Leicester 16. februára (TASR) - Britskí genetici dokázali, že existuje nespochybniteľná súvislosť medzi nadzemnými jadrovými skúškami a zmenami génov ľudí, ktorí boli vystavení rádioaktívnemu žiareniu.
Jurij Dubrova z University of Leicester a jeho kolegovia z Kazachstanu a Fínska analyzovali genóm 40 rodín, ktoré žijú v blízkosti jadrovej strelnice Semipalatinsk v Kazachstane. Tu sa v rokoch 1949-1956 konalo celkom 470 pokusov, z toho štyri nadzemné skúšky atómových bômb.
Na určenie miery mutácie skúmali vedci tzv. mikrosatelitnú DNA rodinných príslušníkov. Molekulárni biológovia takto označujú časté opakovania nukleotidových párov, ktoré tvoria značnú časť ľudského genómu. Veľký počet rovnakých sekvencií uľahčuje hľadanie mutácií, teda zmien postupnosti nukleotidov.
U prvej generácie rodín, ktoré boli vystavené vplyvu všetkých štyroch explózií, zvýšila sa miera mutácie ich mikrosatelitnej DNA o 80 percent, informuje americký časopis Science. Osoby narodené po roku 1950, ktoré zažili iba dva výbuchy, mali mieru mutácie o polovicu vyššiu ako príslušníci 28 rodín z kontrolnej skupiny, ktorá nebola vôbec ožiarená.
Podľa vedcov je to jednoznačný dôkaz toho, že frekvencia mutácií genómu priamo súvisí s prijatou dávkou žiarenia. Teraz už niet žiadnych pochybností, že zmeny DNA spôsobili skutočne nadzemné jadrové skúšky, konštatujú odborníci.
Tieto zistenia ale nedávajú odpoveď na otázku, či majú mutácie DNA vplyv na zdravotný stav postihnutých osôb. Samotná miera mutácie mikrosatelitnej DNA totiž nevypovedá nič o tých génoch, ktoré kódujú pre život dôležité proteíny. Existujú však už prvé indície, že aj mikrosatelitná DNA hrá dôležitú úlohu pri syntéze proteínov a dokonca môže podmieniť dedičnú dispozíciu pre niektoré choroby. Stále sa opakujúce časti DNA sa doteraz považovali za bezcennú výplň priestoru medzi génmi.
Hrozba rádioaktívneho ožiarenia v Kazachstane už medzitým pominula. Sovietsky zväz a USA sa v roku 1963 zaviazali, že nebudú robiť jadrové skúšky nad zemou, pod vodou, v atmosfére alebo vo vesmíre.
