Čo urobíte so svojím počítačom, keď o niekoľko rokov vypovie službu alebo prestane stačiť vašim nárokom? Pravdepodobne to, čo podľa štatistiky tri štvrtiny ľudí: strčíte ho do skrine, vynesiete na povalu alebo odložíte do pivnice. Predmet, ktorý vás kedysi stál trojmesačný plat, sa predsa len tak nevyhadzuje! O ďalší rok či dva potom znova nazriete do skrine a nájdete tam zastaralé a dokonale nepoužiteľné zariadenie: zrejme ho preto vopcháte do škatule a vynesiete ku kontajneru pred domom.
Obidva vaše kroky boli rovnako prirodzené, ako chybné. Pri prvom ste totiž prišli o peniaze a pri druhom poškodili životné prostredie rovnako, ako keby ste starú autobatériu odhodili do kríkov pri ceste.
Počítač, člen rodiny
„Odniesť starý počítač na smetisko je pre mnohých ľudí podobné, ako odviezť starého psa na eutanáziu,“ hovorí Stephen Farrell z bostonskej organizácie zabezpečujúcej recykláciu počítačov, ktorého spovedali reportéri denníka New York Times. Vyhodiť počítač je často oveľa ťažšie, ako vyhodiť starý televízor alebo chladničku: počítače totiž obsahujú záznamy našich životov, súkromnú korešpondenciu, naše poznámky, spomienky. S počítačmi preto narábame ako so starými hračkami či obľúbenými časopismi: hromadíme ich v byte a vyhodíme až po čase, keď zaplnia všetky skladovacie priestory a naša citová väzba k nim zoslabne.
Základným problémom však je, že hodnota starých počítačov – na rozdiel od starých časopisov – časom prudko klesá a počítač sa veľmi rýchlo stáva bezcenným. Podľa Roberta Dangelmeyera, ktorý skúmal štyri veľké databázy s ponukou nových i použitých počítačov, stráca každý nový počítač v USA v priebehu prvého roka používania až 80 percent svojej hodnoty. Určité obdobie, približne rok, si potom počítač udržiava stabilnú hodnotu, aby potom v relatívne krátkom čase opäť klesla až na nulu.
Pre zaujímavosť možno uviesť príklad superpočítača, ktorý v roku 1993 kúpil Massachusettský technologický inštitút za 3,8 milióna dolárov. O štyri roky neskôr ho univerzita poslala do dôchodku pre nedostatočný výkon a najvyššia cena, za ktorú ho bol niekto ochotný odkúpiť, bola 750 dolárov. Univerzita napokon počítač darovala múzeu.
O prístroj, ktorý stojí na vašom stole, však pravdepodobne žiadne múzeum záujem neprejaví. Už v momente, keď začínate uvažovať o kúpe nového počítača, by ste si preto mali premyslieť, čo spravíte s tým starým. V mnohých vyspelých krajinách napríklad existujú organizácie zabezpečujúce prevoz starých počítačov do rozvojových krajín či ich darovanie chudobnejším obyvateľom. Na Slovensku zatiaľ takáto spoločnosť neexistuje, zato však funguje niekoľko predajných sietí second-hand počítačov a možno aj vo svojom okolí poznáte niekoho, komu by pomohol počítač, ktorý vám už nevyhovuje.
Nepovažujte pritom za neúspech, ak sa vám počítač nepodarí predať, ale „len“ darovať: v západných krajinách je bežné, že majiteľ starého počítača musí ešte zaplatiť firme, ktorá od neho počítač prevezme a zlikviduje ho alebo oživí a poskytne charite.
Monitor – nebezpečný odpad
Nová ekonomika založená na informáciách mala priniesť zníženie negatívneho dosahu priemyslu na životné prostredie, samotný osobný počítač má však k ideálnemu ekologickému výrobku veľmi ďaleko. Bežné PC obsahuje množstvo ťažkých kovov, napríklad olovo, fosfor, kadmium, ortuť a ďalšie látky, ktoré sú toxické a ak sa uvoľnia, môžu vážne znečistiť životné prostredie. Po tom, ako väčšina ľudí prestala vyhadzovať do bežného odpadu batérie, sa práve elektronika stala odpadom, z ktorého sa na skládkach uvoľňuje najviac ťažkých kovov.
Nebezpečné látky sa v počítači nachádzajú napríklad najmä na matičnej doske či v batériách (najmä v notebookoch, malú batériu má však aj bežný stolový PC). Z ekologického hľadiska je zďaleka najnebezpečnejšou časťou počítača monitor. Bežný CRT monitor (na rozdiel od novších typov LCD s plochými obrazovkami) obsahuje viac ako 2,5 kilogramu nebezpečného olova. Ak je monitor funkčný, olovo chráni užívateľa pred röntgenovými lúčmi, ktoré v monitore vznikajú, a nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, pretože je zaliate v sklenených trubiciach. Ak sa však monitor dostane na skládku, skôr či neskôr sa trubice poškodia a olovo znečistí okolité prostredie.
Ako sa recykluje počítač
Napriek tomu, že bežný počítač obsahuje množstvo vzácnych materiálov vrátane malých množstiev zlata, striebra či platiny, proces jeho recyklácie môže byť len málokedy ekonomicky efektívny. Výrobok je totiž komplikovaný a jeho rozoberanie vyžaduje zdĺhavú manuálnu prácu. Práve preto množstvo spoločností, ktoré sa v USA zaoberajú „recykláciou“ počítačov, v skutočnosti recykluje len približne pätinu výrobku. Zvyšok sa vyváža do krajín s lacnou pracovnou silou, kde sa počítač ďalej rozoberá, pričom niektoré kovové časti sa použijú ako materiál a plastové komponenty sa spaľujú.
Pri recyklácii sa v prvom kroku posudzuje, ktoré komponenty počítača by mohli byť využité v iných elektronických zariadeniach. Najčastejšie je to mikročip, ktorý sa môže využiť napríklad v nových videohrách alebo v kancelárskych kopírkach. Najnebezpečnejšia časť počítača – trubice z monitorov – sa rozomelie na prášok, ktorý sa môže využiť opäť pri výrobe monitorov alebo napríklad krištáľového oloveného skla. Z niektorých častí počítača možno získať a znova použiť aj niektoré kovy a plasty.
Na rozdiel od dobývania plastov a kovov z počítačov je recyklácia monitorov aj ekonomicky výhodná: tu je však problémom nízky dopyt po takomto materiáli zo strany výrobcov, ktorí postupne prechádzajú na výrobu modernejších LCD monitorov.
Recyklovať sa bude aj u nás
Recykláciou vlastných výrobkov sa už dávnejšie začala zaoberať väčšina veľkých výrobcov počítačov. Dell aj Hewlett Packard ponúkajú svojim zákazníkom možnosť zbaviť sa starších prístrojov tejto značky. IBM umožňuje firemným aj domácim zákazníkom recykláciu ľubovoľných komponentov – za likvidáciu jednej škatule plnej starej elektroniky zaplatia asi 1400 korún vrátane dopravy.
Na Slovensku majú od januára tohto roku podľa zákona o odpadoch všetci výrobcovia a dovozcovia spotrebnej elektroniky povinnosť zaplatiť za každý kilogram vyrobeného alebo dovezeného televízora, magnetofónu či počítača 12 korún do Recyklačného fondu. Fond začne získané prostriedky v priebehu tohto roka rozdeľovať na projekty na zber a spracovanie tohto odpadu. Podľa riaditeľa odboru odpadového hospodárstva ministerstva životného prostredia Petra Galoviča preto zrejme začnú čoskoro veľmi rýchlo vznikať zariadenia a firmy na zhodnocovanie elektronického šrotu, akým sú napríklad staré počítače. Obce zodpovedné za zber odpadu potom pravdepodobne začnú zriaďovať zberné miesta, kam budú môcť občania staré počítače zaniesť.
Dovtedy treba s vyhodením starého monitoru počkať, súkromné firmy vyraďujúce väčšie množstvo elektroniky môžu prípadne samy vyhľadať spracovateľa odpadu, ktorý je schopný starú techniku zlikvidovať ekologicky.
RICHARD HAVROŠ,
pocitace@smeonline.sk
