Aj po dlhom čase od definitívneho rozchodu si stále dobre rozumieme. Jane Goodallová s "priateľom".
Najnovšie genetické porovnania človeka a šimpanza ukazujú, že naše evolučné línie sa rozišli neskôr, ako sa predpokladalo. A kým bola rozlúčka definitívna, uplynulo ešte veľa času. Takéto prekvapujúce závery predložil v časopise Nature päťčlenný tím Davida Reicha z Broadovho ústavu, spoločnej organizácie zameranej najmä na výskum DNA pri dvoch prestížnych univerzitách, Harvardovej a Massachusettskom technologickom inštitúte (obe USA). Otriasol tak doterajšími predstavami, vychádzajúcimi z archeologických dôkazov.
Našimi najbližšími príbuznými v ríši živočíchov, s ktorými zdieľame spoločných predkov, sú šimpanzy. Anatomicky, fyziologicky, správaním i geneticky. Našu genetickú odlišnosť možno vyjadriť necelým jedným až piatimi percentami, podľa toho, ktorý zreteľ DNA zoberieme do úvahy. Všeobecne je to však priemerná genetická odlišnosť. Reich s kolegami postupne venoval pozornosť jednotlivým častiam nášho i šimpanzieho genómu. Využili nedávno dokončené úplné podrobné sekvencie DNA oboch tvorov, ako aj čiastkové sekvencie gorily, orangutana a makaka. A výsledky skutočne stáli za to. Prinajmenšom vyvolajú tvorivú kontroverziu, prospešnú pre pokrok poznania.
Prácny konsenzus
Prvé genetické datovania rozchodu našej a šimpanzej línie udávali čas pred 3-5 miliónmi rokov. Čoraz viac sa však dostával do rozporu s fosílnym záznamom. Klasickým kostiam a ich priamemu i nepriamemu datovaniu sa stále v paleoantropológii "verí viac". Odborníci preto brali do úvahy skôr hornú hranicu. Aj tú posunuli hlb-šie do minulosti nedávne upresnené analýzy ľudskej a šimpanzej (všeobecne ľudoopej) DNA. Na ich základe sa konštatovalo, že korigovaný dátum genetického rozchodu ľudí a šimpanzov pred 7-8 miliónmi rokov zodpovedá veku najstarších známych fosílií, spájaných s evolučnou cestou k človeku.
Keď si paleoantropológovia konečne vydýchli, vpadol do toho Reichov tím. Už dávno sa vie, že niektoré časti genómov organizmov sú "staršie" ako iné v tom zmysle, že vznikli v rozličnom čase v populácii spoločných predkov. Z nej sa neskôr vyvinuli skúmané organizmy, v tomto prípade človek a šimpanz. Reich s kolegami teraz ako prví určili časové rozpätia vzniku špecifických úsekov ľudského a šimpanzieho genómu. A dospeli minimálne k trom záverom, ktoré neladia s nedávno dosiahnutým konsenzom.
Tri háklivé novinky
Po prvé, čas od začiatku po zavŕšenie rozchodu týchto dvoch druhov pri zohľadnení rôznych častí ich genómov preklenul vyše 4 milióny rokov. To je oveľa dlhšie rozpätie, ako dosiaľ predpokladal ktorýkoľvek odborník. Po druhé, najmladšie oblasti ľudského a šimpanzieho genómu sú neočakávane nedávne. Určite nie staršie ako 6,3 milióna rokov, ba pravdepodobne nie staršie ako 5,4 milióna rokov. To opäť posúva evolučný rozchod človek-šimpanz do bližšej minulosti.
A po tretie, ak sa sústredíme iba na pohlavný chromozóm X (samičí), dostaneme sa na časovo bližšiu hranicu spomenutého rozpätia. Špecifické úseky ľudského a šimpanzieho chromozómu X sú priemerne o 1,2 milióna rokov "mladšie" ako je priemerný vek 22 nepohlavných chromozómov. Práve posledný záver naznačuje, že evolučný rozchod ľudskej a šimpanzej línie bol nezvyčajný. Vtedajšie tvory museli mať v tom čase populačnú štruktúru veľmi odlišnú od všetkých, ktoré dnes pozorujeme pri moderných ľudoopoch.
Dlhá éra hybridov?
Vyzerá to, akoby po prvotnom rozchode pred nanajvýš 6,3 miliónmi rokov ešte dlho (azda až milióny rokov) dochádzalo k hybridizácii príslušníkov ľudskej a šimpanzej línie. Čiže ku vzájomnému kríženiu, ktoré sa mohlo všelijako podpísať na nových telesných znakoch, dôležitých pre evolučné smerovanie. Hybridizáciu v súvislosti so vznikom nových druhov vedci uvádzajú skôr pri rastlinách ako živočíchoch. No kríženie všeobecne vyvíja výrazný selekčný tlak na pohlavné chromozómy, čo by vysvetľovalo prekvapujúcu mladosť chromozómu X. Definitívny rozchod oboch línií mohol nastať až zhruba v čase, keď sa v ľudskej končila éra australopitekov a kládli základy vlastného ľudského rodu Homo, čiže pred 3- až 2,5-miliónmi rokov. Ľudská línia pokračovala napokon k nám, druhu Homo sapiens (najstaršie známe fosílie majú asi 200-tisíc rokov), šimpanzia sa pred vyše 1 miliónom rokov rozdelila na dva druhy: šimpanza učenlivého (Pan troglodytes) a šimpanza bonobo (Pan paniscus); bonobo je nám anatomicky i správaním bližší.
Treba to "rozchodiť"
Závery Reichovho tímu riadne otriasajú nejednou predstavou, ktorá sa dnes v paleoantropológii teší uznaniu. Aké vlastne bolo postavenie australopitekov, medziskupiny na ceste od šimpanzov k ľudskému rodu? Kam máme zaradiť najstarších známych zástupcov ľudskej línie, druhy Sahelanthropus tchadensis (žil pred cca 7 miliónmi rokov) a Orrorin tugenensis (žil pred cca 6 miliónmi rokov)? Pravdou je, že sa o nich vie málo, fosílne nálezy sú neúplné. Na druhej strane poznatky Reichovho tímu vysvetľujú záhadne dlhé pretrvávanie viacerých šimpanzích znakov, najmä veľkosti mozgu, pri australopitekoch.
Tak či onak, nebolo by vhodné hneď radikálne prehodnocovať závery z mimogenetickej oblasti, ktoré sa predsa len pri všetkej úcte ku genetike javia "solídnejšie" podložené. Reich s kolegami však iste prispel k tomu, že výskum evolučného pôvodu človeka bude ešte vzrušujúcejší.
Našu mentálnu príbuznosť, alebo aspoň podobnosť, ilustruje to, ako zručne šimpanzy využívajú nástroje, napríklad pri "rybárčení" chutných termitov pomocou konárikov a tuhých stebiel.
FOTO - JANE GOODALL INSTITUTE/SCIENCE MUSEUM OF MINNESOTA
