Pojem "personal computer" - teda osobný počítač - sa používal už v 70. rokoch. Vtedy však označoval počítače, ktoré boli dostatočne kompaktné na to, aby si ich mohla zaobstarať i menšia firma či jednotlivec. Šlo o opak sálových či strediskových počítačov, ktoré svetu informačných technológií kraľovali v predchádzajúcich dekádach. Až "veľká modrá" - ako sa americká počítačová spoločnosť IBM prezýva - dala na začiatku 80. rokov pojmu PC špecifický obsah a postarala sa o to, že počítače víťazne dobyli stoly používateľov.
Vznikajúci trh s osobnými počítačmi nenechával manažérov IBM v pokoji. Prvý pokus o naskočenie do rozbiehajúceho sa vlaku však nedopadol najlepšie. Počítač s označením IBM 5100, ktorý zazrel svetlo sveta v roku 1975, si mnoho zákazníkov nenašiel. Po prvotnom nezdare spoločnosť uvažovala o kúpe niektorého z úspešnejších konkurentov, nakoniec ale vsadila na vlastné sily.
V kalifornských laboratóriách IBM v Boca Raton sa pokúsil tím odborníkov pod vedením Dona Estridge zostaviť počítač, v interných materiáloch označovaný šifrou Acorn. Dôležitým kritériom pri vývoji počítača bola možnosť zostrojiť ho z bežne dostupných súčiastok, čo znižovalo finančné i časové náklady na vývoj. Po asi rok trvajúcom úsilí sa podarilo dať dohromady stroj, ktorý bol verejnosti predstavený 12. augusta 1981 pod názvom IBM PC 5150.
Čo vlastne prvé "písíčko" svojim používateľom ponúkalo? Srdcom stroja, ktorý sa predával za nie práve ľudovú cenu 1565 dolárov, bol procesor spoločnosti Intel, ktorý pracoval s frekvenciou 4,77 megahertza. Pevný disk v počítači nebol, ale používateľ si mohol výsledky svojej práce uložiť na magnetofónovú pásku alebo na disketu. V druhom prípade si však musel priplatiť za príslušnú mechaniku. Za príplatok bol tiež monitor, ktorý bolo možné nahradiť televíziou.
Spoločnosť IBM sa v prípade svojho stroja rozhodla pre takzvanú otvorenú architektúru. To znamenalo, že technická dokumentácia k počítaču, presnejšie k jeho kľúčovej časti označovanej ako BIOS, bola prístupná i iným výrobcom.
Tí potom mohli vyrábať príslušenstvo, ktoré bolo s PC kompatibilné. Zo strany IBM však nešlo o filantropický počin. Vedenie spoločnosti počítalo s tým, že za prístup k dokumentácii budú ostatní výrobcovia platiť licenčný poplatok, a za druhé, že prvé husle v oblasti PC bude i v budúcnosti hrať IBM.
Aj keď je to s prihliadnutím k výkonu, cene a náročnosti obsluhy prvých "PC" možno ťažko pochopiteľné, IBM PC sa stalo dobre predajným artiklom. Okrem reklamy k tomu prispela i pomerne široká ponuka programov, najmä praktický tabuľkový procesor.
Popularita, ktorú si počítač vydobyl, mala pre jeho tvorcu i temnú stránku. Niektorí výrobcovia výpočtovej techniky videli v platforme PC šancu na obchodný úspech, platiť za licenciu sa im však nechcelo. Vďaka tomu vznikli takzvané klony, ktoré si s originálnymi PC od IBM rozumeli a za ktoré nebolo nutné platiť licenčný poplatok. Následný rýchly nástup PC kompatibilných počítačov vymazal z mapy skoro všetku konkurenciu.
Spoločnosť IBM síce stála na začiatku fenomenálneho úspechu PC, v druhej polovici osemdesiatych rokov však prišla o svoje výlučné postavenie v tejto časti trhu. V roku 2005 predala IBM divíziu osobných počítačov čínskej spoločnosti Lenovo a naďalej sa chce zameriavať na lukratívnejší trh softvéru a počítačových služieb.
