Moffett Field 11. marca (TASR) - Od 80. rokov minulého storočia vzniká skoro každú jar nad Antarktídou ozónová diera. Aj na niektorých miestach severnej pologule sa ozónová vrstva prechodne značne stenčuje, ale v neporovnateľne menšej miere.
Vedci z Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) teraz pomocou počítačových simulácií zistili, že v budúcnosti postačí silná sopečná erupcia a ozónová diera podobná tej antarktickej sa vytvorí aj nad severným pólom.
Azadeh Tabazadehová z Ames Research Center počíta, že takáto "sopečná ozónová diera" vznikne nad Arktídou v nasledujúcich 30 rokoch, uviedol časopis Proceedings of the National Academy of Science (PNAS).
"Ak sa bude obdobie vysokej sopečnej aktivity kryť so sériou studených arktických zím, mohla by niekoľko rokov po sebe na jar vzniknúť nad severným pólom ozónová diera. Takáto schéma sa opakuje nad Antarktídou každú jar od 80. rokov," povedala Tabazadehová.
Na rozdiel od Antarktídy, kde je každá zima studená, je stratosféra nad Arktídou veľmi nestála. Družicové zábery a monitorovanie vzduchu nad severným pólom ukázali, že signifikantný úbytok ozónu nad Arktídou nastáva iba po veľmi studenej zime.
Vinu na "sopečnej ozónovej diere" budú mať podľa Tabazadehovej častice síry, ktoré sopky vyvrhujú do atmosféry. Tieto častice vytvárajú oblaky kyseliny sírovej, ktoré sa podobajú oblakom z kyseliny dusičnej a vody v stratosfére nad pólmi. Tieto oblaky však vznikajú iba vo veľkých výškach a v chladných podmienkach a prispievajú k ničeniu ozónu nad južným pólom.
Oblaky kyseliny sírovej sopečného pôvodu môžu uvedený deštrukčný účinok polárnych stratosférických oblakov zosilniť. Sopečné aerosóly začnú ničiť ozón už pri nižších teplotách. Zóna silno redukovaného ozónu sa tak môže rozšíriť nad husto obývané oblasti nižších zemepisných šírok.
Vedci dospeli k záveru, že takmer tretina úbytku ozónu vo výškach pod 17 kilometrov môže súvisieť s vulkanickými aerosólovými efektmi. Vo výškach 15-25 kilometrov prichádza do úvahy až 70-percentný úbytok.
Výbuchy sopiek sa nemusia udiať v tesnej blízkosti Arktídy alebo na severnej pologuli, pretože sopečný popol a plyny, vyvrhnuté do niekoľkokilometrovej výšky, sa rozšíria po celej zemeguli, vysvetlil Mark Schoeberl z Goddardovho centra vesmírnych letov. Simulácie výbuchu filipínskej sopky Pinatubo v roku 1991 ukázali, že vulkanický oblak sa iba po niekoľkých mesiacoch dostal v spodných vrstvách stratosféry až na severný pól. Družice NASA následne zaznamenali úbytok ozónu nad Arktídou.
Aj rast antarktickej ozónovej diery v 80. rokoch urýchlili výbuchy sopiek, medzi nimi erupcia El Chichónu v roku 1982. Zima 1993 nebola ani zďaleka najstudenšia a napriek tomu nastal nasledujúcu jar dovtedy najväčší úbytok ozónu nad Antarktídou. Na príčine boli sírové emisie sopky Pinatubo, ktoré zničili polárny ozón v nižších vrstvách atmosféry, kde sa nemohli vytvoriť stratosférické oblaky.
"Zmena podnebia spojená s možnými následkami veľkej sopečnej erupcie zintenzívni úbytok ozónu na oboma pólmi," konštatuje Azadeh Tabazadehová. "Regenerácia ozónovej vrstvy je oveľa komplexnejší a zložitejší proces ako sme si pôvodne mysleli."
