Hviezdou bruselskej Noci vedcov bol japonský robot Asimo.
Noc v hlavnom meste Európy nie je symbolom tmy. Preto azda každý, kto už (alebo ešte) vie chodiť, sa večer vydá do nespočetných ulíc a uličiek Bruselu. Posedieť s priateľmi, rozptýliť sa po práci, nadýchať sa neopakovateľnej atmosféry mesta. Tá mala 23. septembra ešte niečo navyše. Vedci otvorili dvere univerzít, inštitútov a laboratórií a sami vyšli do ulíc. Ukázalo sa, že veda naozaj nemusí byť nuda. Obohatila bruselskú noc o efektnú šou, pri ktorej hrali prím jednoduché fyzikálne zákonitosti.
Hélium aj fakíri
Triky, ktoré predvádzali najmä mladí vedci, sa páčili samozrejme deťom, ale aj dospelým, ktorí ešte nestratili schopnosť čudovať sa. Bruselská Noc vedcov, ako ju nazvala Európska komisia, ktorá ju zorganizovala, búrala vžitú predstavu, že veda spočíva iba v rátaní dlhých stĺpcov čísiel, nezáživných diskusiách, obliekaní bielych plášťov, umývaní rúk alebo v nekonečných pozorovaniach. Ukázala tiež, že vedci nie sú suchári, ktorí sa nedokážu ani usmiať.
Na prízemí haly Saint-Géry, obklopenej typickými bruselskými krčmičkami, si mohli návštevníci vyskúšať, ako im zdvihne hlasivky obyčajné hélium (po hlbokom nadýchnutí z balónika plyn urobí na okamih z vášho basu vysoký tenor a z tenoru slávika). Mnohí sa tiež úprimne čudovali, ako je možné, že z vodovodného kohútika trčiaceho v priestore tečie voda (kohútik stojí na sklenej trubičke a voda steká po jej povrchu, ale ako sa dostane do kohútika, zostalo aj tak zahalené tajomstvom; zrejme niekde musel byť skrytý motorček). Najpresvedčivejšie asi bolo na vlastnom pozadí vyskúšať, že posedenie na fakírskej stoličke z klincov naozaj nebolí, pretože hmotnosť tela sa rozloží na mnoho, aj keď ostrých bodov.
Víťazom bol Asimo
Najväčší a najhlasnejší dav sa však v pravidelných intervaloch schádzal až do polnoci pred pódiom, na ktorom sa po etapách predvádzal v plnej paráde najdokonalejší súčasný humanoid Asimo. Japonský biely zázrak, na vývoji ktorého sa podieľali aj európski vedci, toho vie veľa: chodí po schodíkoch, ukláňa sa, podáva ruku, krúti hlavou na znak nesúhlasu a kýve, keď chce povedať áno, a tiež komunikuje gestami s publikom. Ak máte dosť predstavivosti, musíte mať pocit, že Asimo vyjadruje jednoduché emócie, napríklad obavy z toho, či zvládne zostup zo schodíkov, alebo počudovanie, prečo mu ľudia po fantastických výkonoch tak málo tlieskajú. Pri pohľade na jeho kúsky môže mať človek pocit, že vek inteligentných robotov sa blíži.
Tí zasvätenejší síce vedeli, že pohyby sympatického robota po pódiu sú do bodky naprogramované, že výška schodíkov musí byť na milimeter presná, aby sa nepošmykol, a že jeho gestá tiež nie sú spontánne. Napriek tomu sa stal Asimo naozajstným miláčikom publika.
Iba pred niekoľkými mesiacmi rozdrvil šachový počítač Hydra jedného z najlepších svetových veľmajstrov, Brita Adamsa, úplne jednoznačne - 5,5:0,5. Proti šachovému umeniu superpočítačov začína byť človek bezmocný. Ak si predstavíme, že časom sa spoja pohybové schopnosti Asima s neuveriteľnou výpočtovou silou Hydry, bude to zrejme ešte zaujímavejšie. Azda sa len nenaplnia temné vízie Kevina Warwicka o tom, že roboty ovládnu svet? Pravda, Warwick predpokladá, že poľudštené roboty sa budú správať rovnako ako ľudia, teda budú sa snažiť ovládnuť všetko okolo nich. Evolúcia robotov, ak vôbec nejaká bude, však môže vyzerať úplne inak. Aj v tom spočíva vzrušujúce čaro objavovania neznámeho.
Stretnutie so slovenským fyzikom
Nuž aj k takýmto (filozofickým?) úvahám zvádzala Noc vedcov. Najmä ak ste návštevy Saint-Géry a otvorených pracovní Slobodnej univerzity, kde vás interaktívna technika nasmerovala trebárs do neuveriteľného sveta kvantových technológií pri teleportácii, striedali so silným belgickým pivom. Jeho názvy ako Black Death (Čierna smrť) alebo Delirium Tremens (netreba azda ani prekladať) dokumentujú, aké nástrahy čakali v ten večer okrem vedy v bruselskej noci.
To sme však trochu odbočili. Noc vedcov bola o radosti zo života, tvorivosti, šikovnosti, o viere v schopnosti ľudí, ktorí sa rozhodli venovať svoj život vede a výskumu.
"Veda a výskum sú dobrodružstvom, počas ktorého dostáva človek neustále výzvy od druhých a tiež sám od seba." Tieto slová Andrása Dinnyésa, maďarského experta v klonovaní, si mohli prečítať návštevníci zaujímavej expozície počas Noci vedcov v podzemí Saint-Géry. Organizátori tam nainštalovali veľké vydarené portréty známych európskych vedcov aj s ich životným krédom.
Slovenských návštevníkov samozrejme potešilo, že sa medzi nimi nestratil ani Slovák Vladimír Bužek. Ako vníma vedu jeden z vychytených slovenských teoretických fyzikov súčasnosti? "Keď objavíte novú zákonitosť, máte to šťastie, že ste prvým človekom vo vesmíre, ktorý ju môže uvidieť," mohli sme si prečítať pod jeho portrétom.
Z Bužekových slov je jasné, že nové objavy pri poznávaní prírody neprinášali nečakanú radosť iba velikánom minulosti, ako boli Einstein, Feynman či Gamow. Aj dnes je radosť z poznania súčasťou snaženia ľudí, pracujúcich v univerzitách a vedeckých centrách po celom svete. Lebo veda je a vždy bola vzrušujúca a súčasne medzinárodná. A asi by sa nestala žiadna tragédia, keby svoje najväčšie objavy Einstein urobil nie v Európe, ale v USA. Svet by o ne aj tak neprišiel. Rovnako tak, keď pred časom juhokórejskí vedci urobili prevratné objavy v klonovaní, svet sa o nich dozvedel veľmi rýchlo; kto chce a nebojí sa, môže z nich začať ťažiť. Tak, ako to vyjadrilo krédo poľskej mikrobiologičky Katarzyny Hrynkiewiczovej: "Ak veríte tomu, čo robíte, môžete skúšať urobiť svet lepším."
Nech mladí objavujú sami
Je však dobre, že Európa si začína naliehavejšie uvedomovať životnú nevyhnutnosť priblížiť vedu ľuďom, najmä mladým. Pravda je taká, že ak by sa sústredili najlepšie vedecké kapacity v Severnej Amerike alebo Japonsku, a časom trebárs aj v Indii a Číne, Európa by sa stala bezvýznamnou provinciou. Hospodárskou aj kultúrnou, pretože - ako rád hovorieva slovenský biológ Ladislav Kováč - veda je súčasťou kultúry. Konkurencia je vo vede životne nevyhnutná a európsky cieľ dohnať USA má svoje racio.
Ako zaznelo na stretnutí s novinármi pred Nocou vedcov v prekrásnom bruselskom Múzeu prírodných vied, ktoré stráži drevený dinosaurus pred vchodom, tých najmenších treba k vede pripútať tak, že v nich budeme rozvíjať samostatné myslenie. Nedávajme im vysvetlenia, nechajme ich, nech objavujú sami. Nič tak nezabíja tvorivosť, ako večné poúčanie a memorovanie.
Je vlastne dosť nepochopiteľné, že Európa so svojou sieťou historických univerzít, so svojimi akadémiami a zmyslom pre vedu, s bohatými tradíciami vedeckého výskumu dnes pociťuje nedostatok mladých ľudí, ktorí by sa chceli upísať zaujímavej, ale náročnej profesii bádateľa. Zástupcovia Európskej komisie hovorili o tom, že by ich bolo treba až 700-tisíc.
Nevyhnutnosť popularizovať a sprístupniť vedu ľuďom si uvedomujú aj v susednom Česku. Iba prehľad vedeckých, najmä astronomických inštitúcií, ktoré sa do Noci vedcov v celej krajine zapojili, a ich aktivít by zabral dosť značnú časť tohto článku.
Foto - autor
V podzemí haly Saint-Géry bola zaujímavá prezentácia tvárí vedcov a ich kréda. Na snímke vpredu András Dinnyés.
Autor: MICHAL AČ, Brusel
