Chôdza po dvoch je jedným z najvýraznejších znakov, ktorý ľudí odlišuje od ostatných primátov.
Bipédia, čiže pohyb po zadných končatinách, priniesla človeku a jeho predkom mnoho evolučných výhod, ale aj negatív. Súvisí napríklad aj s tým, prečo vás pri nádche bolí celá tvár.
V centre zmien, ktoré viedli od štvornohého k dvojnohému pohybu, je panva. V novom výskume v časopise Nature opisujú, ako sa menila a vyvíjala, aby ľudia mohli chodiť vzpriamene.
Dozviete sa:
- kedy predkovia ľudí začali chodiť po dvoch,
- aké mala vzpriamená chôdza výhody,
- ako sa zmenila panva, aby ľudia mohli chodiť vzpriamene,
- ako chôdza po dvoch súvisí s upchatými dutinami.
Chôdza po dvoch
Prečo a kedy presne vznikla u ľudí bipédia, je stále predmetom debát. S veľkou pravdepodobnosťou išlo o súhru viacerých faktorov.
Chôdza po dvoch sa pritom vyvíjala postupne. V prvom rade pre našich predkov bola chôdza po zadných končatinách energeticky menej náročná ako chodenie po štyroch.
Iné hypotézy hovoria, že chôdza po dvoch sa vyvinula, aby mohli predkovia ľudí využívať ruky na ďalšie činnosti ako nosenie potravy. V tomto prípade je však ťažké určiť, či sa naučili chodiť, aby si uvoľnili ruky, alebo sa im uvoľnili ruky, lebo sa naučili chodiť.
Vzpriamená chôdza tiež umožnila predkom ľudí lepšiu reguláciu teploty či vidieť ponad vysokú trávu a vyhnúť sa tak nebezpečenstvu aj spozorovať rýchlejšie potravu. Zároveň vo vzpriamenej polohe vyzerali naši predkovia väčší pre predátorov.
Väčšina nálezov nasvedčuje tomu, že dvojnožci sa vyvinuli pred zhruba šiestimi miliónmi rokov v Afrike. Jedným z kandidátov na prvého primáta dvojnožca je druh orrorin tugenensis, ktorý by podľa hypotéz mohol byť najstarším predkom ľudí. Náznaky čiastočnej bipédie však vidno aj u sahelanthropus tchadensis, ktorý žil pred siedmimi miliónmi rokov.
Hoci je bipédia typickým ľudským znakom, ktorý nás odlišuje od väčšiny primátov – niektoré totiž striedajú chôdzu po dvoch a po štyroch –, vyvinula sa aj u iných druhov.
Ľudia a veľké vtáky sú jediné druhy, ktoré používajú striedavú chôdzu, čiže dvíhajú vždy jednu nohu za druhou. Naproti tomu väčšina zvierat z čeľade kengurovité a malé vtáky ako vrabce či sýkorky sa pohybujú skackaním tak, že dvíhajú obe nohy naraz.
Z plutvy noha
Aby dnes ľudia mohli chodiť po dvoch, muselo sa v priebehu miliónov rokov udiať v telách našich predkov mnoho zmien. Najvýraznejšia sa stala v panve, ktorú vedci označujú za základ vzpriameného pohybu.
