Vyústenie ľadovca Kangerdlugssuaq vo východnom Grónsku do oceánu, ktorý sa pohybuje rýchlosťou 14 km/rok (38 m/deň), teda takmer trikrát rýchlejšie ako pred desiatimi rokmi; je najrýchlejší na ostrove.
Prvý výskum zmenených podmienok
Ľadovce totiž k oceánu postupujú rýchlejšie. Vyplýva z toho, že mnohé odhady tempa aktuálneho i budúceho stúpania hladín oceánov sú podhodnotené. V časopise Science to napísali Eric Rignot a Pannir Kanagaratnam z Laboratória pre prúdový pohon pri Kalifornskom technologickom inštitúte v Pasadene, ktoré často spolupracuje s NASA.
Podľa všetkého je hlavným faktorom zrýchleného pohybu ľadovcov stúpajúca priemerná teplota vzduchu pri zemskom povrchu, osobitne v južnej polovici Grónska. Ide o prvú štúdiu, zahŕňajúcu nedávne zmeny rýchlosti pohybu ľadovcov do odhadov celkového množstva ľadu, ktoré stráca takmer celé Grónsko.
Významný polmilimeter
Autori zdôrazňujú, že ľadovce sa síce utvárajú dlho a rovnako dlho trvá aj ich úplné roztopenie, no ľadovce za istých okolností výrazne reagujú na teplotné zmeny už vo veľmi krátkom období. Po zohľadnení spomenutých rýchlostných zmien vychádza ročný príspevok Grónska ku globálnemu stúpaniu hladín oceánov na úrovni 0,5 milimetra, globálna hodnota je asi tri milimetre ročne. Grónsky ľadový štít má celkovú plochu 1,7 milióna kilometrov štvorcových a hrubý je až tri kilometre. Keby sa celkom roztopil, oceány by stúpli o zhruba sedem metrov. (Dominantným hráčom sú v tomto ohľade, pravdaže, ľadovce na opačnom konci zemegule v Antarktíde. Úplné roztopenie tamojšieho ľadového štítu by podľa odhadov zvýšilo hladinu oceánov o zhruba 60 metrov!)
Čo dokáže oteplenie o tri stupne
Nedávne zrýchlenie pohybu grónskych ľadovcov zvýšilo tamojší prísun ľadu do Atlantiku o vyše dve tretiny. Od roku 1996 sa na grónskom príspevku podieľali najmä ľadovce na juhovýchode ostrova. Po roku 2000 však prudko stúpla aj rýchlosť pohybu severnejšie položených ľadovcov. Prejavil sa tak vzostup priemernej teploty vzduchu pri zemi v Grónsku o 3 stupne Celzia za posledných 20 rokov. Vyššia teplota sa odráža vo väčšom množstve kvapalnej vody, ktorá preniká na rozhranie medzi spodkom ľadovca a horninou. Funguje potom ako "mazadlo", ktoré zrýchľuje postup ľadovca k oceánu.
Rignot a Kanagaratnam uvádzajú, že procesy, určujúce pohyb ľadovcov, sú zložité a preto ich dosiaľ nemožno pokladať za dobre preskúmané. Všeobecne však platí, že ak sa zohreje ľadový štít, čo je pri oteplení vzduchu tesne nad ním logický výsledok, tečenie ľadovcov sa zrýchli. Pri momentálnom tempe stúpania vzdušných teplôt v rámci globálneho otepľovania toto zrýchlenie čoskoro zasiahne aj mohutné ľadovce na severozápade Grónska. Bádatelia dospeli k záveru, že objem ľadu "vyklápaného" grónskymi ľadovcami do Atlantiku sa zvýšil z 50 kilometrov kubických ľadu ročne roku 1996 na 150 kilometrov kubických ľadu ročne roku 2005. Keď k tomu pridali výsledky iných tímov, pokrývajúce zvyšok ostrova, a ostatné mechanizmy straty ľadu, vyšlo im zvýšenie úbytku grónskeho ľadového štítu z 90 kilometrov kubických ročne roku 1996 na 224 kilometrov kubických ročne roku 2005.
Budúci osud, vyjadrený takzvanou hmotnostnou bilanciou (pribúdania ľadu z napadaného snehu voči jeho strate stekaním do oceánu, eróziou, topením a vyparovaním), ľadových štítov v Grónsku a v Antarktíde predstavuje hlavnú neznámu prognóz stúpania hladín svetových oceánov. Tieto prognózy zďaleka nie sú akademické cvičenia. Hoci nám, vnútrozemcom, to zväčša až tak nebije do očí, prevažná časť ľudstva žije pozdĺž brehov morí a oceánov.
Čelo iba o málo pomalšie sa pohybujúceho ľadovca Helheim v juhovýchodnom Grónsku, z ktorého sa odlamuje a do oceánu skĺzava čoraz viac ľadu.
FOTO - J. A. DOWDESWELL A NASA WALLOPS/SONNTAG
