FOTO |
v 31. čísle časopisu Kritika & Kontext je podobnými mémami priam pretkaná (mémy - hypotetické jednotky prenosu nie genetickej, ale kultúrnej informácie). Prináša taký svieži pohľad nielen na evolúciu ľudského rodu, ale aj na našu najsúčasnejšiu súčasnosť, že sa ani nechce veriť dátumu, kedy vznikla: rok 1986. Je prebratá z knihy The Inner Eye (Vnútorné oko), ktorá u nás žiaľ doteraz nevyšla. Britský psychológ je jednoducho autorom, ktorý poteší provokujúcimi, a pritom tak logickými myšlienkami, až sa vám možno bude zdať, že veľa z toho ste dávno tušili, len ste to ešte nestihli takto zrozumiteľne napísať.
Aj ďalší autori patria k tomu najlepšiemu, čo sa dalo zhromaždiť v jednom čísle časopisu, venovanom záhade ľudského vedomia. John Searle, kritik myšlienky, že stroje budú raz myslieť ako ľudia, v rozhovore so Susan Blackmoreovou (práve ona napísala vynikajúcu knihu o mémoch) objasňuje, čím a ako ohrozil veľa grantových projektov, kariér a peňazí, a ironicky (a súčane trpko) konštatuje: "My vo filozofii sa o také veci nestrachujeme, pretože filozofi aj tak nikdy žiadne peniaze nedostanú, ale obrovské množstvo ľudí malo veľké výskumné projekty založené na nesprávnom predpoklade, že vytvárajú mysle." Vilayanur Ramachandran sa v článku o zrkadlových neurónoch pýta, či nebol v pozadí "veľkého tresku" vo vývoji Homo sapiens práve tento Rizzollatiho objav, ktorý možno označiť za najdôležitejšiu nepublikovanú udalosť posledného desaťročia. Zaujímavý je aj Daniel Dennett a jeho snaha odľahčiť zložitý problém vedomia. Vyznieva však trochu komplikovane (možno iba pre laika, ktorý by rád nahliadol do svojej hlavy, vôbec však netuší, čím začať; Dennettom asi nie, nuž a možno aj preto je to posledný článok k téme).
Vynikajúca je domáca tvorba (Egon Gál, Martin Jankovič, Dušana Rybárová), a najmä štúdia Michaely Martinkovej o jej osemročnom synovi Matejovi, autistovi s nadpriemernou inteligenciou, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbami. Ako v úvodnej eseji konštatuje zostaviteľ čísla Egon Gál, štúdia M. Martinkovej sa stala hlavným dôvodom na to, aby sa K & K venovala záhade ľudského vedomia. Celé číslo sprevádzajú kresby Mateja Martinku, ktoré nám pripomínajú, že pokus mapovať ľudské vedomie je veľmi praktickým počinom, aj keď stojíme iba na začiatku tejto cesty. Zatiaľ vyzerá súčasný vedecký obraz nejako takto: "Mozog ako orchester bez dirigenta a vedomie ako filmové plátno, ktoré reflektuje, ale neovplyvňuje procesy, prebiehajúce v ľudskej mysli." (Egon Gál). (ač)
