiotická planéta: Nový pohľad na evolúciu (vydal Kalligram, Bratislava 2005, edícia Majstri vied) je totiž presne o tom. O posune vo vnímaní väzieb medzi bunkami, orgánmi, organizmami, populáciami organizmov a dokonca aj organizmami a biosférou. Možno práve takýto pohľad dopomohol autorke aj k formulácii teórie symbiogenézy, podľa ktorej sa organizmy vyvíjajú k čoraz zložitejším formám prostredníctvom vzájomne prospešnej spolupráce, čiže symbiózy.
Začiatky autorkinej vedeckej kariéry boli veľmi ťažké, proti jej názorom stálo mnoho významných biológov. Taký je však osud mnohých prevratných teórií, ktoré musia prejsť skúškou času. Teória Lynn Margulisovej, ktorú v knihe vysvetľuje veľmi pútavo, naberá na sile. Pravdepodobne touto skúškou prejde, aj keď proti stoja najmä neodarvinisti, podľa ktorých sú hybnou silou evolúcie mutácie molekuly DNA. Na jednej strane teda máme Dawkinsov sebecký gén, ktorý "urobí" všetko preto, aby odovzdal svoje kópie ďalším generáciám bez ohľadu na zvyšok sveta; na strane druhej tu máme pohľad Margulisovej, podľa ktorého evolúcia prebieha presne naopak - symbiózou, súžitím v akejsi všeobjímajúcej a všadeprítomnej harmónii. Sú vôbec dva takéto zásadne odlišné pohľady zlučiteľné?
Bývalá manželka zosnulého významného amerického astronóma Carla Sagana je známa aj svojím príspevkom k teórii Gaia, ktorá tiež spočiatku vyvolala vo vedeckej komunite tvrdý odpor (formulovala ju s chemikom Jamesom Lovelockom). O to viac ju privítali ekologické a náboženské spolky. Z oboch strán však išlo o nesprávne pochopenie koncepcie Gaie. Jej autori v skutočnosti netvrdia, že Zem je živá, ale iba živú bytosť pripomína, čo možno najlepšie sledovať na spätno-väzbových mechanizmoch, prebiehajúcich na celoplanetárnej úrovni. V dobe plnej prehnaných katastrofických vízií, avšak neoddiskutovateľného vplyvu človeka na zdravie Zeme, ktorú obývame, nám autorka oznamuje jednoznačné posolstvo: Nech robíme, čo robíme, nikdy sa nám nepodarí zničiť život na Zemi, aj keď by sme si to vo svojej nadutosti mohli myslieť.
Čaro Margulisovej knihy spočíva v tom, že síce pracuje s rovnakými informáciami ako ostatní, pozerá sa na ne však v novom svetle. A tak pred nami vyrastá nový a prekvapujúci svet, svet symbiózy a harmónie.
