Pastierske mesiačiky deformujú prstenec F do podoby poprepletaného korbáčika. FOTO – NASA
troch hviezd, ktoré sa tesne dotýkajú a nikdy nemenia vzájomnú polohu. Prostredná je väčšia ako dve bočné a vytvárajú takýto obrazec: oOo.“
O dva roky Galilei zaregistroval, že z trojhviezdy sa stala akási elipsa. V ďalších rokoch sa vzhľad Saturna neustále menil.
V polovici 17. storočia sa začali objavovať prvé modely, ktoré sa snažili pozorovania vysvetliť.
Christiaan Huygens v roku 1659 publikoval základnú prácu Systema Saturnium (Saturnov systém), v ktorej prvýkrát vyslovil domnienku, že planéta je obkrúžená tenkým plochým prstencom s pevnou štruktúrou. V tom čase sa objavili aj názory, že okolo planéty veľmi rýchlo krúži veľa malých mesiačikov, ktoré vytvárajú zdanie prstenca.
Tieto názory pretrvali dve storočia. Až v roku 1858 James Clerk Maxwell publikoval svoju analýzu štruktúry Saturnovho prstenca. Ako prvý v nej ukázal, že prstenec môžu tvoriť častice nie väčšie ako niekoľko centimetrov. Spektroskopické pozorovania koncom 19. storočia ukázali, že uhlová rýchlosť rotácie prstenca je tým vyššia, čím viac sa približujeme k planéte, presne podľa Keplerovho tretieho zákona. Inými slovami: prstenec sa musí skladať z malých čiastočiek.
Skoro tristo rokov teda trvalo, kým sa vysvetlila podstata najkrajšieho útvaru v našej planetárnej sústave. Snímky z Voyagerov však ukázali, že Saturnov prstenec ešte zďaleka nechápeme.
