No nie je rozkošné? A na tomto zábere? A na tomto! S digitálnym fotoaparátom je ľahké nafotiť stovky podobných fotografií, s ktorými sa už nebudete chcieť rozlúčiť - čím ich je však viac, tým pravdepodobnejšie si ich už nikdy v živote neprezriete. FOTO SME - MILAN GIGEL
Za najväčšiu výhodu digitálnych fotoaparátov považuje väčšina ich majiteľov skutočnosť, že fotky sú zadarmo - namiesto šetrenia drahými zábermi môžu cvakať kedykoľvek, keď vidia niečo čo i len trochu zaujímavé. Podľa kritikov to však môže byť rovnako aj najväčšia nevýhoda "digitálov".
Počet snímok exponencionálne rastie
Väčšina dnešných amatérskych fotografov vyrastala v čase, keď boli fotografie rodinnými klenotmi a prirodzene považujú napríklad každú snímku svojich detí za hodnú zachovania pre budúce generácie. Na vyhadzovanie fotiek sme jednoducho neboli zvyknutí. Výsledkom sú pevné disky počítačov a cédečká preplnené tisíckami záberov z rodinných dovoleniek, výletov do prírody, snímky domácich miláčikov na chate, v byte i pred domom a podrobné záznamy všetkých dôležitých i banálnych príhod našich detí.
Podľa štúdie zverejnenej minulý týždeň agentúrou IDC vyfotí priemerný majiteľ digitálu 75 záberov mesačne a celkový počet všetkých digitálnych fotografií, ktoré boli kedy na svete urobené, len za tento rok narastie o 18 percent.
Hrozivo tieto čísla začnú pôsobiť najmä po porovnaní s ďalšou štatistikou: každý siedmy človek si odkladá úplne všetky fotografie, ktoré kedy odfotil, a väčšina ostatných sa priznáva, že s vyhadzovaním menej kvalitných záberov majú značné problémy.
Podľa inej správy spoločnosti InfoTrends vzniklo minulý rok s pomocou digitálnych fotoaparátov len v Spojených štátoch 28 miliárd fotografií. Je to o šesť miliárd viac, ako odfotili majitelia klasických fotoaparátov používajúcich film, hoci na film stále fotí dvakrát viac ľudí.
Výhodou - a pre niekoho zároveň problémom - digitálnych fotografií je aj to, že sa s nimi dá jednoducho manipulovať a dajú sa ľahko rozmnožovať. Kým v minulosti sme mohli nudné rodinné albumy ukazovať len ľuďom, ktorí nás osobne navštívili, dnes je bežné, že napríklad po narodení dieťaťa hrdý otecko rozošle fotografie dieťaťa všetkým známym a nezriedka im nimi zahltí celú e-mailovú schránku (upozorňovať však čerstvých rodičov, že až toľko fotiek bábätka sme nepotrebovali, by však väčšina ľudí nepovažovala za veľmi taktné).
Žijeme vôbec, keď fotografujeme?
"Na digitál fotím od júla 2003 a moja bilancia za rok 2003 je 2000 záberov, ďalší rok 10-tisíc a tento rok zatiaľ 15-tisíc," bilancuje amatérsky fotograf Jozef Javurek. Vymazávať zvykne len technicky nevydarené zábery, na prenos do počítača používa špeciálny program Cam2PC, ktorý fotky roztriedi do adresárov podľa dní a prípadne i tém. "Potom robím výber, výber z výberu, až sa dostanem k tým, ktoré môžem skutočne niekomu ukazovať," hovorí.
Triedenie, vyberanie a upravovanie fotografií, ktoré sa väčšinou do počítača dostávajú pod názvami ako "000164895.jpg", je však časovo náročné a nie každý majiteľ fotoaparátu je ho ochotný podstúpiť.
Podľa väčšiny fotografov diskutujúcich na stránke blog.sme.sk je kľúčom k tomu, aby sa vo vlastných fotografiách "neutopili", nutnosť triediť ich okamžite po zosnímaní, respektíve po prenesení do počítača. Objavil sa však aj názor, že pomáha, naopak, skôr časový odstup - čím dlhší čas od fotografovania uplynul, tým menej je autorovi ľúto menej vydarenú snímku vyhodiť.
Aj po svedomitom výbere však zväčša stále zostávajú stovky či tisícky záberov a ich množstvo automaticky znižuje hodnotu jednotlivých snímok.
"Ak máte stovky obrázkov z udalosti, ktorú by ste predtým mali zachytenú na jednej, je v prvom rade oveľa menej pravdepodobné, že sa k nim vôbec niekedy v budúcnosti vrátite," povedala denníku New York Times profesorka z Berkley Nancy Van Housová, ktorá sa zaoberá sociálnymi aspektmi fotografie.
Podľa amerického denníka sa však vďaka digitálom trochu stráca doterajšia sila fotografie. "Fotografia videná tisíckrát sa niekedy stávala vlastnou spomienkou. S digitálnymi snímkami je už oveľa menej pravdepodobné, že akákoľvek fotografia takýto status dosiahne."
Digitálna fotografia (a video) zároveň znova oživujú aj filozofické debaty o našich tendenciách nahrádzať prežívanie udalostí ich snímaním. Spisovateľ Jim Lewis sa napríklad domnieva, že "ak si robíme fotografiu ako dôkaz, že sme niekde boli, tak sme tam v tom momente v skutočnosti neboli".
Možnosť bezplatne fotografovať tak v nás môže podporovať snahu zachytiť úplne všetko, a teda dokonca ochudobňovať naše životy, tvrdia kritici. Iní ľudia zasa dúfajú, že tak ako pri každej novej technológii aj niektoré nové možnosti digitálnej fotografie po čase trochu vyblednú a viacerí sa vrátia k starému overenému spôsobu fotografovania, pri ktorom bolo vhodnejšie premýšľať nie po, ale ešte pred stlačením spúšte.
