Základnú anatómiu kraka obrovského približuje záber mladého jedinca z kalifornskej pláže.
Japonskí bádatelia získali prvé zábery jedného z najzáhadnejších morských tvorov v jeho prirodzenom prostredí, ktorý vzbudzuje azda najväčšie obavy ľudí. Ide o kraka obrovského (Architeuthis dux), dnes najväčšieho mäkkýša a pravdepodobne najväčšieho bezstavovca, aký kedy žil.
17-metrová "beštia"
Patrí k hlavonožcom, konkrétne k desaťramenným, ktoré majú dve dlhé chápadlá a osem kratších ramien, na spodnej časti pokryté početnými prísavkami s ostrými chitínovými okrajmi.
Telo sa delí na plášť s plutvami na boku a chvoste a hlavu, na ktorej má veľké, až 25-centimetrové oči, najväčšie zo všetkých živočíchov. S tým zrejme súvisí zložitá nervová sústava a komplexný mozog. Na dolnej časti hlavy má ostrý papagájovitý zobák a v ústach drsný jazyk. Pod hlavou vyúsťuje násoska - krak ju využíva na reaktívny pohyb vytláčaním vody.
Prakticky všetci ľudia sa našťastie stretávajú iba s menšími hlavonožcami z tejto skupiny, dlhými nanajvýš desiatky centimetrov. No kraky obrovské dosahujú podľa overených údajov dĺžku tela (plášť plus hlava) 7,5 metra, celkovú dĺžku (plus ramená a najmä chápadlá) 17,7 metra a hmotnosť 880 kilogramov.
Jestvujú náznaky, že dosiaľ zďaleka neboli zdokumentované najväčšie jedince. Ide totiž o hlbinného živočícha, ktorý na hladinu vystupuje iba v noci alebo v núdzovej situácii. Naše poznatky sa preto zakladajú na mŕtvych zvieratách alebo častiach ich tela, chytených do rybárskych sietí či vyplavených na pobrežie.
Širšej verejnosti je krak obrovský známy ako "beštia" z rovnomenného knižného thrilleru Petera Benchleya (slávny autor "Čeľustí", románu o veľkom bielom žralokovi-ľudožrútovi) a najmä z jeho sfilmovanej verzie.
Zo života morského predátora
Krak obrovský je predátor. Živí sa rybami, kôrovcami a mäkkýšmi, vrátane menších hlavonožcov. Nedávno sa pri Novom Zélande zistilo, že je možno tiež kanibal. V mori prakticky nemá nepriateľa. Výnimkou sú vorvane, ozubené veľryby, ktoré sa za krakmi potápajú do hĺbok niekoľko sto metrov. Zvyšky krakov obrovských sa mnohokrát našli v ich žalúdkoch a aj na pokožke často nesú stopy po prísavkách, čo dokladá neľútostné súboje v hlbinách. Zväčša zrejme víťazia vorvane a je možné, že kraky lovia ich mláďatá.
Kraky zrejme lovia tak, že korisť chytajú chápadlami a podávajú si ju k ramenám a nimi ďalej k ústam. Kým ju prehltnú, zobákom ju roztrhajú na drobné kúsky (súdiac podľa obsahov žalúdkov). Samice sú väčšie ako samce, ktoré majú penisy dlhé ako plášť. Ich párenie dosiaľ nik nevidel. Samice kladú drobné vajíčka. Kraky zrejme po vyliahnutí rastú veľmi rýchlo. Kým sú malé, majú veľa nepriateľov. Po dosiahnutí určitých rozmerov už však na ne sotva čo zaútočí (s výnimkou vorvaňov). Odhaduje sa, že za tri roky priberú až 500 kilogramov. Anatomicky sú kraky stroje na požieranie a rozmnožovanie. Skoro všetky vnútorné orgány slúžia na tieto dva účely, koordinované mozgom. Obývajú všetky svetové oceány s výnimkou Severného ľadového a trópov. Potrebujú chladnejšiu vodu, v teplej im hrozí zadusenie. V Európe dosť často vyplavilo kraky obrovské na severozápade, najmä v Nórsku a vo Veľkej Británii.
Úspech prišiel pred rokom
Záhadnosť týchto živočíchov vyplýva najmä z toho, že ich dosiaľ nijaký človek nepozoroval v prirodzenom prostredí. Pravdaže, ak si odmyslíme pravdepodobné ľudské obete krakov, tie však svedectvo nevydali. Niekoľko zranených podľa historických záznamov vlastne nevedelo, čo sa stalo.
Situáciu trochu osvetlili Cunemi Kubodera z Národného prírodovedného múzea v Tokiu a
Kjo-iči Mori z Ogasawarského združenia pozorovateľov veľrýb. Riadiac sa vorvaňmi, inštalovali asi 900 metrov od Ogasawarských ostrovov juhovýchodne od Tokia špeciálne bóje, z ktorých do hĺbky až jedného kilometra viseli laná s návnadami a kamerami. Tie snímali okolie každých 30 sekúnd po 4-5 hodín.
30. septembra 2004 prišiel úspech, ktorý bádatelia zverejnili v časopise Proceedings of the Royal Society London B. V hĺbke 900 metrov zaútočil na jednu z návnad osamotený krak obrovský (na dno to bolo ešte 1200 metrov). Opakované úsilie tvora zmocniť sa návnady zachytila kamera. Napokon uviazol chápadlom na závaží návnady.
Za štyri hodiny sa získalo vyše 550 snímok. Udalosť ukázala, že kraky sa nenechávajú pasívne unášať hlbinnými prúdmi a nelovia, na čo narazia. Naopak korisť aktívne vyhľadávajú, pričom na ňu útočia v horizontálnej rovine. Krak najskôr klbkovito ovinul kyjakovité zakončenia obidvoch chápadiel okolo návnady.
Zdá sa, že sa korisť usiloval znehybniť podobne, ako to robia veľhady. Nemohol si ju však pritiahnuť, a keď jedným chápadlom uviazol, vytiahol celý systém návnady do hĺbky 300 metrov a potom s ním klesol do hĺbky jedného kilometra. Napokon sa mu chápadlo dlhé 5,5 metra odtrhlo a on unikol.
Analýza DNA z chápadla potvrdila, že išlo o kraka obrovského. Podľa veľkosti prísaviek meral celkove vyše osem metrov - necelých päť metrov od chvostovej plutvy po špičky ramien. Udalosť svedčí o tom, že kraky obrovské vo dne lovia v hĺbke okolo 900 metrov, čo platí aj o ich jediných nepriateľoch - vorvaňoch. Tie sa v noci kŕmia v hĺbke 400-500 metrov, takže je možné, že sa tam v noci zdržiavajú aj kraky.
Toto unikátne pozorovanie otvára novú kapitolu výskumu krakov obrovských. Treba dúfať, že sa ho podarí zopakovať. Všetky doterajšie expedície s využitím ponorných snímacích zariadení a podmorských plavidiel totiž napriek veľkému úsiliu neboli úspešné.
Snímky z japonskej podmorskej kamery: (a) prvý záber útočiaceho kraka, (b) rozprestreté ramená, (c) chápadlo sa dotýka závažia, (d) okamih odtrhnutia chápadla, (e) závažie s uviaznutým chápadlom, (f) kyjakovité zakončenie chápadla na palube výskumnej lode. FOTO - UNIVERSITY OF CALIFORNIA AT SAN DIEGO, TSUNEMI KUBODERA 11
