FOTO - REUTERS
vej schopní porozumieť ľudskej reči, komunikovať s nami, učiť sa od nás. Budú našimi plnohodnotnými spoločníkmi, schopnými a ochotnými pomôcť v prípade potreby, ochrániť nás či posedieť s nami pri pive.
Inteligentní roboti
Cynthia Breazealová sa inteligentnými robotmi zaoberá už od začiatku 90-tych rokov. Počas postgraduálneho štúdia na dnes už legendárnom M.I.T. (Massachusetts Institute of Technology, Cambridge, USA) zostrojila niekoľko exemplárov robotov, ktorí boli naprogramovaní tak, aby v prostredí reagovali podobne ako zvieratá. Riadiace softvéry, ktoré mladá doktorandka vtedy napísala, boli inšpirované práve nervovou sústavou a mozgom zvierat.
Neskôr sa Cynthia Breazealová začala viac orientovať na humanoidných robotov, ktorí mali kopírovať sociálne správanie ľudí. Jej dizertačnou prácou bol autonómny humanoidný robot Kishmet vybavený vizuálnymi a sluchovými receptormi, ktorý s ľuďmi komunikoval prostredníctvom gest, mimiky tváre a pohľadov. Jeho hardvér a softvér boli navrhnuté tak, aby bol schopný spracúvať audiovizuálne signály v reálnom čase. Mimiku tváre robota napríklad zabezpečovali štyri špeciálne mikroprocesory Motorola 68332 vyvinuté na M.I.T. a spracovanie vizuálnych vstupov deväť spojených 400 MHz PC-čiek s operačným systémom Unix. Reč a rozpoznávanie hlasu mali na starosti dva počítače PC 450 MHz s operačným systémom Windows NT a jedno 500 MHz PC s Linuxom. Špeciálne servomotory Maxon DC umožňovali Kishmetovi pohybovať očami v troch stupňoch voľnosti podobne ako človek. Kishmet mal okrem svojej podoby aj náznaky čohosi, čomu hovoríme inštinkty. Ak sa Kishmetovi niekto pekne prihovoril, odpovedal s úsmevom. Ak sa však k nemu iná osoba priblížila príliš blízko, robot akoby cítil, že je ohrozený jeho životný priestor a „inštinktívne“ cúvol.
Mozog ako World Wide Web
Vedci sa pokúšajú zostrojiť robota, ktorý by sa čo najviac podobal človeku. V poslednom čase sa objavilo niekoľko humanoidných robotov - Sony priviedol na svet robota SDR-3X, Honda robota ASIMO a inžinieri z Tokijskej univerzity zostrojili robota H6. Na M.I.T. sa vyvíja azda najdokonalejšia umelá humanoidná bytosť - robot COG.
Aká je však prvotná motivácia konštruktérov takýchto umelých bytostí? Chceli by sme, aby sa tieto tvory podobali ľuďom nielen v počte rúk, očí alebo spôsobom pohybu. Jednou z otázok, ktoré sú bezpochyby hybnou silou robotiky je tiež otázka schopnosti citu a emócií. Kedy môžeme robota nazvať humanoidným? Ďalšou otázkou je odkiaľ začať? Od končatín alebo sa venovať skôr zdokonaleniu robotovho mozgu?
V jednom z mnohých interview v médiách hovorí kontroverzný šéf Laboratória umelej inteligencie na MIT Rodney Brooks o mozgu robota nasledovné: „…Najprv sme o ľudskej inteligencii hovorili ako o neurónoch s elektrickými signálmi. Keď som bol chlapcom, predstavoval som si mozog ako automatickú telefónnu ústredňu, neskôr ako výkonný paralelný superpočítač. Dnešné deti už používajú prirovnanie mozgu ako World Wide Web.“
Psychoanalýza u Elizy
Začiatky „umelej inteligencie“ robotov siahajú do pomerne ďalekej minulosti. V roku 1966 vytvoril na M.I.T. Joseph Weizenbaum počítačový program ELIZA pre počítač IBM7094, ktorý bol schopný s človekom komunikovať ako psychoanalytik. V nasledujúcom texte je prepis fascinujúceho rozhovoru mladej teenagerky s Elizou. Dievča začína konverzáciu slovami:
Všetci chlapi sú rovnakí.
V akom zmysle?
Neustále nás niečím otravujú.
Máš na mysli nejaký konkrétny príklad?
Môj chlapec ma prinútil, aby som sem prišla.
Tvoj chlapec ťa prinútil prísť ku mne?
Tvrdí, že mám neustále depresie.
Mrzí ma, že máš depresie.
Je to pravda, som nešťastná.
Myslíš, že táto návšteva ti pomôže, aby si prestala byť nešťastná?
Potrebujem pomoc, som o tom presvedčená.
Čo by to pre teba znamenalo, ak by som ti pomohol?
Azda by som potom bola schopná vychádzať so svojou matkou.
Porozprávaj mi niečo o svojej rodine.
Stará sa o mňa moja matka.
Kto z tvojej rodiny sa ešte o teba stará?
Môj otec.
Tvoj otec?
Si v istom zmysle ako môj otec.
Ako to myslíš?
Nie si násilník, ale zdá sa mi, že chceš aby som si práve túto tvoju stránku všimla.
Ako si na to prišla?
Nehádaj sa so mnou!
Teší ťa predstava, že sa ťa bojím?
Môj otec sa bojí všetkého.
Čo všetko ťa ešte napadá, keď myslíš na svojho otca?
Tyran.
Súvisí toto všetko nejako s tým, že ťa tvoj chlapec prinútil prísť sem?
ELIZA spôsobila skutočný šok a vyľakala aj samotného tvorcu J. Weizenbauma. Ten totiž zistil, že mnoho ľudí, ktorí s týmto „plechovým psychoterapeutom“ debatovali, si zo seansy odnášali silné emocionálne zážitky. Je potrebné ešte raz zdôrazniť, že sa písal rok 1966! O Elizu prejavili záujem profesionálni psychiatri a Weizenbaumovi dokonca začali vyvolávať cudzí ľudia, aby sa opýtal, čo si o ich osobných problémoch myslí Eliza. Weizenbaumova sekretárka napríklad požiadala svojich kolegov, aby ju v kancelárii nechali s Elizou osamote, pretože sa jej chcela opýtať na istú háklivú otázku.
Čo však prekvapilo tvorcu Elizy, nebola ani tak jej inteligencia, ako skôr závislosť a až takmer bezhraničná dôvera „pacientov“ v jej schopnosť pochopiť ich problémy. Weizenbaum zistil, že ľudia sú veľmi náchylní prenášať svoju dôveru dokonca aj na čosi tak neosobné, ako je obyčajný počítačový program. Nie je bez zaujímavosti, že projekt Elizy finančne podporovalo aj americké ministerstvo obrany.
Aká je teda budúcnosť robotov? A ľudí? A vedomia? Predpokladá sa, že okolo roku 2050 by inteligentní roboti mohli byť realitou. Ak sa bude World Wide Web vyvíjať tak ako doteraz, teda nepredvídateľne, dá sa tiež očakávať, že v polovici 21. storočia sa z internetu stane skutočné „magické zrkadlo“, ktoré obsiahne celú databázu ľudských vedomostí. Možno sa budú umelé bytosti spolu s nami chichotať na tých istých vtipoch a ohovárať spoločných známych. Otázkou však zostáva: budú vedieť, čo robia…? Vie teda už dnes umelý mozog robota myslieť? Asi tak, ako vie ponorka plávať. Zatiaľ…
Autor: MICHAL ŠERŠEŇ
