Sedemdesiatdenné mláďa zvláda živého škorpióna, ktorého mu - už zbaveného jedového tŕňa - predložil pestún.
Vedci odhalili iba druhého známeho živočícha okrem človeka, ktorý vyučuje svojich blížnych. Mláďatá malej juhoafrickej šelmy surikaty, príbuznej mangúst, sa neučia zvyčajným pasívnym napodobňovaním, ale sú cieľom aktívnej výučby. V najnovšom čísle časopisu Science to oznámili Alex Thornton a Katherine McAuliffeová z Cambridgeskej univerzity (Veľká Británia).
Rodičia a pestúni
Thornton a McAuliffeová niekoľko rokov podrobne skúmali trinásť skupín surikát (Suricata suricatta) na púšti Kalahari. Presnejšie v rezervácii, ktorá leží v severnom Kapsku (JAR) pri jednej z tamojších vzácnych riek, Kuruman. Surikaty obývajú slnkom vyprahnuté oblasti na juhu Afriky. Skupinu tvorí až štyridsať prevažne príbuzných zvierat. Rodičmi až 80 percent mláďat je dominantný pár. O mláďatá sa spoločne starajú všetci rodičia v skupine. Výrazne im v tom pomáhajú mláďatá obidvoch pohlaví z predchádzajúcich vrhov, takzvaní pestúni.
Pravosť aktívnej výučby mláďat pri surikatách vedci posudzovali podľa troch v zoológii zaužívaných kritérií. Po prvé, jedinec A mení svoje správanie iba v prítomností "nepoučeného" pozorovateľa B. Po druhé, A to neprináša nijaký okamžitý prospech. Naopak často stráca, lebo počas vyučovania premrháva vlastné príležitosti. Po tretie, B vďaka správaniu A získava znalosti (zručnosti) rýchlejšie a efektívnejšie, ako keby ich získaval inak, prípadne by ich vôbec nezískal.
Výuka "na zavolanie"
Za mláďatá sa pri surikatách považujú jedince mladšie ako tri mesiace. Sprvoti si nedokážu samé nájsť korisť. A ak áno, nevedia, čo s ňou. Surikaty skonzumujú každé vhodné sústo, nech sú to škorpióny, pavúky, hmyz (kobylky) aj drobné plazy (jašterice). V ekologicky nepriaznivom prostredí im ani nič iné nezostáva. Neraz je však korisť potenciálne nebezpečná. Najmä škorpióny s jedovými tŕňmi. Neurotoxíny niektorých sú smrteľné aj pre človeka. Iné majú slabší jed, no agresívne útočia veľkými a silnými klepetami.
Pre mláďatá je životne dôležité, aby sa takú korisť naučili zvládnuť. Loviacich príbuzných sledujú od jedného mesiaca. Dospelé surikaty mláďatá počas lovu priebežne kŕmia. Reagujú na ich prosebné volania. Thornton a McAuliffeová zdokumentovali, že najmladším prinášajú mŕtvu korisť. Starším paralyzovanú zahryznutím do hlavy alebo brušnej oblasti. Dospelé surikaty ako správni učitelia sledujú pokroky žiakov. Ak si žiaci nevšímajú korisť, posúvajú ju k nim. Najstarším mláďatám ponúkajú živú, no takú, ktorá im neublíži. Napríklad škorpiónom najprv vyhryznú tŕň s jedovými žľazami. Dospelé surikaty pri tom postupujú podľa prosebného volania mláďat, ktorého akustické parametre sa menia s vekom.
Nikto však nie je neomylný. Bádatelia zaznamenali prípady, keď dospelé surikaty dodatočne prispôsobili prinesenú korisť, ak sa prvý raz "netrafili". Mláďatám ju potom ponúkli ešte raz. Utekajúcu živú korisť vracali k mláďatám. Efektívnosť takého vyučovania Thornton s McAuliffeovou overili niekoľkými umelo zaranžovanými experimentmi.
Schopnosť vyučovať blížnych, zvlášť mláďatá, očividne prináša druhu nesmierny evolučný prospech. Okrem človeka ju vedci dosiaľ zaregistrovali iba pri istých mravcoch, čo zverejnili tohto roku v marci. Thornton a McAuliffeová si však myslia, že je v prírode oveľa rozšírenejšia. Dokázať jej existenciu je totiž oveľa ťažšie ako zbežne konštatovať opak.
Mláďa prosí o potravu brezivú pestúnku.
FOTO - ANDREW RADFORD/SOPHIE LANFEAR/ALEX THORNTON/KATHERINE MCAULIFFE
