Propagovať prácu žien vo vesmírnom sektore sa snaží slovenská regionálna pobočka iniciatívy Women in Aerospace Europe a jej spoluzakladateľka LENKA TKÁČOVÁ.
Okrem popularizácie pracuje ako manažérka v spoločnosti KAjO, ktorá sa zoberá satelitnými snímkami a zmenou klímy. Predtým bola roky manažérkou pre komunikáciu a vzdelávanie priemyselnej zložky Slovenskej vesmírnej kancelárie a bola tiež delegátkou do Európskej vesmírnej agentúry (ESA).
Pre mladé ženy je príkladom, že k práci na vesmírnych projektoch sa dá dostať aj bez toho, aby boli vedkyňami či raketovými inžinierkami.
Dočítate sa:
- ako je na tom slovenský vesmírny priemysel,
- prečo sú dievčatá, ale aj deti všeobecne, odrádzané od kariéry vo vesmírnom sektore,
- ako sa k práci na vesmírnych projektoch dostala,
- čo robiť, aby sme deťom ukázali, že sa to dá.
Pri téme vesmírneho priemyslu mnohým príde na myseľ NASA či spoločnosti ako SpaceX, ale v tejto oblasti sa angažujú aj desiatky slovenských firiem. Ako vyzerá slovenský vesmírny priemysel v roku 2025?
Slovenský vesmírny priemysel sa skladá z dvoch častí. Prvou je tzv. downstream, čo sú firmy využívajúce satelitné dáta, ktoré spracúvajú, a to je ich služba, ktorú potom ďalej ponúkajú. Radíme tam napríklad aj firmy ako Sygic.
Druhá polovica sú firmy, ktoré vyrábajú rôzne súčiastky, ktoré idú do satelitov alebo budú používané priamo v nejakých misiách, napríklad na nejakých planétach.
Na Slovensku viac zarábajú firmy z downstreamu, ale celkový počet firiem je zhruba pol na pol.
Tento priemysel u nás rastie. Vzhľadom na to, že Slovensko je pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry, máme obrovské príležitosti pre firmy, ale aj pre jednotlivcov.
Štatút pridruženého člena je posledný pred získaním plnohodnotného členstva v Európskej vesmírnej agentúre. Aké má Slovensko meno v zahraničí? Berú ho vážne, alebo je slovenský vesmírny priemysel stále príliš mladý a musí dokazovať, že do ESA patrí?
Najčastejšia reakcia, ktorú sme mali v zahraničí, je, že boli veľmi prekvapení, ako rýchlo sa našej vesmírnej kancelárii podarilo zlepšovať naše meno a dostávať do povedomia slovenské firmy. Vždy boli prekvapení, že je to veľmi maličká kancelária na to, koľko práce za nami stálo.
Veľmi dobré meno sme si vybudovali aj pokiaľ ide o medzinárodné konferencie, kde sme mali svoje zastúpenie, ale aj napríklad práve na zasadnutiach ESA, keď sa riešili projekty.
Napríklad ja som bola zodpovedaná za súťaž CANSAT, kde študenti budujú satelit vo veľkosti plechovky. Tam bolo zaujímavé, že sme vedeli mať s oveľa nižším rozpočtom rovnaký počet tímov ako Holandsko či iné európske štáty.
Nedávno ste sa zúčastnili na diskusii na tému „budúcnosť technológií je inkluzívna“. Čo to znamená, ak hovoríme o vesmírnom priemysle?
Je to najmä veľké prianie. Myslím si, že je veľmi dôležité hovoriť o tom, že vesmírny sektor nie je len pre nejakú skupinu ľudí. Nemusíme sa baviť o tom, že nie je iba pre mužov, ale napríklad, že nie je iba pre deti z bohatých rodín.
Vstup do vesmírneho sektora vnímam tak, že keď už viete, ako na to, tak sa viete ľahko zorientovať. Ale tým, že sa veľa rozprávam s ľuďmi, ktorí v tomto sektore pôsobia, tak viem aj o tom, aké bariéry musia prekonávať. A v tom stále máme čo robiť. Nielen Slovensko, ale spoločnosť v globále.
Muskovej megarakete Starship sa otvorili dvere na obežnú dráhu. Úspech však skrýva otázniky Čítajte Na snímke z nedávneho podujatia Paris Space Hub bolo v diskusii 13 zástupcov vesmírneho sektora – všetci muži. Je práve toto niečo, čo sa snažíte zmeniť?
Začala by som tým, že spolu s Nicole Majskou, spoluzakladateľkou Women in Aerospace Europe – Regional Network Slovakia, sme sa k téme vesmíru dostali náhodou. Nebolo to tak, že by sme boli k tomu od detstva vedené.
Ja by som až do nejakého štvrtého ročníka na vysokej škole vôbec nepovedala, že budem niečo vesmírne niekedy v živote robiť. A myslím si, že naša potreba založiť túto iniciatívu práve vznikala z našej dlhodobej skúsenosti v tomto sektore a z dennodenných vecí, ktoré sme riešili.
Napríklad som bola na nejakom stretnutí v zahraničí a málokedy sa vám stane, že by to bolo pol na pol, ženy a muži. Často som bola v tých miestnostiach úplne v menšine.
Takže áno, toto vnímam určite ako niečo, čo treba meniť. Ale treba to meniť systematicky a tak, aby to malo hlbší zmysel. Nestačí poslať Katy Perryovú do vesmíru, aby sme túto otázku vyriešili.
Lenka Tkáčová spolu s Nicole Majskou (vľavo) z Women in Aerospace Europe – Regional Network Slovakia. (zdroj: archív Lenky Tkáčovej)Čo sú podľa vás tie spomínané najväčšie prekážky pre dievčatá a ženy, ktoré im bránia alebo ich odrádzajú od kariéry v skúmaní vesmíru?
Písala som článok na Medzinárodný astronomický kongres v Miláne z rozhovorov so ženami z vesmírneho sektora na Slovensku. Boli to zakladateľka firmy, manažérky, ženy pracujúce v štátnej správe či vedkyne vyučujúce na vysokých školách.
Z rozhovorov jednoznačne vyplýva, že sú to rôzne stereotypy, ktoré počúvame a zažívame. Počúvame to v detstve, počúvame to možno od učiteľov, ktorí nám povedia, že vyber si radšej ekonómiu.
Teda akúsi ľahšiu cestu? Akoby dospelí odrádzali deti od toho, aby si dávali vysoké ciele?
Áno. Stále mám pocit, že dospelí podvedome rozdeľujú povolania na mužské a ženské. Toto je podľa mňa jeden z faktorov.
Nejde však len o to excelovať vo fyzike, ovládať orbitálnu mechaniku alebo byť konštruktérom rakiet.
Určite áno, ja by som hlavne povedala, že niekedy máme tieto vesmírne firmy a inštitúcie tak vysoko položené a myslíme si, že to je niečo úplne špeciálne a musia tam byť udržiavané najvyššie štandardy, ale aj tak to funguje ako všetky ostatné firmy.
Čiže aj táto firma potrebuje mať veľmi dobrých marketérov, potrebuje mať projektových manažérov, potrebuje mať právnikov – takže, samozrejme, je to aj pre netechnických ľudí.
Často vidím, že práve napríklad na súťažiach, ako sú hackathony, kde sa ľudia stretnú a robia na nejakom inovatívnom projekte, sa často stáva, že máme vynikajúcich programátorov a konštruktérov, ale chýba tam niekto, kto urobí peknú prezentáciu alebo to dobre odprezentuje. Alebo ten nápad bude vedieť predať na stretnutí.
Čiže práve aj tieto oblasti ako manažment či dizajn sú vo vesmíre veľmi potrebné.
Objavila NASA na Marse život? Čítajte Platí teda, že keď deti téma vesmíru baví, tak je reálna šanca sa k nej v budúcnosti prepracovať aj bez toho, aby museli excelovať v niektorej z vedeckých disciplín?
Podľa mňa je veľmi dôležité, že vo veku, keď majú najväčšie nadšenie, čo tuším väčšinou býva niekedy pred nástupom do školy, je veľmi dôležité, aby videli nejaký príklad. Ideálne lokálny – nejaký človek z regiónu, ktorý niečo zaujímavé robí. Alebo pre dievčatá napríklad nejaká slovenská vedkyňa alebo úspešný podnikateľ.
V tomto bode je najdôležitejšie, že keď im bude doma niekto hovoriť, že toto nie je pre dievčatá, tak by vedelo to dievča alebo aj chlapec povedať, že ale veď minulý týždeň sme mali v škole prednášku a bol tam tento vedec, on robí toto a toto. A je tiež z nášho mesta – napríklad.
V septembri sme boli s Nicole rečníčkami na podujatí Hviezdna Prievidza. Vonku boli exponáty, deti sa mohli pozerať na planéty, potom si vypočuli prednášky pre deti, aj naše prednášky, a potom prišiel kozmonaut Ivan Bella. To bola podľa mňa ukážka, ako sa to má robiť. Ako urobiť vesmír zaujímavým aj pre deti, aj pre študentov, aj pre rodičov. Bol tam dobrý výber rečníkov a nadšenie v deťoch bolo vidieť z diaľky.
Je dôležité, aby sa takéto aktivity robili aj lokálne, v regiónoch.
Čo robíte vo Women in Aerospace Europe, aby sa v tejto oblasti viac angažovali aj dievčatá? Slovenskú vetvu organizácie ste rozbehli len v novembri.
Teraz intenzívne pracujeme na spoznávaní žien, ktoré v sektore už máme, aby sme ich vedeli efektívne prepojiť, aby o sebe vedeli, aby sa vedeli od seba inšpirovať a aby komunita bola živá.
Mali sme tiež sériu vystúpení po vysokých školách. Našou hlavnou cieľovou skupinou boli tento rok vysokoškoláci. Zároveň však nechceme prednášky robiť spôsobom, že toto je prednáška pre študentky a tam sa to končí, máme to vždy urobené tak, aby tam prišli aj študenti.
Už tým, že tam prídeme my dve rozprávať o našich skúsenostiach z práce, tak to je správa, ktorú potrebujeme poslať. Nepotrebujeme prísť a povedať, že aj ženy robia niečo vesmírne, musíme povedať, čo robíme my.
Toto je zatiaľ naša stratégia, lebo podľa mňa sa stereotypy držia celého STEM (oblasti vedy, technológií, inžinierstva a matematiky – pozn. red.), nielen vesmíru na Slovensku.
Je podľa vás dobré, keď rodičia vedome v deťoch budujú vzťah k vesmíru, alebo je lepšie tomu nechať prirodzený priebeh?
Určite by som nič nerobila nasilu. Ale veľmi rada chodím na konferencie, kde sú ľudia pracujúci na vesmírnych projektoch, a vždy sa rada opýtam, ako sa k tomu dostali.
Mnoho ľudí má s vesmírom spojený silný príbeh, ktorý má korene ešte v ich detstve. Napríklad s tým, že sme s dedom chodili pozrieť hviezdy, alebo že môj otec bol rádioamatér.
Veľmi vnímam to, že ľudia, ktorí sa k tomu dostali takýmto spôsobom a potom sa im podarilo aj pracovať na vesmírnych projektoch, si to nadšenie stále nesú vo svojej práci.
Ako ste sa k práci vo vesmírnom priemysle dostali vy?
Študovala som medzinárodné vzťahy a bezpečnosť a mala som veľmi veľký problém nájsť oblasť, ktorá by ma v tom zaujímala. V treťom ročníku som už dokonca mala vypísanú prihlášku na akadémiu umení.
Potom som bola úplnou náhodou na prednáške o mocenskom súperení vo vesmíre, a bol tam prednášajúci, ktorý sa venoval vesmírnemu právu. Spomenul pár dilem, ktoré vo vesmírnom práve máme. Napríklad, že ak sú podľa súčasne platnej zmluvy všetky nebeské telesá dedičstvom celého ľudstva, tak ak začneme ťažiť z týchto telies, čo s tým? Ako rozdelíme zisk? A môžeme si naozaj kúpiť nejaký pozemok na Mesiaci, alebo je to proste podvod?
To bolo moje prvé stretnutie s vesmírom, ktoré ma naozaj zaujalo, a od toho som prešla cez vesmírnu bezpečnosť, medzinárodné vzťahy, až vlastne k práci, ktorú som mala v Slovenskej vesmírnej kancelárii.
Mesiac zahalil tieň Zeme. Pozrite si celkové zatmenie z rôznych krajín sveta Čítajte Ste teda príkladom človeka, ktorý v tejto oblasti pracuje, hoci nie je fyzik alebo konštruktér. Okrem popularizačnej činnosti pracujete v spoločnosti KAjO, čomu konkrétne sa venujete?
KAjO sa zameriava na adaptáciu regiónu na zmenu klímy. Využíva satelitné dáta na to, aby pomohla nielen mestám a regiónom, ale aj celkovo spoločnosti lepšie sa pripraviť na zmeny, ktoré nás čakajú ako dôsledok klimatickej zmeny.
Prepájame vedu s technológiami a pracujeme na európskych projektoch, čiže sa snažíme to najlepšie z Európy prinášať na Slovensko a byť takým hlasom, že potrebujeme byť pripravení na to, aby sme v budúcnosti zvládli napríklad byť lepšie pripravení na extrémne teplá a suchá, povodne a podobne.
Ako môžu satelitné dáta pomôcť v boji proti klimatickej zmene, prípadne aspoň sa čo najlepšie prisposôbiť meniacim sa podmienkam?
Rozdelila by som to na tri časti. Prvá je prítomnosť – pomáha nám to monitorovať súčasný stav, podľa ktorého vieme predpovedať, čo nás môže čakať v budúcnosti.
Čiže my vieme na základe predpovede počasia, a keď do toho zapojíme ešte napríklad nejaké strojové učenie, lepšie predpovedať, či nás čaká napríklad burka, s ktorou prídu aj prívalové dažde.
Dôležité je tiež sa pozrieť do minulosti. Pozrieť si nejaké staré dáta a vidieť napríklad, čo viedlo ku zosuvom pôdy, alebo ako tie javy súvisia.
Využívame ako krajina potenciál satelitných dát?
Určite by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Povedala by som, že nielen na štátnej, ale aj na regionálnej úrovni.
Adaptačné stratégie na zmenu klímy by mali byť vypracovávané na regionálnych úrovniach, zohľadňovať, aké problémy v daných regiónoch sú, aké sú tam priority, a majú byť hlavne komunikované aj so spoločnosťou. Respektíve občania by podľa mňa mali byť v istom zmysle spolutvorcami tej stratégie.
Veľký potenciál, ktorý až tak často mimo projektov, v ktorých pôsobíme nevídam, má väčšie zapájanie občanov do toho, aby nielen vedeli lepšie predpovedať extrémne počasie, ale aj ako sa správať, keď už nejaká katastrofa príde.
Keď sa pozrieme na minuloročné povodne v Česku, tak tam bol problém, že na sociálnych sieťach ľudia neverili, že povodne prídu. To je veľmi zlá situácia, ktorá veľa hovorí o tom, že je tam nedôvera ľudí v predpovede počasia, alebo nízka informovanosť.
Aj toto je niečo, na čom potrebujeme pracovať, lebo ak máme byť pripravení na to, že v budúcnosti budeme bojovať s extrémnym počasím, tak ľudia musia vedieť, čo majú robiť, a teda tomu najmä musia veriť.
Česi poslali „chcimírov“ do Kyjeva. Hádajte sa s hlupákmi, odkazuje Masaryk (Dezinfomaják #46) Čítajte Máte nejaké odporúčanie pre rodičov detí, ktoré majú viditeľný záujem o vesmír, ako majú podporiť ten počiatočný zápal?
Urobiť si vlastný výskum a snažiť sa to dieťa dotiahnuť a umožniť mu reálne vidieť niečo z tejto oblasti.
Nehovorím teraz, že treba si kúpiť lístky a ísť sa pozrieť na štart vesmírnej rakety, ale napríklad urobiť si doma premietanie štartu rakety, ktoré sú dnes veľmi časté. Môžu napríklad ísť na nejakú výstavu astrofotografov.
Dnes sú časté napríklad pojazdné hvezdárne.
Áno, hvezdárne sú často miestom nadšencov, o ktorých som tiež hovorila. Alebo sa pozrieť, či je nejaké podujatie aj v ich regióne.
Keď mi dieťa povie, že sa chce stať napríklad astronautom, tak aj mne ako prvé napadne, že štatisticky to nie je úplne dobrý cieľ. Ale druhá myšlienka by bola, že dobre, tak poďme sa pozrieť spoločne, akí boli povedzme astronauti z Európy a prečítajme si, čo robili.
Pred pár rokmi sme mali podujatie s názvom Ako sa stať astronautom, a tam sme prišli na to, že nemáte ako byť dobrým astronautom len tak. Dobrý máte byť v tom, čo robíte.
Môžete byť napríklad veľmi dobrý pilot, veľmi dobrý biológ, alebo byť dobrý v inej oblasti adaptovateľnej na vesmírny sektor.
Čiže moja rada by bola, dať im nejakú reálnu skúsenosť alebo možnosť vidieť ten ich „role model“ – pomôcť im potvrdiť, že to nie je len niečo vysnívané, ale môže to byť aj reálne.
