Červený bod označuje miesto dopadu meteoritu na Mesiac 7. novembra 2005.
Mesačný povrch je z geologického hľadiska prakticky mŕtvy. Výraznejšie ho dnes viac-menej prebúdzajú iba dopady menších vesmírnych telies. Pozorovať ich je však veľmi vzácne. Teraz sa to podarilo Robertovi Suggsovi a Wesleyovi Swiftovi z Marshallovho strediska pre vesmírne lety NASA.
Úspech prvej noci
V noci 7. novembra 2005 Suggs a Swift prvý raz naostro skúšali novú aparatúru na monitorovanie dopadov meteoritov na Mesiaci. Tvorí ju na pomery profesionálnej astronómie neveľký ďalekohľad s priemerom objektívu 10 palcov (25,2 centimetrov) a špeciálna videokamera. A hneď - bingo! Na neosvetlenej časti mesačného povrchu, pri okraji Mora dažďov (Mare Imbrium), veľkej dopadovej panvy, ktorú pred miliardami rokov zaliala tmavá čadičová láva, zaznamenali záblesk svetla. Bol síce asi 2,5-krát slabší, než aký ešte možno vidieť na oblohe voľným okom, no kamera ho zachytila spoľahlivo.
Takmer určite išlo o dopad meteoritu na Mesiac. Podľa všetkého patril do roja, ktorý zdanlivo vylietava zo súhvezdia Býka (latinsky Taurus). Tento roj sa preto nazýva Tauridy. Telesá z neho pravidelne vlietavajú do atmosféry Zeme koncom októbra a začiatkom novembra.
Sedemdesiat kíl TNT
Mesiac nemá atmosféru, v ktorej by telesá zažiarili ako meteory. Vstupujúce drobné vesmírne teleso, meteoroid, nepozorovane priletí až k samému povrchu a pri náraze vybuchne. Zväčša sa počas výbuchu celé vyparí. (Ako aj takmer všetky meteoroidy, ktoré bombardujú Zem, tie sa však odparujú už trením o čiastočky vzduchu v atmosfére. Na zemský povrch dopadnú už zbrzdené zvyšky veľkých kusov, takže ich dopad nemá taký výbušný charakter.)
Vedci NASA na čele s Williamom Cookeom odvodili z intenzity záblesku a parametrov roja, že meteorit mal priemer asi 12 centimetrov a pohyboval sa rýchlosťou 27 kilometrov za sekundu. Pri dopade uvoľnil energiu zodpovedajúcu zhruba 70 kilogramom trinitrotoluénu (TNT). Na mieste by mal vzniknúť kráter s priemerom 3 metre a hĺbkou 0,4 metra. Či naozaj vznikol, to bude môcť preveriť až satelit vybavený kamerami s osobitne vysokou rozlišovacou schopnosťou, prípadne nejaká budúca misia na lunárnom povrchu, robotická alebo pilotovaná. Aj Hubblov kozmický ďalekohľad totiž i z orbity okolo Zeme dokáže na Mesiaci zachytiť iba také podrobnosti, ktorých rozmery presahujú 60 metrov.
Mesiac je opäť v móde
Pozorovanie dopadov meteoritov na Mesiac v poslednom čase "vyšlo z módy". Situáciu zmenilo terajšie oživenie záujmu NASA o prirodzený satelit našej planéty, vrátane plánovaného obnovenia pilotovaných misií do roku 2018. Ide totiž aj o problém kozmickej bezpečnosti. Riziko priameho zásahu meteoritom sa javí ako malé. Väčšou hrozbou pre ľudí i prístroje budú dopadom či výbuchom vymrštené druhotné úlomky spolu so zvíreným mesačným prachom.
Umelecká vízia dopadu.
FOFO - NASA/MSFC
