Bagdádske deti zažívajú svoje traumy práve teraz. Na snímke päťročný Jásir Abdal Husajn, ktorému zavraždili otca. FOTO - ČTK/AP
Mnohí klinickí teoretici, zaoberajúci sa traumou, sú presvedčení, že boj, znásilnenie a iné desivé zážitky sa do pamäti zrejme vrývajú a nikdy na ne nezabúdame. Iní nesúhlasia. Tvrdia, že myseľ sa dokáže brániť vytesnením spomienok na traumu tak, že pre obete je ťažké si na najhoršie zážitky spomenúť až dovtedy, kým je to po mnohých rokoch bezpečné.
Aj keď títo teoretici uznávajú, že trauma je často až príliš nezabudnuteľná, nazdávajú sa, že ochorenie známe ako "traumatická disociačná amnézia" spôsobuje u významnej menšiny obetí neschopnosť spomenúť si na svoju traumu, a to práve preto, že bola tak veľmi desivá.
Títo teoretici však netvrdia, že by "potlačené" či "disociované" spomienky na hrozivé udalosti boli neškodné. Práve naopak, zabudnuté spomienky v tichosti vypúšťajú do života obetí jed, vyvolávajúci zdanlivo nevysvetliteľné psychiatrické symptómy. Ak sa má postihnutý liečiť, treba tieto symptómy vytiahnuť na svetlo.
Na prvých stránkach novín
Nie je to bežná akademická debata. Polemika prerástla hranice psychologických pracovní a psychiatrických kliník, prenikla na prvé stránky novín, motivovala legislatívne zmeny a ovplyvnila výsledky občianskych súdnych i trestných konaní.
Zvlášť sporné dosiaľ bolo, či jedinci môžu potlačiť a neskôr oživiť spomienky na traumatické sexuálne zneužitie. Počas 90. rokov 20. storočia si mnohí psychoterapeutickí pacienti začali spomínať, že ich v detstve sexuálne zneužili. Niektorí proti údajným páchateľom, často svojím už starším rodičom, podali žalobu. Zatiaľ čo žalôb proti rodičom na základe domnelo potlačených a neskôr oživených spomienok na zneužívanie ubúda, rastie počet žalôb proti veľkým inštitúciám, napríklad katolíckej cirkvi.
Pozoruhodné je, že ako obhajcovia traumatickej disociačnej amnézie, tak tí, ktorí sú k nej skeptickí, citujú na podporu svojich diametrálne odlišných názorov tie isté štúdie. V snahe preukázať, že obete si často nemôžu vybaviť svoje traumatické zážitky, sa však dezinterpretácie dát dopúšťajú práve jej zástancovia.
Problémy, ktoré prináša stres
Uvážme nasledujúce fakty. Po mimoriadnom strese si niektoré obete ťažkajú na problémy s upamätaním sa na udalosti všedného života. Zástancovia traumatickej amnézie si tieto výpovede mylne vykladajú ako dôkaz, že obete si nevedia spomenúť na samotnú desivú udalosť. V skutočnosti sa tento pamäťový problém týka bežnej nepozornosti, ktorá prichádza v dôsledku traumy; nijako nepoukazuje na neschopnosť spomenúť si na samotnú traumu. Bežnú zábudlivosť, ktorá sa objavuje po traume, neslobodno zamieňať za amnéziu na traumu.
Zoberme do úvahy aj to, že jedným z príznakov posttraumatickej stresovej poruchy je "neschopnosť spomenúť si na dôležitý aspekt traumy." To však neznamená, že obeť si neuvedomuje svoju traumu.
Myseľ nefunguje ako videorekordér, a v prvom rade sa teda nie každý aspekt traumatického zážitku zaznamená do pamäti. Vysoký stupeň emočného vzrušenia často vedie k tomu, že obeť zameria pozornosť na zásadné rysy udalosti na úkor ostatných prvkov. Neúplný záznam traumy preto nesmieme zamieňať za amnéziu, teda neschopnosť vybaviť si niečo, čo sa už do pamäti dostalo.
Spomienky až príliš zabudnuté
Najčastejšie sa za traumatickú amnéziu mylne považuje vzácny syndróm nazývaný "psychogénna amnézia". Obete psychogénnej amnézie náhle strácajú všetky spomienky na svoj predošlý život, vrátane zmyslu pre vlastnú totožnosť. Náhla a úplná strata pamäti býva následkom silného stresu, nie je to však pravidlo. Po niekoľkých dňoch či týždňoch sa pamäť náhle vracia. Naproti tomu, fenomén disociačnej amnézie údajne spočíva v neschopnosti obete spomenúť si na svoje traumatické zážitky, nie v neschopnosti rozpamätať sa na svoj predchádzajúci život či svoju identitu.
Niekoľko prieskumov ukazuje, že dospelí, ktorí vypovedajú o zážitku sexuálneho zneužitia v detstve, často tvrdia, že po istý čas si na zneužitie "nedokázali spomenúť". Tvrdenie o predchádzajúcej neschopnosti rozpamätať sa naznačujú, že sa neúspešne pokúšali na svoje zneužitie spomenúť, čo sa im však podarilo až neskôr. Keby si však títo jedinci na svoje zneužitie nepamätali, na základe čoho by sa ho vlastne pokúšali vybaviť?
S najväčšou pravdepodobnosťou mali na mysli, že po istý čas o svojom zneužití nerozmýšľali. Avšak to, že o niečom nerozmýšľame, nie je to isté ako neschopnosť si na vec spomenúť. A amnézia spočíva práve v neschopnosti si spomenúť.
Utrpenie z poznania
Výskum, ktorý sme robili v mojom laboratóriu s dospelými, ktorí vypovedali o sexuálnom zneužívaní v detstve, prináša do tejto urputnej polemiky riešenie. Niektorí z nich povedali, že zabudli na prípady nenásilného sexuálneho zneužitia spáchaného dospelým, ktorému dôverovali. Opísali ich ako znepokojujúce a mätúce, nie však traumatické v zmysle desivosti. Vzhľadom na to, že nechápali, čo sa im prihodilo, jednoducho o tom veľa rokov vôbec nepremýšľali.
Keď im po mnohých rokoch udalosť niečo pripomenulo, prežili silné utrpenie, pretože konečne svoje zneužitie pochopili z pohľadu dospelého. Tieto prípady predstavujú oživenie spomienok na sexuálne zneužitie, avšak nie prípady traumatickej disociačnej amnézie. Postihnutý totiž neprežíval udalosti ako traumatické, keď k nim došlo, a neexistujú dôkazy, že by v rokoch, keď človeku neprišli na myseľ, boli neprístupné.
Sexuálne zneužitie nie je zákonite traumatické v zmysle mimoriadnej desivosti. Samozrejme, je vždy morálne zavrhnutiahodné, aj keď nespôsobí trvalé psychiatrické symptómy.
Copyright: Project Syndicate, 2005
Autor: RICHARD J. MCNALLY(autor vyučuje psychológiu a vedie klinický výcvik na katedre psychológie Harvardovej univerzity (USA). Je aut
