Predstava umelca o nove v dvojhviezde RS Oph. Vľavo lokalita výbuchu, biely trpaslík, vpravo "dodávateľ výbušniny", červená obria hviezda. Táto maľba ešte neodráža najnovšie dôkazy o výraznej asymetrii plynu odhodeného pri výbuchu, no dobre znázorňuje základnú situáciu. ILUSTRÁCIA - DAVID A. HARDY/PPARC
Astronómovia upresnili priebeh novy, termonukleárneho výbuchu na povrchu malej hustej hviezdy. Pomáha to pochopiť aj niektoré oveľa silnejšie výbuchy, supernovy, pri ktorých hviezdy prakticky zaniknú. Na jednej strane by nás tieto javy ohrozili, keby prebehli blízko Slnečnej sústavy, na druhej by sme tu bez nich neboli. Lebo iba pri nich vzniká dosť chemických prvkov, ktoré sú kľúčovými zložkami Zeme a života na nej.
Nesúrodé vybuchujúce duo
Dva vedecké tímy zverejnili v časopise Nature dôležité pozorovania hviezdy RS v súhvezdí Hadonosa čiže RS Oph (Hadonos je latinsky Ophiuchus, skrátene Oph). Vybuchla vo februári 2006, už šiesty raz v ére modernej astronómie. Predtým v rokoch 1898, 1933, 1958, 1967 a 1985. Medzi výbuchmi je niekoľkostokrát slabšia, ako zodpovedá hranici viditeľnosti voľným okom. Pri nich ho prekračuje, naposledy štvornásobne. Odhady jej vzdialenosti sa pohybujú od 1950 po 5-tisíc svetelných rokov od Slnka (1 svetelný rok = 9,46 bilióna kilometrov). RS Oph je dvojhviezda. Prvou zložkou je malá, horúca a hustá hviezda zvaná biely trpaslík, veľká asi ako Zem, ktorá však v sebe ukrýva viac ako celú hmotnosť Slnka. Druhou časťou je naopak obrovská a chladná červená hviezda. Stráca plyn, ktorý sa usádza na bielom trpaslíkovi. Keď je ho tam priveľa, rozvinie sa v ňom termonukleárna nestabilita. Nasleduje výbuch. Pri ňom biely trpaslík časť získanej hmoty odhodí. O zvyšok trvalo "priberie". To sa opakuje dlho.
V röntgene a rádiu
Americko-brazílsky tím Jennifer Sokoloskiovej z Harvardovej univerzity skúmal výbuch RS Oph v röntgenovom žiarení. Ľudským okom ho nevidno a preniká z vesmíru atmosférou minimálne, čo je pre celý pozemský život veľké šťastie. Vedci použili detektory na satelite RXTE. Zachytili röntgenové žiarenie, ktoré vzniklo nárazom plynu vyhodeného z bieleho trpaslíka na riedku plynovú hmlovinu, ktorá obklopuje červenú obriu hviezdu; akoby sa "vrátil domov".
Sokoloskiová s kolegami zatiaľ najpresvedčivejšie preukázali, že biely trpaslík pri výbuchu novy neodhadzuje hmotu ako rozpínajúcu sa guľu, ale asymetricky. Vyzerá to ako výtrysky z obidvoch jeho pólov, pričom v pozadí bude silné magnetické pole bieleho trpaslíka. To isté vyšlo aj britsko-nemeckému tímu Tima O'Briena z Manchesterskej univerzity. Aj oni sledovali výbuch RS Oph v rádiovom žiarení, ľudským okom neviditeľnom. To však atmosférou zväčša preniká, takže využili veľké sústavy antén na zemskom povrchu.
Oba tímy odvodili okrem asymetrie výbuchu aj nečakane nízku hmotnosť plynu odhodeného z bieleho trpaslíka; prinajmenšom v RS Oph naozaj výrazne "priberá". V prípade ľudí obezita spôsobuje vážne choroby. Nuž a ani biely trpaslík nemôže priberať donekonečna. Doslova si tým podpisuje ortieľ smrti.
Novy, supernovy, hypernovy
Náhle zjavy jasných hviezd na miestach oblohy, kde predtým nijaké nebolo vidno, si ľudia iste všímali od nepamäti. Osobitne početné sú staroveké a stredoveké správy hvezdárov z Číny, Kórey a Japonska. V Európe pozorovania takýchto hviezd prispeli k pádu dogmy o nemennosti nebies a k filozofickej revolúcii na úsvite modernej vedy. Dnes vieme, že menej výrazné novy (z lat. stella nova, nová hviezda) sa veľakrát opakujú na povrchoch bielych trpaslíkov v dvojhviezdach. No za jediný rok každý vyžiari toľko energie ako Slnko za desaťtisíc až stotisíc rokov.
Supernova je ešte oveľa silnejší výbuch. Svedčí buď o katastrofickom zrútení jadra masívnej hviezdy do superhustého neutrónového štádia, alebo o prekročení medznej hmotnosti bieleho trpaslíka, ktorého úplne roztrhá. Práve k takému chmúrnemu koncu podľa nových pozorovaní rýchlo speje biely trpaslík v RS Oph. Supernova uvoľní miliónkrát viac energie ako nova, oveľa viac ako Slnko za celých desať miliárd rokov jeho existencie. Podtypom supernov sú hypernovy, priame zrútenie jadra masívnej hviezdy do štádia čiernej diery. Zväčša ho sprevádza mohutný záblesk žiarenia gama.
