Kráter Manicouagan v kanadskej provincii Quebec má priemer 215 kilometrov a pred 215 miliónmi rokov ho spôsobil dopad veľkého telesa, ktorý mal fatálne následky.
Jeho čiastočky vytvoria v atmosfére filter, ktorý odtieni slnečné žiarenie a utlmí fotosyntézu. Tým sa zníži primárna produktivita rastlín a bylinožravce nebudú mať dostatok potravy. Postupne začnú vymierať a po nich aj mäsožravce.
Súčasne filter spôsobí výrazný pokles teploty – nastane takzvaná impaktná zima. Po čase by sa mal prach z atmosféry začať vracať naspäť na zemský povrch v podobe spadu. Rastliny by tým postihol ďalší úder, spad jemného prachu by im totiž navyše upchal prieduchy na listoch a utlmil ich fotosyntézu.
Silný prachový spad vedci predpokladajú aj pri vari najznámejšej pravekej zrážke vesmírneho telesa so Zemou, ku ktorej došlo na prelome druhohôr a treťohôr pred približne 65 miliónmi rokov, na ktorú doplatili vymretím dinosaury. My, cicavce, sme tým naopak získali veľkú evolučnú šancu.
Príslušný kráter sa začiatkom 90. rokov podarilo lokalizovať na severnom pobreží mexického polostrova Yucatán. Geológ Kevin Pope z firmy Geo Eco Arc Research v Aquascu v USA, korý urobil dôkladný rozbor zhruba 3 mm hrubej celosvetovej vrstvy trosiek vyvrhnutých pri chicxulubskom náraze, zistil, že väčšina príslušného materiálu vznikla kondenzáciou kvapôčok hornín, ktoré sa pri náraze vyparili. Menej než 1 percento vrstvy tvoria takzvané klasty (kusy a kúsky vyvrhnutej horniny). Ešte menší je podiel spomenutého spadu, jemnoprachových ,,zabijakov“.
Vedci vypočítali, že na prerušenie fotosyntézy by bolo treba asi 10 miliárd ton jemného prachu so zrnkami menšími než milióntina metra. Pope však dospieva k súhrnnej bilancii na úrovni stokrát, ba možno až tisíckrát nižšej. To na prerušenie či významné utlmenie fotosyntézy určite nestačilo.
Medzi druhohorami a treťohorami tak podľa všetkého nebol hlavným zabijakom jemný prach, ako sa predpokladalo, ale sulfátové aerosoly, vyprodukované pri chicxulubskom náraze vyparením hornín v cieľovej oblasti a sadze vyprodukované následnými sekundárnymi lesnými požiarmi po celom svete.
Americkí astronómovia Clark Chapman a David Morrison v roku 1994 zverejnili čísla, podľa ktorých by náraz planétky s priemerom 0,6 – 5 km vyprodukoval dosť prachu, aby to viedlo k takému poklesu úrody poľnohospodárskych plodín, že by vymrelo vyše 25 percent svetovej populácie. Planétky s priemerom na dolnej hranici tohto rozpätia však podľa Popeových výsledkov nemôžu vyprodukovať toľko prachu, aby to malo globálne dôsledky.
(5D.SK)
