K najznepokojujúcejšiemu zlúčeniu verejnej a patentovanej vedy dochádza vo vysoko komercionalizovaných odvetviach, napríklad v biomedicíne.
FOTO – ARCHÍV
Vedcov čím ďalej viac znepokojuje rastúci vplyv podnikania na vedecký výskum. Priame finančné prepojenie so súkromným sektorom môže poškodiť povesť ich nezávislosti a bezúhonnosti. Brány, ktoré tradične oddeľujú akadémiu od priemyslu a podnikania, však napriek tomu začínajú miznúť. Klamné princípy voľného trhu sa negatívne podpisujú najmä na voľnom trhu kritických informácií a názorov, ktoré sú predpokladom otvoreného a slobodného bádania.
Každý bádateľ chce pre svoj výskum čo najviac peňazí, a každý štát potrebuje čo najviac dobrých vedcov. Dobrá veda je však nákladná, takže keď sa nájde nejaká úctyhodná firma, ktorá je ochotná platiť, prečo odmietať?
Falšovanie údajov
Komerčné firmy však nemajú záujem o charitu. Sú pod neustálym konkurenčným tlakom; akcionári očakávajú zhodnotenie investícií. I keď sa práve nesnažia kupovať si výhradný prístup k objavom, majú vždy záujem o prednostné právo. Peniaze za odpovede vedcov nie sú také skazené ako peniaze za otázky poslancov, ale smrdia rovnako.
Zatiaľ naplno vypuklo len niekoľko škandálov. Vedcom na vysokých školách i v priemysle možno stále veriť, že svoju prácu robia poctivo. Vo väčšine odvetví univerzitného výskumu sú priame vonkajšie vplyvy - vojenské, politické a komerčné - zanedbateľné. Dá sa však vystopovať celý rad znepokojujúcich prípadov falšovania a skresľovania údajov, za ktorými stojí priamy tlak finančných zdrojov. V niektorých vedeckých disciplínach je dnes už takmer nemožné nájsť akademika, ktorý by nebol závislý na podpore komerčných subjektov.
Aj vedci majú priznať „konflikt záujmov“
Inštitúcie, ktoré výskum financujú a publikujú, teraz žiadajú odborných recenzentov a autorov, aby sa k svojim kontaktom prihlásili, pre prípad, že by také prepojenie mohlo ovplyvniť ich vedecký úsudok. Priznanie „konfliktu záujmov“ sa vo vedeckom svete stáva povinné ako vo svete politiky a práva.
Väčšina vedcov-akademikov dúfa, že sa takýmito protiopatreniami podarí zahnať sily mamony.
Zvyšujúca sa transparentnosť však tiež odhaľuje do očí bijúci inštrumentalizmus, ktorý ovláda univerzitný výskum. Prioritou, ktorá preváži nad všetkým, je preukázateľná a zjavná užitočnosť. Veď i vlády vedu financujú najmä pre jej prísľub verejného či súkromného zisku.
Akademická veda pritom v spoločnosti hrá významnú „neinštrumentálnu“ úlohu. Duchovne nás obohacuje o spoľahlivé vedomosti o ľuďoch a svete. Varuje nás pred skrytými nebezpečenstvami životného prostredia a otvára netušené cesty technického pokroku. Do diskusie prináša prvok kriticky tvrdohlavej racionálnosti a odborné vzdelávanie profesionálov obohacuje o vedomie vecnej neistoty a zmeny. Dopyt po nezávislých vysokoškolských vedcoch však existuje najmä tam, kde treba verejne riešiť nezhody a rozhodovať. Univerzitný výskum je hlavnou spravodajskou službou občianskej spoločnosti.
Čím sa získava dôvera?
Často sa hovorí, že veda svoje funkcie dokáže plniť preto, že je úplne racionálna a objektívna. Vedecké poznatky sú však v skutočnosti dôveryhodné preto, že sú výsledkom otvoreného, vynaliezavého, sebakritického, nezaujatého a verejného procesu. Sú to práve tieto inštitucionálne vlastnosti vedeckého výskumu, ktoré si získavajú našu dôveru.
Ľudia si málokedy uvedomujú, ako hlboko sú tieto vlastnosti zakorenené v univerzitnej tradícii. Docenti a profesori nie sú skúšaní zo svojich znalostí, nie sú ani zamestnávaní na jeden konkrétny vedecký projekt. Dobrých vedcov z nich robia nepísané pravidlá vysokoškolskej praxe - napríklad potreba publikovať, vzájomné hodnotenie medzi kolegami či dĺžka pôsobenia na škole.
Usporiadanie univerzitného výskumu je len jednou z ciest uskutočňovania „verejnej vedy“. Až dosiaľ mala verejná veda svoju typickú neinštrumentálnu úlohu, ktorú „značková, patentovaná veda“ nedokáže zastúpiť. Výsledky výskumu, ktoré niekto vyprodukoval zámerne a v tichosti pre obchodný zisk, zaváňajú neobjektívnosťou bez ohľadu na ich technickú dokonalosť.
Vedci, ktorí sa angažujú v takých výskumoch a pripúšťajú „konflikt záujmov“, dokazujú, že svetské ciele ich chlebodarcov im nie sú cudzie. Svojím prístupom nedokážu študentom predviesť základné vedecké hodnoty intelektuálnej nezávislosti a otvoreného nesúhlasu. Ich odborné znalosti sú možno rozsiahle a úprimné, ale prispieť k posilneniu občianskej spoločnosti alebo verejných statkov môžu len minimálne.
Brániť úlohu verejnej vedy
Financovanie vedy prináša veľa politických i ekonomických problémov. Ako majú vlády zdôvodniť výdaje na také úplne „neužitočné“ disciplíny, ako je fyzika častíc alebo astronómia? Nemožno to však nechať „trhovým silám“. K najznepokojujúcejšiemu zlúčeniu verejnej a patentovanej vedy dochádza vo vysoko komercionalizovaných odvetviach, napríklad v biomedicíne. A práve tu je spoločenská požiadavka po spoľahlivých vedeckých poznatkoch najnaliehavejšia.
Volanie po čo najužšom zväzku medzi akademickým svetom, priemyslom a vládou prehliada podstatný prvok vedeckého počínania. Tieto sektory sa budú vnútorne rozvíjať a ovplyvňovať tak, ako si dnes ťažko dokážeme predstaviť. Systém výskumu sa bude v každom sektore meniť v súlade s novými poznatkami výskumu. Vedci vo všetkých troch sektoroch by sa však mali otvorene brániť zmenám, ktoré nepodporujú a znevažujú nezastupiteľnú úlohu „verejnej vedy“ v pluralitnej spoločnosti.
JOHN ZIMAN
(Autor je členom Kráľovskej spoločnosti a emeritným profesorom fyziky na Bristolskej univerzite. Jeho posledná kniha nesie titul Pravá veda: čo je to a čo to znamená.)
Copyright: Project Syndicate
