Shinobido Way of the Ninja - japonský hitman

Niektoré druhy hier priťahujú už len svojim umiestnením, dejom, prípadne hlavnou postavou. Ovládať ninju nie je až tak veľká novinka, konzoloví hráči si ju už párkrát užili, za čo môžu poďakovať tvorvom z Acquire, ktorí už priniesli na trh známe Tenchu. Svojho starého remesla sa vývojári len tak nevzdávajú, rozhodli sa založiť novú hernú sériu, štartujúcu s Way of the Ninja. V dnešných časoch, keď sa nám po obrazovkách motá zástup moderných stealth hier na čele s Fisherom, nájomným vrahom z kódovým číslom 47 alebo Snakeom z Metal Gear-u, sa zdá byť trúfalé, ak sa Acquire spolieha na starší, čestnejší štýl boja, bez škvŕn v podobe strelných zbraní. Hrdosť japonského samuraja je v porovnaní s moderným mydlením sa na bojiskách a s taktickými jednotkami viditeľná. Byť ninjom je proste super, rozhodne to nevravím kvôli sexi čiernemu kimonu alebo vražedne ostrej katane.

Príbeh sa zo začiatku rozbieha o niečo pomalšie a prepojenie misií nehrateľnými ukážkami vám predstaví hlavného hrdinu menom Goh - The Crow. Jeho bezvládne telo sa už dlhšiu dobu nepohlo, v rieke, pri ktorej brehu sa Goh nachádza, pretieklo mnoho vody. Až zrazu otvoril oči a – fanfáry – nevedel:
a) kto je
b) kde je
c) čo sa stalo
d) čo má robiť. 
Keby sa tak nezačínala každá druhá akčná hra, asi by som ešte držal zatajený dych, no tentoraz som len pozdvihol obočie a s pohľadom chladnokrvného pištolníka si povedal, že odhalíme chlapcovu minulosť, nech môže chudák pokojne spávať. Na začiatku sa vyberiete na návštevu k svojmu papá, ktorý vás však odmieta a vehementne odmieta príbuzenstvo s hrdinom. Lenže ešte sú tu tie nepríjemné spomienky na minulosť, krvavú bitku, v ktorej niet víťaza. Zápletka začína naberať na obrátkach, a hoci sa nevyhla niektorým klišé, stále vás drží s gamepadom v ruke v strehu.

Keďže nič netušíte, o vaše služby sa uchádza niekoľko rodov, postáv, medzi ktoré tak rozdeľujete sympatie. Pomôžete niekomu, uškodíte inému, ale ak sa to dotyčný nedozvie, čiže nie je zistená vaša totožnosť, môžete si s úsmevom na tvári zvoliť jeho nasledujúcu úlohu. Na tichom zabíjaní sa totiž zakladá atmosféra celej hry. Vo vašej chatrči na okraji čistinky si vždy vyberiete úlohu, ktorá sa vám pozdáva a je len na vás, akým spôsobom ju splníte. Odmena za úspešnú misiu bez spozorovania nepriateľom je lákavá, ale často sa som sa snažil i bez bonusových bodov, za ktoré sa dajú dokúpiť užitočné predmety – od mapy cez predmety na odlákanie protivníka, až po zbrane a liečivé bylinky. Prvá možnosť sa čisto teoreticky môže javiť ako jednoduchá na prevedenie, ale opak býva niekedy pravdou. Vytiahnete katanu a hor sa podrezávať hrdlá protivníkov tvárou v tvár. Súboje sa dajú zvládnuť, avšak len do momentu početnej prevahy. Traja krúžiaci (i tupí) nepriatelia nepredstavujú až tak veľký problém, ale po rozchýrení o infiltrácií sa začnú k miestu posledného zazrenia vašej osoby valiť mnohí vojaci. Ak ešte bojujete, musíte sa okamžite pokúsiť utiecť, inak švih-švih, ani ste si nepípli a energia koketuje s nulovou hodnotou.

S využitím akrobatických kúskov je boj vcelku príjemný, no omnoho viac poteší oko právého hráča tichučké zakrádanie sa, zabíjanie bez toho, aby obeť vôbec vedela, že plynú jej posledné sekundy života. Nádherne sa to dá popísať na úrovniach v meste, kde stačí vyskočiť na najnižšiu strechu, skákať po domoch ako Neo, behať po múroch, nenápadne sa prikrádať spoza chrbta, počkať na správny okamih (prezentovaný zábleskom), stlačiť tlačidlo pre špeciálny útok a jedným ťahom za sprievodu nádhernej animácie odstránite prekážajúceho strážnika. Telo sa nevytratí a pri hliadkach je nutné postarať sa o jeho ukrytie, napríklad do studne. Ja som si však obľúbil nastraženie mŕtvoly pre ďalšieho protivníka, ktorý sa rozbehol k obeti, aby zistil, čo sa stalo. Lenže to bola jeho posledná činnosť v živote a nestihol ani zavolať kamarátov. Ak chcete odlákať pozornosť, jednoducho hodíte niektorým smerom predmet, vyvolajúc zvedavosť u nepriateľa. Funguje to výborne, niekedy je to nutné, inak by ste presilu nezvládli. Načasovanie akcií je samozrejme náročné, všade striehne nebezpečenstvo (môže vás prezradiť brechajúci pes alebo ozrutný medveď... aj keď ten vás behom sekundy zabije, takže s prezradením to nie je také horúce, pochybujem, že zistia vôbec totožnosť postavy) a prekonanie prekážok je občas nutné riešiť systémom pokus-omyl.

Úlohy, zadávané klanmi, sa rôznia. V praxi sa jedná o transport, čiže doručenie predmetu, ukradnutie predmetu, prípadne jeho nájdenie a zlikvidovanie nepriateľskej hliadky. Sú to skrz-naskrz tradičné misie, ťažko však vymyslieť niečo neotrelé, stačí, že to človeka baví. Ako som už spomínal, za úspešné splnenie dostávate špeciálne body, za ktorý si nakupujete vercajk. V truhlici, vo vašom sídle, máte dostatok miesta, so sebou si však môžete vziať len zopár predmetov. Počas oddychu v teple domova sa môžete baviť pri správach z miestných novín (čo môžete robiť aj v skutočnosti, ale po pár týždňoch mi to teda extra vtipné nepripadá), ktoré napríklad informujú o tichom vrahovi v uliciach mesta. Nechýba tréning a teraz si už povedzme, či sa oplatí nechať odkvapnúť slinku nad obalom Shinobido a s nenásytným pohľadom si ho zaobstarať.

GRAFIKA 6 / 10
Okúzlenie stredovekou japonskou architektúrou trvá len chvíľu. Je úžasné, ak sa k vám tackavým krokom blíži nepriateľ, ale ak sa rozbehne, začne „plávať“ – dĺžka jeho kroku nezodpovedá prekročenej vzdialenosti. Mestečko je plné rozdielnych domčekov, avšak s tak jednoduchými textúrami a bez väčších detailov, až je to hanba aj na dosluhujúcu PS2. Takto by som mohol pokračovať, spracovanie je podpriemerné, nepomáha ani architektúra, všetko je príliš hranaté, prípadne nechutne rozmazané, k prekrývaniu textúr dochádza príliš často. V jednoduchosti je sila, no to neplatí pre grafiku, ktorá by mala byť pastvou pre oči. Takto sa hráč dočká jednoduchých objektov, niekedy s prázdnym prostredím, nereálne pohybujúcimi a často aj vyzerajúcimi postavičkami. Stačilo úplne málo, pre názorný príklad nemusím chodiť ďaleko – pred pár mesiacmi vydaný Genji bol oslňujúci – z grafického spracovania priam dýchala atmosféra. A tu? Šedé, nevýrazné.

Lenže hodnotenie je až mierne nadpriemerné a za to môžu filmové sekvencie, ktoré sú ako pri väčšine hier podarené. Majú myšlienku, výborný strih a v kontraste s nezaujímavo vyzerajúcou hrou, si zaslúžia pochvalu. Potešil taktiež fyzikálny model, z ktorého niektorí kritici spravili priam kult. Predmety (často debny, sudy) chytíte a odhodíte. Cez známe „papierové“ dvere môžete preletieť, nemusíte sa zaoberať ich otvorením, čo sa dá výborne využiť pri zabíjaní, ak striehnete na nepriateľa a prepadnete ho aj cez prekážku. Prostredie nie je navyše takmer ničím ohraničené (ak nerátam kraje mapy) – vyskákať môžete hocikam a nie je nad pocit, stojac na najvyššej vežičke chrámu v meste, pričom všetky stráže máte ako na dlani. Takže niečo napokon to spracovanie dvíha, ale dostatočné to rozhodne nie je.

INTERFACE 7 / 10
Ovládanie je maximálne zjednodušené, ničím neprekvapí, ale niektoré chybičky treba spomenúť. Niekedy sa mi zdalo, že náväznosť jednotlivých akcií bola akosi oneskorená a musel som čakať, kým postava prevedie až do posledného frame-u animácie pôvodne vyvolaný pohyb, hoci to do nej šije ozrutný medveď. Využívanie inventára, boj i skoky sú prakticky navrhnuté, no niektoré veci by situáciu výrazne spríjemnili. Na radare by mohol byť okrem nepriateľov a stupňa ich ostražitosti zvýraznený aj výsek pohľadu, čiže kam sa pozerajú a aká je hranica ich dohľadu. Je krajne nepraktické zisťovať, po ktorý pixel sa môžem nepozorovane presúvať a od kedy sa mám pratať z cesty.

Druhým (a jednoznačne väčším) problémom je neposedná kamera. Pri rozsiahlych priestranstvách je kamera zvládnuteľná, avšak v úzkych uličkách mesta, keď som sa snažila vyskákať na strechu štýlom od jednej steny k protiľahlej, som si takmer oči vyočil, prsty na gamepade vykrútil a aj tak sa percento úspešných útekov nedarilo dostať aspoň nad úšpešnú polovicu. Pohľad sa neustále kymáca, snaží nájsť vhodnú pozíciu, čo v niektorých prípadoch pomôže, v mnohých spôsobí maximalnú dezorientáciu, pretože s presunutím kamery sa menia aj tlačidlá na smer pohybu. Príklad? Bežím vpred, kamera sa pootočí a na beh vpred tentoraz slúži pootočenie analógu vpravo. Pri obyčajnom behu na to kašlem, ale pri spomínaných skokoch cerím zuby ako pes na mačku. Aby som to zvýraznil, na mačku, žerúcu z psej misky, vyplazujúcu jazyk a ohovárajúcu naháňanie si vlastného chvostu. To naštve.

HRATEĽNOSŤ 7 / 10
Stať sa ninjom je výborný pocit. O tom niet pochýb, preto sa mnohé chyby dajú odpustiť, prípadne zavrieť nad nimi jedno oko. Rozdielny spôsob riešenia situácie pridáva na hrateľnosti, lenže nemusím zdôrazňovať, ktorý z nich je pre hráča lukratívnejší, hoc náročnejší na prevedenie, respektíve naplánovanie. Príprava je dôležitá, nasledujúci krok musíte mať premyslený, protivníci neváhajú ani chvíľu. Na druhú stranu som sa plachtením po strechách nesmierne bavil a pripadal si ako skutočný tichý zabijak.

Lenže všetko sa začne postupne opakovať a príbehová linka síce graduje, avšak rôznorodosť prostredia sa výrazne podpíše na výslednom úpadku. Mapy nepatria medzi gigantov a preto sa riešenia úlohy nemôže výrazne zmeniť od plánov autorov – ovplyvníte tak pochod hliadok a odhalenie je otázkou času. Aj tak má však umiestnenie do ďalekej minulosti svoje plus. K úplnému opojeniu atmosférou samurajov však chýba iskra – práve tou disponovalo Genji, ktoré síce skĺzlo k obyčajnej arkáde, avšak potenciál atmosféry bol využitý takmer na sto percent. Shinobido sa chce tváriť vážnejšie, tichý štýl zabíjania ho k tomu predurčuje, lenže... na japonskej kultúre je nádherný výrazný kontrast: romantické prostredie rozkvitnutej lúky s pučiacimi kvetmi vs. krv na listoch a stonkách kvitnúcich kvetov; tiché nočné ulice plné originálnych predmetov východnej kultúry, zachytávajúce pokorný rodinný život vs. zabijak, plížiaci sa mestom s krvavou katanou v ruke. Shinobido nemá lúky, stromy, úchvatné ulice. Je to len prostredie, ktoré nedokáže navodiť správnu ninja atmošku.

MULTIPLAYER nebol testovaný

ZVUKY 7 / 10
Za výbornú možnosť považujem voľbu japonského dabingu. Hlasy protagonistov vám síce neprezradím, ale v kombinácií s anglickými titulkami získa hranie trochu iný nádych. Inak je okolie často tiché, čo je však logické a pokúšate sa, aby sa ticho ozývalo celý čas. Stráže si občas niečo povedia, vietor sa pohrá s listami stromov, voda žblnkoce. Avšak nič prekvapujúce.

HUDBA 7 / 10
Nevyužitý potenciál. Výrazne nevyužitý, pretože keby sa počas misie spustili pomalé, na strunovom nástroji vybrnkávané, melódie, chrochtal by som blahom. Lenže hudba sa spustí len občasne, poväčšinou v súbojoch, kde nemáte žiadnu šancu, prípadne zazneje len v menu.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 5 / 10
Sklamanie nad umelou inteligenciou sa nedá nahradiť ani veľkým počtom úloh alebo dokonca prítomnosťou editoru na tvorbu misií, množstvo tréningových úrovní a nemožnosťou ukladať pozíciu počas úrovne. Posledne menovanú charakteristiku som zo začiatku bral všetkými desiatimi, ale len do momentu, kedy som zistil, že kvôli reštartu daného levelu musím celú hru opustiť a nahrať si pozíciu z hlavného menu. To je skôr chyba dizajnu, ale nemožnosť ukladania je i tak plus, výrazne dvíhajúca napätie počas hrania.

Lenže sú tu protivníci. Inteligenciou neovplývajúci, bez špetky spolupráce medzi sebou, nechrániac svoje slabiny. Svetlé chvíle zažívajú v presile, jednotlivcov s prstom vo svojom obľúbenom otvore nakopete do ich neobľúbeného otvoru. V niektorých momentoch dokonca zvládnu blok, ale po zavolaní na kamarátov sa vydávajú oproti smrti. Zbadajú vás a už vám klušú do náručia. Treba zabudnúť aj na samurajské súboje, tri stupne obtiažnosti obmedzujú silu úderov protivníkov, čiže možnosť úteku z miesta objavenia. Rôzne virtuózne kúsky sa vám síce darí vykúzliť, no niekedy náhodou. Protivníci nie sú konkurentmi. Stačia na nich aj jednoduché údery.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 6,8 / 10
Shinobido: Way of the Ninja nie je až tak výrazným titulom, aby si zaslúžil pochvalné ódy, pritom stačilo tak málo. Zvládnutie tichého príncípu zabíjania nasvedčovalo mnohému, ale zrejme v tíme vývojárov nikto nehral Genji, z ktorého si mohli vziať mnoho. Je to zábavné, no dlhú dobu slastne vzdychať pri hraní nik nebude. A to je chyba, pretože Shinobido stačí vyskúšať a potom akoby sa otvorila priepasť s ústami tety nudy. Zamrzia aj menej skúsení protivníci, ale oveľa viac si povzdychnem nad absenciou japonského stvárnenia okolia. Ja chcem atmosféru, aj keď atmosféru plnú klišé, ale atmosféru, ktorá priťahuje.