Rozum možno nie je taký čistý, ako by si niektorí z nás mysleli alebo želali, a pocity vôbec nemusia byť na výsostnej pôde rozumu cudzincami, hovorí v úvode svojej knihy Descartesův omyl Antonio R. Damasio. Autor je profesorom neurológie na lekárskej fakulte Iowskej univerzity v Iowa City a členom Salkovho inštitútu biologických vied v La Jolla, v Kalifornii.
Ako pôsobia emócie na naše telo a telo na rozum, chémia a činnosť nervových buniek, čo dobré (a zlé) priniesli operácie mozgu pacientom a čo vedcom, prečo neumrieme hladom a aká je neurobiológia lásky? Nájde veda dušu? To sú niektoré z otázok, ktoré Damasio v knihe rozoberá a na ktoré sa pokúša nájsť spolu s čitateľom odpoveď.
V roku 1848 v Novom Anglicku v USA sa Phineasovi Gageovi stal úraz. Pri stavbe železnice mu pri odstrele skaly preletela hlavou železná tyč, vytrhla mu kus mozgu a zanechala v lebke otvor s priemerom 4 centimetre. Gage zostal pri vedomí, všetci okolostojaci boli v šoku. Scéna ako z hrôzostrašného príbehu E. A. Poea. O chvíľu sa Gage posadil a začal rozprávať privolanému lekárovi, čo sa práve stalo. O necelé dva mesiace lekári vyhlásili, že Gage je uzdravený. Ale z ochotného, milého a dobrosrdečného človeka sa stal despotický, prudký a vulgárny grobian. Tento smutný prípad je dôkazom toho, že v ľudskom mozgu zrejme existujú systémy, ktoré sú orientované na uvažovanie, najmä na jeho spoločenskú zložku. Následkom poškodenia mozgu sa môže vytratiť rešpekt k predtým získaným spoločenským konvenciám a etickým pravidlám.
V obvodoch jediného ľudského mozgu sa nachádza niekoľko miliárd neurónov. Počet spojení, ktoré neuróny medzi sebou vytvárajú, presahuje tisíc miliárd a dĺžka týchto spojov je niekoľko stotisíc kilometrov. Je preto nelogické očakávať, že fungovanie mozgu pochopíme odhalením tajomstva jediného neurónu alebo štúdiom niekoľkých elektrických signálov v ich dráhach. Je zrejmé, že mozog musíme študovať spolu s ľudským správaním a spoločenským a kultúrnym prostredím, v ktorom sa nachádza.
Kniha Descartesův omyl, ktorá sa skladá z troch častí, je príbehom o mozgu, jeho fungovaní, o správaní sa ľudí, citoch a o predvídaní budúcnosti. Do akej miery sú naše emócie pri narodení naprogramované, pýta sa napríklad Damasio v jednej z kapitol. Je možné, že ani zvieratá, ani ľudia nemusia mať nevyhnutne vrodený strach z medveďov hoci, naopak, môžu mať dopredu naprogramovaný strach z pavúkov a hadov. Damasiovi ide, ako sám v závere knihy hovorí, o dualistický prístup k vzťahu mysle a tela, napríklad o myšlienku, že existuje väzba medzi mysľou a mozgom, avšak len v tom zmysle, že myseľ je softvérový program, ktorý funguje na kuse počítačového hardvéru zvaného mozog. Mýlil sa teda Descartes, keď oddelil myseľ od mozgu?
MICHAL ŠERŠEŇ, www.5d.sk
