Ak sa stratíte potme v prírode a zjaví sa vám bludička - prízračné modré svetielko -, môže sa podľa legiend stať niekoľko vecí.
Buď vás zvedie z cesty priamo do močariska, kde sa utopíte, alebo vám naopak ukáže cestu do bezpečia. Svetielko malo predstavovať duchov, víly a v slovanskej mytológii aj duše nepokrstených.
Bludičky známe aj ako svetlonosi sa stáročia objavujú v nadprirodzených príbehoch z rôznych kultúr a kútov sveta.
Opisované modré mihotavé svetielka mali spoločné, že sa zjavovali najmä nad močariskami, rašeliniskami či cintorínmi. Hoci majú nadpozemský vzhľad, ich vznik je založený na prirodzených procesoch, ku ktorým dochádza pri rozklade organickej hmoty.
Legendy o bludičkách
Príbehy o nevysvetliteľných svetielkach pri močiaroch či cintorínoch sa objavujú v Európe, Amerike aj v Ázii.
Britské legendy napríklad hovoria o istom Willovi, ktorý je za svoje zlé skutky odsúdený na strašenie v močariskách. Od diabla dostane iba jeden uhlík na zahriatie, ktorým Will vábi cestovateľov z chodníčka a láka ich do mokradí.
Aj preto sa v angličtine úkaz prezýva Will-o'-the-wisp, pričom wisp označuje zväzok palíc či papiera používaný na zapálenie fakle. Alternatívne legendy hovoria namiesto Willa o Jackovi a vtedy sa svetielko označuje ako jack-o'-lantern, čo je dnes pojem používaný na označenie lampáša z tekvice.
V Mexiku verili, že bludičky sú v skutočnosti čarodejnice premenené na svetielka. V Brazílii išlo o svetielkujúce oči veľkého hada.
V Ázii zas Bengálci poznali prízračné svetlo Aleya, ktoré pripisovali plynom, ktoré miatli rybárov, čo mohlo viesť k ich utopeniu. Japonský folklór hovorí napríklad o hitodama, čo sa dá preložiť ako ľudská duša alebo ohnivá guľa. Tento úkaz je známy najmä z cintorínov.
V Európe sa bludičky či svetlonosi najčastejšie spájajú s nepokrstenými osobami či dušami. Tie buď predstavovali dušu cestujúceho a lákali ho do vody, aby sa pokrstil, alebo šlo jednoducho o duše, ktoré chceli pocestných zviesť z chodníčkov.
Obyvatelia severských krajín tiež verili, že svetlonosi môžu označovať miesto s pokladom ukrytým hlboko v zemi alebo vo vode.
Ilustrácia a úryvok z knihy Prírodné fenomény (Phenomena of Nature) z roku 1849: Na močaristých miestach sa v noci niekedy objavuje svetlo, ktoré sa vznáša nad povrchom a z diaľky pripomína sviečku v okne chalupy. Svetlo je spôsobené vznietením horľavého plynu, ktorý vzniká rozkladom živočíšnych a rastlinných zvyškov v močiaroch a stojatých vodách. Ukázalo sa, že keď sa vlhká pôda odvodní, bludička zmizne. (zdroj: Josiah Wood Whymper/Science Museum, Londýn)
Mikroblesky medzi bublinkami
Myšlienka, že bludičky známe aj ako ignes fatui súvisia s uvoľňovaním metánu, sa objavuje v literatúre už v 16. storočí. Na prelome 19. a 20. storočia prevládlo vysvetlenie, že modrasté svetielka vznikajú, keď metán a iné plyny reagujú s kyslíkom a nakrátko sa vznietia.
Stále však nebolo jasné, ako presne k vznieteniu dochádza. Odpoveď prináša nový výskum z časopisu PNAS: v okolí močiarov či rašelinísk stúpajú z vodného povrchu bublinky s metánom, vplyvom rozdielov v náboji na povrchu týchto bublín dochádza k mikrobleskom - malým spontánnym iskričkám, ktoré zapália metán.
Tieto iskričky sa prejavia ako charakteristické svetielko bludičiek.
Vznik mikrozábleskov skúmali vedci v laboratóriu. Do vody púšťali bublinky metánu, potom ich sledovali pomocou vysokorýchlostnej kamery a fotónového počítača, ktorý výskumníkov upozorňoval na reakcie uvoľňujúce svetlo.
K reakciám dochádzalo, ale boli príliš slabé na to, aby ich kamera zachytila.
Upravili teda trysku tak, aby niektoré bubliny boli malé a iné veľké. Predošlé výskumy totiž ukázali, že práve takéto rozdiely sú vhodné na vznik zábleskov. Väčšie bublinky totiž majú kladný náboj a menšie záporný.
Na kamere sa hneď zjavili drobné záblesky, ktorými autori výskumu vysvetľujú vznik ignes fatui.
Problém je, že výskum sa dial pod vodou, no bludičky sa objavujú nad povrchom vody. Je možné, že k nim teda prispieva podobný jav, treba ho však vedecky dokázať.
Bludičiek ubudlo
Nie je teda isté, že mikroblesky môžu vysvetliť aj existenciu bludičiek.
Navyše v posledných rokoch pozorovania svetelného javu ustali, naznačil pred dvoma rokmi výskum brazílskeho chemika Antonia Pavãoa z Federálnej univerzity v Pernambuco.
„Viac ako sto rokov neexistujú žiadne spoľahlivé záznamy o pozorovaniach ignes fatui, ako boli tie, ktoré sa hlásili v minulosti,“ píše Pavão v štúdii zverejnenej v časopise Química Nova.
Hoci počet rašelinísk na svete klesá, na mnohých miestach sú stále zachované a taktiež existujú cintoríny a močiare, kde prirodzene vzniká metán.
Vedec upozorňuje na to, že v minulosti cestujúci bežne používali fakle a lampáše na osvetlenie ciest. Práve tie podľa neho mohli viesť k zapáleniu metánu nad močiarmi či cintorínmi. Aj v tomto prípade však ide iba o hypotézu.
Rytina pozorovania bludičky v Lincolnshire v roku 1811. (zdroj: T. W. Cook/Pether, Science Museum, Londýn)
