Vivisector: Beast Inside – kríženie zvierat sa nevypláca

V žánri strieľačiek z vlastného pohľadu sa narodí veľa invencie, málokedy sa dočkáme prekvapujúcich noviniek. Ale i tak sa tento žánrer, jeden z najobľúbenejších, posúva neustále vpred. Síce nesmierne pomaly, no vďaka i za to. Vivisector: Beast Inside sa môže tváriť akokoľvek vážne, môže sa snažiť zabrnkať hráčovi na city minulosťou hlavného hrdinu, ktorý má napokon s celým problémom trochu viac spoločné, než sa na začiatku zdá. Všetko sú to však chabé, iba z časti úspešné pokusy. Treba ale povedať, že do podpriemerných vôd sa ponoríme len na začiatku, a potom už majú všetky prvky stúpajúci charakter kvality. Podobný pocit sme mohli zažiť pri Romerovej bitch, Daikatane – koho neodradil prvý svet, užil si dosýtosti. Podobne je na tom i Vivisector, len za ním nestojí žiadny namyslený, márnotratný, avšak kvalitný dizajnér.

Rozjazd je fádny a spočiatku nič nenasvedčuje inšpirácii známym dielkom H.G.Wellsa. Úvodné menu síce dokonale podráždi a ja som sa s chuťou vrhol do príbehu, aby som zostal úplne omráčený. Hlavnou postavou je dôstojník Navy Seals, Kurt Robinson, ktorý pristáva so svojou jednotkou na ostrove Soreo. Ich úloha je jasná, majú potlačiť nepokoje vzbúrených civilov. Po pristátí nie je po rebeloch ani stopy a tím sa presúva k blízkej chatrči, kde ich čakajú nové informácie. A smrť. Teda až na našu hlavnú postavu, ktorej v náručí zomiera prírodou dobre obdarená blond partnerka. Nechcem sa hrať na žiadneho psychológa, ale zrejme to hrdinu naštvalo, a tak sa rozhodol zistiť, čo vlastne zmasakrovalo jeho jednotku. Nedá sa inak, než putovať až do centra genetických zverstiev, ktorých výsledkom sú rôzne krížene potvorky, neustále atakujúce nielen vás, ale aj obranu chrániacu pevnosť, v ktorej to všetko začalo.

Tak mi neostávalo nič iné, ako sa predierať riedkou džungľou, lesom s podpriemernou vegetáciou a snažiť sa privolať lietadlo, ktoré by ma vzalo z tohto pekla. Samozrejme lietadlo havaruje, a tak sa vyplnia tie najhoršie sny. Jediným svetielkom nádeje je hľadania predošlej jednotky, po ktorej ostali len niektoré stopy. Krvavé. Napokon sa so svojimi kumpánmi Kurt skontaktuje a niektoré spomienky ho navedú na nekalé myšlienky. Ako som už spomínal, a ešte to určite raz pripomeniem, všetko sa začína úplne vlažne, k ďalšiemu hraniu vás nič neťahá, nič vás pri ňom nedrží a kombinácia ALT+F4 sa javí ako spása. Bola by však chyba nechať sa zlákať touto ponukou. To si však nechám na hodnotiacu časť a prevediem vás za ručičku klasickými prvkami hry.

Prvou zastávkou musia byť zbrane. Keďže sa hra z časového hľadiska odohráva v minulosti, takmer pred dvadsiatkou rokov, zodpovedá tomu i arzenál hrdinu. K výbave patrí klasický vojenský nôž, s ktorým si však príliš nezašpásujete, a takmer vôbec som ho nevyužil, rovnako i jeho kamaráta zvaného skalpel. Pištoľ patrí medzi klasiky, nie je príliš efektívna, no na slabé potvorky, prípadne rozbíjanie bední, mi stačila. Nastupuje samopal, brokovnica (klasická vojenská, perfektná na boj zblízka a ešte lepšia dvojhlavňová), nechýba evergreen M16 alebo nádherne spievajúca M60. Na vzdialenejších protivníkov poslúži sniperka, trochu väčší lomoz spraví bazooka a od vyvinutejších protivníkov si požičiate energetickú Tesla pušku alebo plazmový zázrak. Nechýbajú ani granáty a tým by som rozprávanie o zbraniach mohol uzavrieť – tradičný arzenál, nijako nevybočujúci z priemeru.

Prostredie ostrova nemôže vyzerať ako obrovský svetadiel, preto je nutné zabudnúť na zmenu klimatického pásma, všetky exteriéry sú vyplnené trávnatým porastom so stromami a kríkmi (až na ľadovo chladný finiš). Je tak trochu škodou, že môžete zabudnúť na hustú džungľu, často sa nie je ani za čo skrývať, prekážok nájdete cestou menej a atmosférou nasiaknuté prostredie začína lákať až interiérmi, do ktorých zavítate na striedačku po prechádzkach pešky. Pri objavovaní netradičných nemocničných lôžok, miest, kde sa diali pokusy (často nepodarené), alebo ktoré ostali zničené po útokoch klonovaných monštier, sa spúšťa ta práva zábava a konečne začína Vivisector priťahovať. Konečne aj prostredím, ktoré sa stáva zaujímavejším, pútavejším a hlavne nepripomína nalinkovanú cestu vpred, obkolesenú nepriechodnými kopcami.

Vaši protivníci sa vyskytujú v dvoch skupinkách, pričom obe sa snažia o vašu smrť. Jednu tvorí ostrovná stráž, vycvičené vojenské jednotky, používajúce tradičná zbrane. Druhou sú zmutované, skrížené potvorky so smiešnymi menami, ale napokon plne popisujú ich funkciu a nájdete ich v príslušnom boxíku niekde v recenzii – sú rozdelení na tri skupiny: modnetvori, ľudozvieratá a overbruti, väčšmi však prekvapia bossovia, ktorí patria medzi skutočne silné jednotky a miniete na ne riadnu dávku munície. O zmutovaných zvieratách sa vám bude aj snívať, ale treba uznať, že vyzerajú príjemne.

Keď už vieme kde, s čím a ako budeme bojovať, povieme si aj princíp celej hry. Far Cry zaujal svojou voľnosťou a k cieľu ste sa mohli dopracovať vlastnou cestičkou. Podobne sa chcel zachovať aj Vivisector, no výsledok je tak trochu zarážajúci. Vašou úlohou je prísť na miesto vyznačené zeleným lúčom. Po príchode k checkpointu, prípadne na ceste k nemu často zbadáte záblesk, signalizujúci objavenie krížených zverí a musíte bojovať. Zabijete otravných protivníkov, prejdete cez ďalšou neviditeľnú hranicu, nasleduje blik, halda protivníkov. Všetci mŕtvi. Blik. Znovu a stále. Hoci máte okolo seba dostatok priestoru, k cieľu vedie len jedna jediná cesta a môžete sa maximálne tak túlať krajinou a pokúsiť sa vyštverať na nejaký kopec. Už chápete, prečo je hranie zo začiatku tak neskutočne monotónne?

Prechodom do vnútra budov sa to zlepší, pretože okolie naberie na depresívnej atmosfére a síce nemáte žiadnu inú možnosť postupu vpred, niektoré momenty pri hraní som prechádzal so zatajeným dychom. Konečne sa vytratila monotónnosť a hoci žiadny z viac než dvadsiatky levelov nie je dokonalý, pri mnohých som sa poctivo bavil. Nastanú chvíle, kedy nevystrelíte niekoľko minút ani jeden náboj a len prechádzate laboratóriami, znechutene obhliadate podivné prístroje a do toho sa pripoja flashbacky. Vtedy som si povedal, že úvodné utrpenie stálo za tú námahu a uvítal som aspoň druhú časť hry, kedy sa hrateľnosť zdvihla. Naskriptovaným situáciám sa nevyhnete ani v zaujímavejších častiach hry, no nič to nemení na tom, že ich akosi prestanete až tak vnímať. Dosť však, poďme si rozobrať všetky aspekty pekne pod mikroskopom v hodnotiacej časti.

GRAFIKA 5 / 10
Nič proti ruským vývojárom, ale ich tituly spoznáte už pri prvom pohľade. Snažia sa pôsobiť profesionálne, no za každým rohom natrafíte na amatérske spracovanie, ktoré degraduje všetku snahu o dokonalosť. Aj keby bol engine hry bravúrny a zvládal najmodernejšie efekty, všetko padá s otrasným dizajnom úrovní v prvej polovičke hry. Prázdne lokácie s minimom objektov, a i tie sú trápne jednoduché. Príchodom interiérov sa to zlepší, ale stále to nie je ono. Grafike sa nepodarí pôsobiť podmanivo, nedokáže vytvoriť dojem stiesnenosti, zhnusenia z neetických pokusov. Je prázdna, je nevýrazná. Podľa mňa tomu chýba hustejší porast, ktorý by vytvoril stiesnenejšiu atmosféru, rozsiahle priestranstvá s textúrou pôdy a občasnými kríkmi alebo jednoduchými stromčekmi ma nedokázali naladiť na tú správnu frekvenciu.

Po FEAR-e sa vždy najprv pozriem na nohy a nikdy ich tak neuvidím. Ja viem, úplná blbosť, ale to dokazuje ďalší z archaických prvkov v hre – potvorky vyzerajú vcelku príjemne a hoci som z nich nemal strach, odpísať ich rozhodne nemôžem. Animačný model však pôsobí trhane, po smrti sa protivník vždy zabalí do strnulej pózy a zabudnite aj na zóny zásahu. Istotne, ak trafím panáka do gebule, padne, ale pri opakovaných súbojoch so silnejšími protivníkmi (povedzme bojolevmi) je vidno, že po prvom zásahu ich len pošteklíte, po druhom sa im odlúpne koža zo zadnej časti tela a skapú pri treťom. A takto to je i ostatnými. Chcelo by to pridať v základných prvkoch, ktoré by mohli zaujať hráča. Nepochopím, prečo práce na tomto projekte trvali až tak dlho, keď i grafika je jednoduchá. A to sme len pri prvej hodnotiacej položke.

INTERFACE 7 / 10
Už dlhšiu dobu nepíšem, že na ovládaní strieľačky z vlastného pohľadu sa nedá nič pokaziť – skúsenosť menom Gun Warrior ma presvedčila o opaku. Vivisector sa nesnaží vôbec experimentovať a pridŕža sa zabehnutých pravidiel. Výnimku tvorí nemožnosť vykláňania sa (aj keď je zbytočné, pri niektorých prestrelkách v úkryte za prekážkou by sa hodili) alebo možnosť hádzania granátov jedným klávesom. Takto sa musíte buď prescrollovať k danej zbrani alebo ju manuálne zvoliť s adekvátnym číslom. Je to síce starý prístup, no rozhodne vám nespôsobí vrásky na tvári. Počas hrania na vás mrká radar, hodnota zdravia a počet nábojov, vyvolať si môžete aj akúsi obdobu PDA, kde nájdete zopár informácií o príbehu a RPG vlastnosti (o tých nižšie).

HRATEĽNOSŤ 5 / 10

Až mi je ľúto ako je tento nápad dokonale odfláknutý a príbehový potenciál nevyužitý. Samotná zápletka je plytká a chýba jej trochu viac osobného šarmu. Keďže je hlavný hrdina vojakom, dokonca veliteľom špeciálnej jednotky, musí byť automaticky drsný. To je podľa mňa prvá chyba, pretože civilný charakter by mohol byť príťažlivejší nielen pre hráča (ľahšie by som sa s ním zosobnil), ale aj pre scenáristu, ktorý by sa mohol pohrať so strachom jediného preživšieho. Nepomôže ani priehľadné spojenie Kurta s doktorom Morheadom, ktorý ostrov zamoril svojimi pokusmi. Generál Dogstone nie je tiež žiadny kladný hrdina, a hoci sa to na slušný magazín nepatrí – Kurt nie je úplne čistý – a medzi nami, ak chcete čítať slušný magazín, plný lásky a porozumenia, skúste tu a nelezte nám do kapusty.

Jednoduchý prístup k strieľaniu nemám autorom za zlé, no keď sa snažili zabaliť arkádové pif-paf do ohromujúceho príbehu, musel som sa usmievať nad béčkovým spracovaním. V zombie filmoch to je fajn, lenže toto je proste zhovadený námet, zjednodušený na minimum – čiže streľbu. Nečakajte žiadne strategické plíženie sa alebo pohltenie atmosférou – ste len postavička, ktorá sa prestrieľa cez haldy klonov. Serious Sam sa snažil chytiť hráča nadhľadom a humorom, čo i fungovalo. Painkiller zas vsádzal na úchylný námet. A Vivisector? Snaží sa z hráča spraviť dobrosrdečného vojaka. Uznávam, že tieto pripomienky nemusia byť vôbec adresované na stránku hrateľnosti, no príliš veľké očakávania ČOHOSI, prípadne čohokoľvek, sa ukázali len ako úbohé sny o zúfalom prežití medzi mutáciou postihnutými jedincami a zverou. Vivisector proste nemá gule.

Arkádový prístup však dokáže na niekoľko desiatok minút denne zabaviť a ak sa presuniete cez spomínanú, ubíjajúcu prvú polovicu, začne vás to i baviť a na príbeh sa rovnako ako ja vykašlete. Chodiť stále vpred a strieľať je zábava, no nikdy nie na dlhú dobu. Osvieženie v podobe RPG prvkov pôsobí ako päsť na oko. Je to samozrejme príjemné spestrenie, ale počas hrania rozdelíte len nepatrné množstvo bodov. Zlepšovať si môžete rýchlosť, zdravie, odolnosť a stabilitu mierenia. Každý upgrade stojí nejaký počet bodov, ktoré získavate jednak pri zabíjaní a jednak za bonusy, medzi ktoré patrí napríklad zabitie niekoľkých potvoriek v rýchlom slede za sebou, krvavá fatalita alebo prieskum okolia. Je to fajn, lenže bodíky naskakujú zúfalo pomaly a kým sa doplížia na stanovenú hranicu, aj zabudnete, že nejaké RPG prvky v hre sú. Nič to, ja som drahocenné skúsenosti investoval len do zdravia a odolnosti, pretože rýchlosť presunu je postačujúca a mieriť viem aj bez pomoci steroidov. To však nie je úplne všetko, zlepšujú sa vám totiž aj zbrane a to ich používaním. Používate často a úspešne sniperku? Super, po čas dostanete sa vám zväčší zásobník nábojov. Pri iných zbraniach môžete očakávať lepšiu účinnosť, presnosť. Lenže percentuálne vyjadrenie vylepšenia lezie smerom nahor ešte pomalšie než zber skúsenostných bodov. Sakra, v hardcore RPG to beriem, ale v arkádovej strieľačke sa takto náročné zvyšovanie vlastností nenosí!

Hranie sa však stane zábavným a v pokročilejších dobách som sa už ani nemusel presviedčať do hrania. Je to síce stále a dookola o tom istom a mohlo to byť oveľa zaujímavejšie, lež i akcia bez štipky rozmýšľania sa dá stráviť. Popis samotnej hrateľnosti je teda rovnako rozsiahly ako popis princípu hry. Ak vám bude stačiť bežať do bodu X a po ceste likvidovať odnikiaľ valiace sa monštrá alebo poskrývaných vojakov, nemusíte sa ničoho báť. Svoju porciu zábavy si rozhodne nájdete. Pre nás ostatných zúfalý priemer.

MULTIPLAYER
Prežil len jeden Kurt, a preto nečakajte bitky medzi viacerými Kurtíkmi.

ZVUKOVÉ EFEKTY 5 / 10
Okrem dabingu, čiže riadne drsných vojenských hláskov ako zo správnych akčných filmoch plných svalovcov, si užijete ešte streľbu a zavýjanie potvoriek. Nič prekvapujúce, nič oslnivé, ale na druhú stranu vás hra nedonúti vypnúť zvuky, pretože sa zniesť rozhodne dajú.

HUDBA 5 / 10
Zopár skladieb určite nezasýti, ale aspoň pri ich spustení viete, že sa niečo chystá a vždy ohlasujú príchod nepriateľa. Dlho však tóny neznejú, a tak často nastáva situácia trápneho ticha. Nemá to nik rád na stretnutí s dievčaťom a v hre to tiež nie je najlepšia chvíľa. Snaha vyvolať strach sa cení, ale v rámci možností zostalo iba pri snahe.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 6 / 10
Zvierací protivníci nemajú s rozumom žiadne vážne problémy, pretože ho vôbec nemajú a s otvorenou náručou sa vrhajú na vaše svalmi obrastené telo. Trápna taktika, uznávam, ale ak bolo zvieratiek viac, chytal ma zúfalý berserk, kedy som pálil okolo seba z brokovnice po všetkom, čo sa hýbalo. Mršiek je mnoho a v tom je ich sila. Vojaci sú už o niečo inteligentnejší, často sa hýbu alebo sú ukrytí za prekážkou a snažia sa vás zasiahnuť z diaľky. Bossov netreba rozoberať, sú proste silní, na ich dorazenie nestačí stáť a držať prst na streľbe.

Niekedy dostávam podivné otázky, či ma tie hry ešte stále bavia a či som sa z nich nezbláznil. Mno, hranie beriem už ako činnosť nutnú k napísaniu článku a šialené myšlienky ma napadali pri súbojoch s grenadilou – opicou vrhajúcou granáty. Nielenže táto potvora ma laserový zameriavač v oku (Ako inak si mam vysvetliť, že ma trafila do hlavy i keď som bol za kopcom?), ale sú ťažko rozoznateľné v teréne a útočia v skupinkách. Ani raz sa mi nepodarilo vyviaznuť bez škrabanca, a preto som hojne využíval rýchle ukladanie a nahrávanie pozície. Nie je zas extra rýchle, ale... Druhá udalosť, pri ktorej Janík s radosťou prevracal oči a plakal v náručí svojho macíka, boli miesta, kde nevedel, ako ďalej. Jasné, je to tvrdo nalinkované, ale keď sa diera v plote zjaví až po určitom priblížení, na chvíľu som cítil, že mi nebije srdce – veď prečo by som mal chodiť k plotu, keď vidím a viem, že cezeň neprejdem? Alebo sa objaví málo viditeľná diera v budove, prípadne si užijete skokoch po stromoch, ale značne tým trpí rýchla a svižná akcia, ktorou sa Vivisector svojím poňatím snaží byť. Blúdenie tomu rozhodne nepomáha. Žiadne ďalšie chybičky krásy nenájdete a pri vyššej obtiažnosti si užijete hojne zábavy, v kľude si môžete rezervovať aj pol dňa na čisté hranie a bude sa vám máliť.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 5 / 10
Vivisector je obyčajnou strieľačkou, ktorá mohla byť sakra zaujímavá a príťažlivá. Engine hry a grafici (ďakujeme za prázdnotu, zúfalú paletu textúr a farieb) sa nepredviedli. Príbehová zložka patrí medzi esá v rukáve scenáristu z porno filmov a RPG prvky tiež nepohladili na duši. Nevadí, s prekladom (menu+titulky - vcelku sa podaril) to bude rozhodne výhodnejšia kúpa pre našinca, treba však dodať, že hre by slušala budgetová cena do takých 500, maximálne 600 Sk, čo žiaľbohu Vivisector nespĺňa, a preto som sa musel prikloniť k menšiemu hodnoteniu, ako som pôvodne plánoval. Vivisector je skúsenosť, akých máte neúrekom. Návrat do minulosti nebýva nikdy zlý, treba ho však zvážiť.