Štát Kerala sa rozkladá na relatívne malej ploche v južnej Indii. V roku 2001 tu v letných mesiacoch veľakrát padal záhadný dážď, sfarbený do červena. Ako napísal New Scientist, pôvodné predpoklady hovorili o tom, že tu spadlo v niekoľkých dávkach a na mnohých miestach až 50 ton niečoho, čo mohlo byť mimozemskou formou života. Aspoň tak sa spočiatku javili čudné červené častice, ktoré dážď obsahoval a ktoré zanechávali jasné stopy aj na oblečení ľudí.
Uhlík, kyslík, sodík a železo
Fyzik Godfrey Louis z Keraly, ktorý pracuje na Univerzite Mahátmu Gándhího v Kottayame, častice podrobne preskúmal. Spolu so svojím študentom Santhosim Kumarom vyhodnotili viac ako 120 správ z miestnej tlače a iných zdrojov, a zhromaždili vzorky červeného dažďa z plochy väčšej ako 100 km2. Častice mali v priemere od 4 do 10 mikrometrov (milióntin metra), skladali sa z 50 percent z uhlíka, zo 45 percent z kyslíka, a boli v nich stopy aj iných prvkov vrátane sodíka a železa. DNA v nich však nenašli.
O dva roky neskôr Louis vo vedeckej štúdii tvrdil, že si nevie predstaviť, že by červený dážď mohol mať pozemský pôvod. Podľa neho sú to mikróby z kozmu, ktoré sa dostali na Zem z kométy či meteoritu. Vyzerajú ako biologické bunky, aj keď nemajú DNA.
Podrobný výskum Louisa a Kumara opublikoval v januári 2006 odborný časopis Astrophysic and Space Science. Je teda Louisova teória o mimozemskom pôvode červeného dažďa stále živá?
Biologický pôvod nespochybnili
Redaktori New Scientistu nelenili a rozoslali kópiu článku zo solídneho, recenzovaného zdroja niekoľkým odborníkom. Tí sa rozišli v hodnotení pôvodu červeného dažďa, zhodli sa však na tom, že červené častice majú biologický pôvod.
"Ak to nie sú žijúce bunky, potom neviem, čo by to mohlo byť," povedal Milton Wainwright, mikrobiológ zo Sheffieldskej univerzity. "Možno je to začiatok niečoho vzrušujúceho." Wainwright sa nazdával, že bunky by mohli obsahovať DNA, ktorú Louis nenašiel. Alebo by to mohli byť červené krvinky, pochádzajúce z cicavcov, ktoré neobsahujú DNA, pretože nemajú jadro. Odkiaľ by sa však z neba zobralo 50 ton červených krviniek?
Vo februári začal záhadné častice študovať známy astronóm Chandra Wickramasinghe spolu s mikrobiológmi na Cardiffskej univerzite. Ukázalo sa, že to nemôžu byť červené krvinky, pretože v tom prípade by v nich musel byť hemoglobín. Nemali by to byť ani spóry húb alebo riasy. Neobsahujú chitín, ktorý je kľúčovým komponentom bunkových stien v hubách. Nie sú v nich ani chlóroplasty, nevyhnutné na fotosyntézu, ktoré by museli byť v červených riasach.
Predsa len DNA?
Nakoniec však vedci zo Sheffieldskej univerzity predsa len v červených časticiach našli DNA. Ich kolegom z Cardiffu sa doteraz nepodarilo ich nález potvrdiť. "To neznamená, že tam DNA nie je," povedal Wickramasinghe. "DNA tam môže byť, lenže iná, než akú poznáme."
Červené bunky majú nezvyčajne hrubé, masívne steny, niektoré obsahujú dcérske bunky, ktoré sú naozajstnou záhadou. Podľa Wainwrighta však predsa len najskôr ide o pozemský organizmus, ktorý vedci zatiaľ nepoznajú.
Možno niečo na spôsob rias Trentepohlia, ktoré vypestovali botanici v Kerale. Podľa názoru odborníkov z Výskumného ústavu a Tropickej botanickej záhrady v Kerale pochádzajú červené častice práve z tejto riasy. To by asi bolo pre prívržencov seriálu Akty X trochu smutné. Aj keď záhada, ako sa riasy dostali do dažďových kvapiek, by zostala nevyriešená.
Oba britské tímy pokračujú v testoch na DNA. Sú však rozhodnutí o svojich výsledkoch informovať až v recenzovanom časopise.
A pokiaľ ide o Keralu, možno sú na Zemi oblasti, ktoré skrývajú viac záhad ako iné. Ďalším hlavolamom z Keraly totiž je, prečo tu v porovnaní s priemerom v celom svete žijú zdravší ľudia. Niektorí vedci to vysvetľujú radiačným paradoxom, ktorý hovorí, že v oblastiach s vyššími hodnotami radiačného (rádioaktívneho) pozadia je jednoducho zdravotný stav obyvateľstva lepší; nik však nevie, prečo. Ďalšie takéto oblasti sú v Brazílii, juhozápadnom Francúzsku, Iráne a Číne. Možno by vedci mali preskúmať, čo tam vlastne padá z neba.
