Chameleon – skutočne dobrá slovenská hra!

náci, milá Slovač, ľaľa, Chameleon! 

...i načim nechodiť okolo horúcej kaše zemiakovej, kvôli ktorej na panskom roľníctvo naše hladné drelo, až srdco ma z toho bolí. Ja rovno vám zvestovať sa chystám, že toť, Chameleon, hra je, bisťu, súca. Hrúbky isté nesporne so sebou nesie, svojskou je, miestami opraty, liace utiahnuť by jej bolo treba, no i tak si priazeň našu namôjdušu získala, bo vera nebolo bývalo bolo ešte z tohto chudobného kraja švárnejšej vychodilo!

I nažívala raz v pokore a v Nikarague rodina gazdu chrabrého, rodina veľvyslanca spokojná, šťastie v láske k Pánu a blížnemu svojmu hľadajúc. Otčim drie... i mať žnie a kto to dieťa čičíka? Lež každý svojho má neprajníka! Ocitli sa oni v pasci ostreľovačom ukutej, v tej nábojom hrvoľ, lalok, gágor bol rodičom prerazivší. Strelec, vrah... Ratata. Žiaľ, smútok... Sirota! Ni strčiť prst, kĺb, prs, hrsť, či stĺp skrz krk krv nezahatalo. A mladé vtom preživšie chlapčisko hrdo sa obyčajom slovenským vzoprie. Za to dereš by zaslúžilo si - revolta či vzbura totiž cestou nie je, už dávno Kollár pravil. Bo pyšnú treba hlavu skloniť! Kto kameňom do teba, ty doňho chlebom. Načim ešte aj soľou úslužne ponúknuť. No šuhaj sťa štúrovec dušou smelý heslá nové razí, hrebienok nik mu nezrazí, on nepriateľa porazí, do chrbta dýku mu raz vrazí. Tak už vtedy si pred bohom prisahal, hoc ešte cmar a halušky bryndzové po brade mu tiekli. Hoj mor ho, mor ho detvo môjho rodu, kto sniperkou siahne na rodinnú moju pohodu... Kto kameňom do teba, ty doňho dvoma! Kto druhému jamu kope, tak sa z hory ozýva!

Nuž i zanechám írečitosť podchvíľu... ehm, teda, nechám nachvíľu vzletné vyjadrovanie... hoc z hry hrdosť národná veršotepca priam neskrotného s láskou v reč i vlasť rodnú vo mne budí... sakra! Prosto rád by som vám o hre povedal niečo aj tak, aby ste tomu rozumeli, len za seba neručím a je možné, že sem tam moje básnické črevo prerazí, no nech náladu vám to neskazí, bratia moji... „drazí“!

Hra Chameleon je slovenský produkt ako Živý bič. Jedným dychom pritom treba dodať, že vznikla hlavne kvôli podpore našich západných susedov. Za jej vývojom stojí tím Silver Wish Games, čo je vlastne český Illusion Softworks, respektíve jeho bratislavská pobočka. S českými titulkami a manuálom ju distribuuje spoločnosť Cenega, ktorá nám aj dala možnosť položiť na 3 disky s hrou naše špinavé paprče, za čo jej ďakujeme. Teraz sa už konečne nadýchnem a budem pokračovať smutnou správou, ktorá znie, že ono bratislavské štúdio už nejakú tú stredu nefunguje. Je zrušené. To pre vás ale v prípade, že našu hernú scénu sledujete, nie je žiadnou novinkou. Pretože ide o domáci produkt, dá sa hra zohnať za celkom prijateľnú cenu 999 Sk, čo predstavuje napríklad obnos peňazí potrebný na tri návštevy multiplexu s pukancami a Colou v ruke. Nechcem tým robiť žiadnu reklamu a nabádať vás ku kúpe, iba naznačiť, že zvažovať ju nie je úplne scestné. Rozhodujúca pritom samozrejme nie je len cena, ale aj kvalita. A o tej si niečo napíšeme v ďalších odsekoch.

Keby ste nejakou nevysvetliteľnou zhodou okolností nepochopili opis deja v úvode – zač dotknutý náležite bych cítil sa – pre istotu sa k nemu ešte na sekundu vrátim. Ako bývalý agent CIA, ktorému v detstve niekto odkrágľoval rodičov, sa púšťate po stopách ich vraha. Prechádzanie levelov pripomína paródiu akčných filmov Payback, kedy je chodenie od jedného bossa k druhému len zámienkou na to, aby hra mohla pokračovať. S tým rozdielom, že v tomto prípade nejde o stvárnenie s nadhľadom a s humorom... Takže sa Chameleon vlastne viac ako na spomínanú paródiu podobá na tie filmy, ktoré ona paroduje... Čo je vlastne „priekak“ (pre nezainteresovaných – ekvivalent čechizmu prúser, ktorý odmietam v recenzii na slovenskú hru používať.) Skrátka nic moc, ehm, teda: nič moč. Od druhého levelu je vám jasné, že všetko speje k veľkolepému finále, kde v efektnom spomalenom zábere nekompromisne vystrelíte skazený mozog hlavného zloducha z jeho skorumpovanej hlavy. Nechajme teda zápletku tak a snažme sa na ňu chvíľu nemyslieť, hoci sa nám ako nočná mora manifestujúca nedostatok originality stále vracia na myseľ. Možno keby autori použili ako predlohu strhujúci slovenský román René mládenca príhodi a skúsenosti... No oni šli radšej západnou cestou, pričom sa musíme zmieriť s tým, že sa na poli príbehu nedočkáme ani kvality ich inšpiračných vzorov. Žiadna poriadna story ako z Maxa Payna, žiadne vznešené ciele ako v Splinter Celle...

Nie je dielom náhody, že spomínam práve tieto dve hry. Je to skôr dielom 10-tich minút intenzívneho premýšľania nad tým, ako si urobiť k týmto dvom hrám nenápadný mostík... ktorý tým, že toto píšem, stráca aj to málo prvkov nenápadnosti, čo mal. Na charakteristiku žánru recenzovanej hry, ku ktorej by som v siedmom odseku už skutočne mal dostať, totiž tieto tituly potrebujem. Jej prechádzanie je mixom ich dvoch žánrov. A dám ruku môjho spolužiaka do ohňa za to, že tie vám opisovať netreba, pretože ich poznáte lepšie ako svoju dlaň, v ktorej zvierate myš. Prosto si predstavte, že raz sťa by Maxim Bolesť musíte vystrieľať všetkých zloduchov v okolí a že inokedy sa musíte okolo nich nenápadne prekradnúť ako Samo Rybár. Action/Stealth. Myslím, že už máte dobrú predstavu o tom, ako hra vyzerá...

GRAFIKA 8 / 10
...alebo nie celkom. O tom, ako skutočne „vyzerá“, vám napíšem teraz. Chameleon využíva z hier ako Mafia či Hidden & Dangerous známy engine LS3D, je škuľavý, žere muchy a žije na strome. Ale dosť bolo prezentácie mojich odborných encyklopedických vedomostí, poďme sa presunúť k praktickej stránke. Chameleon pôsobí (na rozdiel od vtákopyska) skutočne dobre. Tým myslím dobre vo svojej čeľadi hier a dobre aj vzhľadom na krajinu svojho pôvodu. Skritizovať by sa azda dala len kvalita niektorých textúr, pričom zdôrazňujem slovo niektorých. To mi totiž stále necháva priestor na to, aby som napísal, že väčšina textúr je naozaj v úplne poriadku. Väčšina textúr je naozaj úplne v poriadku. 

Primeranú mieru kritiky by si zaslúžil aj motion capture. Občas totiž máte z toho, čo niektoré postavy robia, pocit, že si veru riadne uhli frndžalice, silného to hriatva. Ok, nie je to pravda, ale keď už som si ten zvrat vymyslel, chcel som ho použiť. Ten pocit máte vtedy, keď ťaháte omráčené (výnimočne mŕtve) nepriateľovo telo za sebou, a to sa pritom neprirodzene krúti, skladá, láme či ohýba. Ale keďže to nie je pohyb, ktorý vykonáva nepriateľ samostatne, nemôžem to pripísať jeho alkoholizmu a použiť tak echt-slovenské super slová ako hriatvo či frndžalica. No uznajte, že by bola škoda, keby sa do tohto národniarskeho textu neprebojovali! Povedal som si, že trochu mystifikácie za to stojí. Resumé: motion caputure je tiež úplne v poriadku, dokonca je miestami naozaj pekný. Má len zopár chybičiek krásy. Najvtipnejšia z nich je tá, keď chlapík v Bejrúte natruc celej anatómii otáča hlavu o 360 stupňov, ako by tá hlava bola, čo ja viem, napríklad okom chameleóna. Najmarkantnejšia z nich je zas tá, že povaľujúce sa bezvládne ľudské schránky občas vystrúhajú nejakú divnú polohu, keď ich do tohto stavu privádzate, alebo keď ich v ňom dostávate z dohľadu ostatných nepriateľov.

Po ukončení honby za vrahom vašich rodičov budete mať na konte viac navštívených miest ako letuška na dôchodku. Precestujete pol zemegule a pozriete sa do tých najrozličnejších kútov sveta, pričom naplno prežijete ich atmosféru a bude ich považovať za živé. Z hustej írskej atmosféry by si Martin Kukučín mohol nabrať veľkou lyžicou. František Švantner by po zhliadnutí západu slnka na letisku v Argentíne písal ešte lyrizovanejšiu prózu. Po návšteve väzenia v Kolumbii by sa Lacovi Novomeskému vrátili všetky jeho autentické spomienky. Nejeden člen slovenskej komunistickej strany by pri prechádzke virtuálnymi kubánskymi ulicami plakal od dojatia. K tomu Bejrút, Moldavsko, Albánsko, Afganistan, Kolumbia... Áno, rozumiete tomu správne, práve ospevúvam Chameleona na poli stvárnenia prostredí, ako sa len dá. Za túto zložku si hra zaslúži 100 bodov. Niekedy sa tu vyskytuje až nezmyselná miera detailov, ale neuveriteľne to pomáha atmosfére. Grafici sa naozaj museli namakať. Veľakrát vás pri hraní zamrzí, že kopec predmetov nie je interaktívnych alebo že sa na viacerých miestach zdržíte len kratučko. Keby som nenadobudol z hrania pocit, že veľa tých prostredí obývajú magori, ktorí do vás bez varovania začnú len tak strieľať, vychystám sa ich navštíviť ako turista.

INTERFACE 9 / 10
Ďalšia silnou stránkou Chameleona je jeho interface so všetkými svojimi aspektami. Menu prekvapivo nemení farby, ale zachováva si jeden decentný odtieň svetlobéžového pozadia, ktoré kontrastuje s čiernym písmom. V setupe máte možnosť všeličo presne prispôsobiť vašim požiadavkám (ovládanie, grafiku, zvuky...) a stavu počítača, takže hru nie je problém rozbehať ani na starších mašinách.

Videosekvencií sa dočkáte len na začiatku a na konci hry, pričom sú samozrejme misie popretkávané in-game videami. Ďalším podareným prvkom interfaceu je spôsob prechodu medzi jednotlivými misiami, ktorých je mimochodom 17. V ňom sa vám zjavujú všemožné portréty podozrivých osôb, fotky hľadaných predmetov a navštívených miest, pričom sú všetky tieto prvky pospájané šípkami, poznámkami, odkazmi či margináliami. Pôsobí to až neuveriteľne zložito. Je to samozrejme iba zdanie, lebo takmer v každej misii vlastne len hľadáte nejakého človeka, ale aspoň to vytvára dojem, že nejaký komplexný príbeh sa na pozadí predsa odohráva. To ešte umocňuje fakt, že všetko to škrtanie, spájanie, domýšľanie a plánovanie sa deje pred vašimi očami za zvuku telefonických rozhovorov.

Zostalo mi ešte opísať HUD a ovládanie. Podľa počtu hviezdičiek si môžete domyslieť, že sa kritizovať ani v tomto odseku nebude. HUD je veľmi jednoduchý – zopár malých bielych koloniek na spodku obrazovky vám ukazuje, akú zbraň máte momentálne pripravenú, koľko je v nej nábojov, aká je úroveň vášho zdravia i ako ste viditeľní pre svoje okolie. Na intenzite a frekvencii úderov naberajúci tlkot vášho srdca pri priblížení sa k nepriateľovi je skvelým prvkom, ktorý spája dotváranie atmosféry s praktickým využitím pre hranie. Nastaviteľné ovládanie je handy, user friendly, Juraj Fándly. Môžete sa plaziť, ísť prikrčení, robiť úkroky a úskoky do strán, škriabať sa na bedne (a keď vás svrbí tak aj na chrbte)... Na streľbu sa musíte vždy špeciálne pripraviť. Okrem vytasenia zbrane treba najprv prejsť do módu mierenia s predpaženými rukami, v ktorom sa síce pohybujete pomalšie, ale na oplátku vyzeráte viac ako poriadny tajný agent! Paráda.

HRATEĽNOSŤ 9 / 10
Veľa nepriateľov zvládnete pohybom jediného prstu. Toho, ktorý držíte na spúšti niektorej z jedenástich zbraní (desert eagle, h&k mark 23, colt 1911, galil arm, hk-mp5, mini uzi…), čo hra ponúka. Ovládať ním ďalších jedenásť, tentoraz špiónskych hračičiek (tichá kuša, paralyzér, pakľúč, kamera, noktovizor...) sa väčšinou tiež vypláca. V tomto prípade sa to, že ich používate, v istom zmysle vypláca aj vašim nepriateľom. Tieto hračky slúžia na to, aby ste sa im vyhli, prípadne ich omráčili. V situácii, kedy si vás všimnú a zaútočia na vás, to už dosť dobre nejde. S vašimi schopnosťami je vtedy celkom pravdepodobné, že neodídete zo súboja s dlhým nosom a že by pre nich bolo lepšie, aby ste neboli nútení použiť zbraň. Konfrontácia s nepriateľmi alebo naopak vyhýbanie sa im tvoria základné prvky celej hry. Niekedy je na vás, ktorý zo spôsobov zvolíte, avšak často vás hra dotlačí do toho, čo je najvhodnejšie. Každopádne si dosýta užijete oboch. 

Opodstatnené výhrady mám v tomto prípade dve. Chýba mi možnosť brať si zbrane od omráčených nepriateľov. Sem tam síce nájdete nejaký ten voľne pohodený náboj, no na vyvraždenie celého levelu to nie je dosť. Hra počíta s tým, že poďme-poza-bučky-spôsob budete s hurá-na-nich-bohu-dušu-a-mne-dukáty-spôsobom kombinovať. Keby ste sa všetko rozhodli prejsť so zbraňou v ruke, tak vám to nevyjde, respektíve nevystačí vám na to munícia. V situácii, keď vám pri nohách ležia desiatky mŕtvol ovešaných samopalmi, je to trochu absurdné. Druhým nedostatkom je málo možností eliminácie nepriateľov, ak by ste zas všetko chceli prejsť ako nespozorovaný tieň. V takom prípade by to chcelo viac preliezania, skrývania, možno väčšiu voľnosť pri pohybe. Prosto sa musíte zmieriť s tým, že jedným spôsobom všetko neuhráte. Možno sa cítiť trochu ukrátený, veď hra sa na začiatku tvári, že to ide. Vo väčšine prípadov si teda vybrať môžete, len sa prosto nedá hrať jedným spôsobom vkuse. Keď ale prijmete pravidlá tvorcov a dizajnérov levelov (čo ostatne musíte takmer vo všetkých hrách) o striedaní týchto postupov, budete sa kráľovsky baviť. A vtedy budete mať aj dostatočné množstvo munície aj dostatočnú škálu stealth pohybov.

S Chameleonom zažijete veľmi veľa rôznorodých situácií. Samozrejme, že najčastejšie idete po vlastných, ale ovládať budete i auto, posadíte sa za automatickú zbraň umiestnenú v jeho kufri, ocitnete sa v uháňajúcom vlaku preplnenom nepriateľmi, budete levely podchádzať kanálmi, zachraňovať si život v padajúcom lietadle... Dôležité osoby nebudete len spovedať, ale aj odpočúvať, fotiť, ticho eliminovať. Všetky tieto aktivity sú tak zaujímavé, až vás bude mrzieť, že ich robíte v hre raz, maximálne tak dvakrát. Tento druh výčitky ale nepatrí k tým, ktoré by mali hru degradovať, aj keď sa niekde úplne v podvedomí môže začať formovať myšlienka na slovné spojenie „občasná nevyváženosť“. Skôr, ako však naberie konkrétny tvar, si treba uvedomiť, že tento odsek by mal v konečnom dôsledku autorom celkom polichotiť. Veď chválim rôznorodosť, dobré nápady a ešte hovorím, že sa vám niektoré miesta bude chcieť hrať viackrát. Ak hru prejdete a odložíte ju do poličky, ešte to neznamená, že zostane navždy zaprášená. Iste sa k nej občas radi vrátite.

MULTIPLAYER
Súrodencov túžiacich po pomste nemáte, lebo ste jedináčik, z čoho vyplýva, že ste na všetko sám. Fakt na všetko. V hre dokonca ani len nestretnete ženskú, švárnu sťa Mínu, čo by stála za zvažovanie záväzkov či za sťahovanie podväzkov... Primitívne rýmy sú skrátka moja slabosť, Janko Kráľ by zo mňa iste mal radosť. 

ZVUKOVÉ EFEKTY 8 / 10
Priznám sa, že neviem posúdiť realistickosť zvukov zbraní, lebo o nich viem z praxe asi toľko, ako Štúr o ženách. Ale zdajú sa mi úplne v poriadku. Ohodnotiť dabing môžem, lebo tomu už predsa len trochu rozumiem, a ohodnocujem ho na výbornú. Dobré hlasy a prirodzená intonácia zjemňujú trápnosť dialógov medzi vami a vašimi nepriateľmi, ktoré prebiehajú výsostne podľa šablóny: hovor – nepoviem – tak chcípneš – tak poviem. Momenty kedy sa dožadujete pomoci od vašich priateľov sú už na tom trochu lepšie, hoci aj tie majú svoju striktnú schému: som neoblomný bezcitný drsoň a mám na teba obrovskú prosbu – som vystrašený človek zľaknutý z tvojich premrštených požiadaviek, ale skúsim ti pomôcť. Keď prijmete tento štýl zmýšľania a riešenia problémov v hre, tak dialógom uveríte. Zostalo ohodnotiť zvuky prostredia, ktoré sú v adekvátnej kvalite a umocňujú pozitívny dojem z jeho prekrásnej grafiky.

HUDBA 7 / 10
A teraz tú moju: juchúúú, juch... um-ta, um-ta, um-ta-ta... Nie, nie! Milovníci ľudového folklóru zostanú sklamaní, z hry ešte svoje obľúbené spievanky nedostanú. Musia zatiaľ ostať pri MC nahrávke Kriačka ľaliového. Žiaden cimbal, fujara či drumbľa. Len syntetická rytmika s občasným vychýlením z jedného tónu predstavujúcim melódiu. No niekedy sa tým tónom zadarí dokonca navodiť akustické prvky kultúry tej krajiny, v ktorej sa práve nachádzate. Samostatne nepočúvateľné, pri hre o pohotovosti, rýchlosti a šikovnosti vhodné. Každopádne je hudby v hre poskromne.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 6 / 10
Zjavne najhoršie hodnotená kategória. Samotná náročnosť je ok, dokonca je voliteľná. Keď budete sumarizovať čas strávený s hrou, zistíte, že na to potrebujete dvojciferné číslo. Inteligencia si podobne ako grafika zaslúži 100 bodov. Ale... a tu je ten háčik, v tomto prípade 100 bodov z 300. IQ nepriateľov je totiž dôvod nie najvyššieho hodnotenia tejto kategórie. Sem tam sú poriadne hlúpučkí. Hlavne vtedy, keď vás zazrú, vy sa skryjete a oni vás hľadajú... či skôr nehľadajú. Sú skrátka, hmm, ako by som to najlepšie priblížil slovenskému čitateľovi... skrátka neprebudení (učiteľky z môjho gymka by mali radosť, čo všetko si po tých rokoch ešte pamätám)! Strašne skoro toto hľadanie vzdávajú, pričom ich niekedy ani nenapadne pozrieť sa na úplne samozrejmé miesta, napríklad za roh alebo za škatuľu. Riadia sa heslom: zíde z očú, zíde z mysle... a preto veľakrát zídu zo sveta, keď sa k vám otočia chrbtom, mumlajúc niečo ako: „Ja už sa za ním nenaháňam!“ Asi som zhýčkaný Splinter Cellom. Keď prosto viem, že sa niečo dá spraviť lepšie, lebo som to už zažil, a potom sa mi toho nedostáva, tak mi to chýba (hovoríš ešte stále o hre??? – pozn. Kordi; no pôvodne som veru chcel napísať, že je to ako so sexom, ale potom som to zmazal... – pozn. Slavatar). Našťastie sa ich kolektívne obmedzenie týka len tohto jedného opisovaného prípadu. Keď vás počujú či jednoznačne vidia, správajú sa úplne prirodzene: začnú strieľať. Je pravda, že s krytím sa to tiež veľmi nepreháňajú. Väčšinou im to ale nie je treba, pretože sú v presile a strieľajú vcelku presne, po čom už nie ste v celku vy! 

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 8 / 10
I čo záverom riecť, čitateľstvo drahé?! Nuž, dlho predlho som dumal, ako nakoniec hru ohodnotím. Pravdou je, že tri a pol hviezdičky sa mi zdalo málo, štyri zas možno o ždibec viac, ako by si naozaj zaslúžila. Ale lokalpatriotizmus zafungoval. Keď skrátka dohráte vec, ktorá vás aj napriek niektorým výrazným chybám bavila, a v titulkoch čítate mená ako Ľubomír, Ján, Vladimír či Juraj, chytí vás to za srdce. Otvárajte šampanské, dočkali sme sa naozaj dobrej slovenskej hry! Iste uznáte, že za takýchto okolností vás odhovárať od jej kúpy skrátka nemôžem. Skôr naopak. Tých vašich zopár stovák a tieto moje slová uznania si autori Chameleona rozhodne zaslúžia.