Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Kevin Perry stál na vyprahnutom dne jazera, keď sa začal dvíhať vietor.
Prižmúrenými očami sa zahľadel na popraskanú sivú plochu zeme, ktorá bola len pred piatimi desaťročiami ponorená takmer päť metrov pod hladinou, a zbadal prachovú stenu, ktorá smerovala priamo k nemu.
Zrnká podobné piesku – pravdepodobne s prímesou arzénu a iných karcinogénnych kovov – ho štípali na holých rukách a nohách, keď nárazy zosilneli. Po niekoľkých minútach ohlušujúcej víchrice a oslepujúcej špiny sa vietor utíšil, ale mrak sa stále valil k brehu.
„A valí sa do všetkých tých susedstiev,“ povedal Perry a pozrel na desiatky domov, ktoré vyrástli v blízkosti miesta, kde bolo kedysi pobrežie jedného z najznámejších prírodných úkazov západného pobrežia.
„Otázka znie, koľko ho je?“
Na ploche 310 štvorcových kilometrov, ktorú kedysi pokrývalo Veľké soľné jazero, až kým odklon vody, sucho a horúčavy spôsobili, že sa zmenšilo na rekordne nízku úroveň, sa každoročne vyskytujú desiatky takýchto prachových udalostí, ktoré prenášajú škodlivé ťažké kovy a chemikálie (arzén a iné prvky sa v jazere vyskytujú prirodzene, ich akumulácia v sedimentoch jazera bez odtoku sa zhoršila vplyvom prírodných procesov aj ľudských činností, ako sú priemysel, poľnohospodárstvo a znečistenie z veľkomiest, pozn. red.).
Neexistujú však žiadne ucelené štátne alebo federálne záznamy o nich a ani žiadna centralizovaná metóda na sledovanie a pochopenie dlhodobých účinkov, ktoré majú na rastúcu populáciu Utahu.
Vedci však vedia, že prach je plný nebezpečných chemikálií. Podľa Perryho z Univerzity v Utahu, ktorý sa zaoberá atmosférickými vedami, prekračuje množstvo týchto látok federálne odporúčania, ktorým môže byť človek vystavený vo svojom domove, a je koncentrovanejšie ako v iných prachových oblastiach v Utahu.
Ani nedávne zistenia však neodradili mnohých ľudí od toho, aby sa presťahovali do tejto časti krajiny. Môže sa totiž pochváliť prístupom k národným parkom, lyžovaním svetovej triedy a rýchlo rastúcim technologickým odvetvím nazývaným „Silicon Slopes“. V roku 2020 bol Utah najrýchlejšie rastúcim štátom v krajine a v roku 2024 bol v prvej päťke.
„Pre ľudí je naozaj ťažké uvedomiť si riziko,“ hovorí Jesse Keenan, docent udržateľných nehnuteľností a mestského plánovania na Tulane University. „Nie je tak viditeľne agresívne.“
Všeobecný poplach v súvislosti s týmto jazerom sa objavil približne pred troma rokmi, keď v ňom hladina vody dosiahla rekordne nízku úroveň.
Vláda Utahu prijala niekoľko zákonov zameraných na šetrenie vodou a väčšina obyvateľov tvrdí, že chce jazero zachovať. Vedci však tvrdia, že tieto zákony dosiahli len málo pre riešenie rastúcich rizík vyplývajúcich zo samotného prachu a nedostatočného sledovania, čo spôsobilo, že milióny obyvateľov čelia environmentálnej neistote.
Veľké soľné jazero v roku 1985 (vľavo) a v roku 2022 (vpravo), keď dosiahlo rekordne nízku hladinu vody. (zdroj: NASA Earth Observatory)Tento pokus sme už robili
Veľké soľné jazero vzniklo z Bonnevillského jazera, prehistorického vodného telesa, ktoré sa vytvorilo približne pred 32-tisíc rokmi. V niektorých častiach bolo hlboké približne tisíc metrov a bolo veľké približne ako Západná Virgínia.
Po ľadovej dobe, keď sa planéta oteplila, sa jazero Bonneville vyparilo a približne pred 11-tisíc rokmi sa z neho vytvorilo niekoľko jazier vo Veľkej panve vrátane Veľkého slaného jazera.
Veľké soľné jazero nemá odtok. Jeho hladina závisí od toho, koľko vody doň priteká z riek a potokov v okolitých horách a koľko vody sa z neho vyparí. Odkedy začala americká vláda v 40. rokoch 19. storočia sledovať jeho hĺbku, vždy kolísala. Od 80. rokov 20. storočia však jej výška klesá rýchlejšie, ako je bežné.
Úlohu zohráva niekoľko faktorov, hovorí Bonnie Baxterová, riaditeľka Great Salt Lake Institute na Westminsterskej univerzite.
Do oblasti sa prisťahovalo viac ľudí, ktorí využívajú vodu v oblasti priemyslu, poľnohospodárstva a výstavby. Zvýšené teploty súvisiace s klimatickou zmenou zároveň majú za následok, že jazero každé leto stráca takmer meter vody.
Ak k tomu pripočítame najhoršie dlhotrvajúce sucho, aké juhozápad krajiny zažil za posledných 1200 rokov, dostaneme kilometre obnaženého dna jazera, ktoré obsahuje koncentrované chemické látky, ktoré kedysi riedila voda. Teraz sa dostávajú do desaťročia starých zástavieb, ktoré sa hrdia luxusnými názvami ako Still Water Lake Estates a Simpson Springs.
V posledných dvoch rokoch boli snehové zrážky v okolitých horách jazera rekordné, čo zvýšilo hladinu vody. Tento nárast bol „tým najhorším, čo sa stalo jazeru“, povedala Baxterová. „Pretože to prinieslo upokojenie.“ Teraz je jazero pripravené vrátiť sa do stavu poklesu.
Nie je jasné, čo by mohol prach spôsobiť ľuďom v okolí, ale príklady z minulosti naznačujú hrozivé prognózy.
„Tento pokus sme už robili,“ povedala Baxterová.
Slaných vodných plôch na celom svete ubúda v dôsledku podmienok podobných tým v Utahu. Aralské more v Strednej Ázii – kedysi štvrté najväčšie jazero na svete - stratilo približne 90 percent svojho objemu, odkedy sa od šesťdesiatych rokov 20. storočia začala voda odvádzať na pestovanie plodín. Štúdie spájajú emisie prachu z neho so zníženou funkciou obličiek u detí žijúcich v jeho blízkosti. Iránske jazero Urmia kleslo za dve desaťročia o viac ako 23 metrov, čo výrazne prispelo k zdravotným problémom v okolitých štvrtiach.
Baxterová sa obáva, ako vysychanie jazera ovplyvní rozširujúcu sa oblasť s viac ako dvoma miliónmi obyvateľov.
Na severe Utahu, v oblasti Wasatch Front, kde žije takmer 90 percent obyvateľov štátu, pribúdajú v posledných rokoch desaťtisíce nových obyvateľov ročne.
Najľudnatejšie centrum regiónu Salt Lake City, je zároveň jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich miest – na jeho západnej strane sa rekonštruuje 40-hektárová lokalita s názvom Power District, ktorej plány zahŕňajú nový štadión najvyššej baseballovej ligy Major League Baseball. Okrem toho sa mesto pripravuje na usporiadanie zimných olympijských hier v roku 2034.
„Je to veľmi desivé, naozaj,“ hovorí Baxterová. Niekoľkokrát týždenne jej volajú ľudia a pýtajú sa, či je bezpečné zdržiavať sa v tejto oblasti. Tento rozhovor viedla aj so svojou rodinou. Ale jej práca skúmania ekosystému jazera ju zatiaľ drží na mieste.
Bizóny hľadajú potravu v časti Farmingtonského zálivu vo Veľkom soľnom jazere, ktorá bola historicky pod vodou. (zdroj: James Roh pre The Washington Post)Hmlisté predpovede
Jazerný prach je veľkým problémom pre sedem členov rodiny Parkerovcov, z ktorých piati trpia astmou.
Ich dom na úpätí Salt Lake City, ktorý si kúpili pred rokom, má rozľahlý výhľad na údolie pod nimi a prach, ktorý sa vznáša z dna jazera.
Beth Parkerová je uprostred rekonštrukcie, vytrháva koberec od steny k stene a vymieňa záclony, ktoré nazýva „zberačmi prachu“. Pridáva prechodovú miestnosť, aby do domu ľudia nevnášali čiastočky z vonkajšieho prostredia.
Jej pätnásťročná dcéra Katherine na jar a na jeseň vesluje s posádkou na jazere. Ak vzduch vyzerá obzvlášť zle, nezabudne si so sebou vziať inhalátor.
„Prach je iný,“ hovorí sediac v rodinnej obývačke. „Dýcha sa mi ťažšie, viac ako pri znečistení.“
V textovej komunikácii rodičia diskutujú o tom, či je príliš hmlisto na to, aby sa konal futbalový tréning, hovorí Wells, Katherinin otec. Od roku 2022, keď bola hladina jazera na historickom minime, sa podľa neho tréningy rušia častejšie. Je ťažké s istotou určiť, kedy je bezpečné byť vonku.
„Bez riadneho monitorovania nevieme, aké preventívne opatrenia by sme mali prijať,“ hovorí Beth Parkerová, profesorka environmentálneho práva na Univerzite v Utahu, ktorá sa zaoberá otázkami súvisiacimi s jazerom.
„Ak bude jazero naďalej klesať, je ohrozená životaschopnosť regiónu,“ dodáva.
V okresoch v blízkosti jazera sa nachádza šesť federálne regulovaných monitorov kvality ovzdušia, ktoré sledujú prach z jazera. Monitory však bežne nesledujú zloženie prachu.
„Nemáme širšiu sieť, ktorá by nám umožnila odpovedať na otázku, kedy sú prachové búrky, čo je v tomto prachu a kto môže byť postihnutý,“ hovorí Tim Davis, výkonný riaditeľ oddelenia kvality životného prostredia v Utahu.
Naopak, Owensovo jazero, ustupujúce slané jazero v Kalifornii, má najmenej deväť monitorov. Je pritom viac ako desaťkrát menšie než Veľké slané jazero.
Davis sa snaží odstrániť tento nedostatok. Má finančné prostriedky na zamestnanie odborníka na kvalitu ovzdušia, ktorý sa bude špecializovať na prach z jazera. Dúfa tiež, že sa mu podarí nainštalovať ďalších 19 monitorov kvality ovzdušia po celom štáte, ktoré budú obsahovať filtre schopné zachytávať prach na analýzu.
Tento krok sa stretol s kritikou zo strany vedcov vrátane Perryho, pretože monitory nebudú prevádzkované v súlade s federálnymi normami – čo znamená, že ak zistia nebezpečné hodnoty, štát ich nebude musieť riešiť. Davis vyhlásil, že monitory spustí tak, aby mohli získať čo najviac informácií.
„Väčšia sieť, ktorú budujeme, bude flexibilnejšia,“ hovorí. „Umožní nám získavať údaje z miest, kam by sme bežne neumiestnili regulovaný monitor.“
Hoci Agentúra pre ochranu životného prostredia uviedla, že neplánuje monitorovať prach z jazera na federálnej úrovni, hovorkyňa agentúry Marisa Lubecková dodala, že „podporuje vedúcu úlohu Utahu v aktívnom monitorovaní a výskume s cieľom pochopiť prach z Veľkého soľného jazera a jeho potenciálny vplyv“.
Artefakty straty
Dokonca aj na miestach, kde monitorovanie prebieha, panujú obavy, že podmienky sa budú ďalej zhoršovať, ak bude jazero naďalej ustupovať.
V stredu ráno v Ogdene, stredisku severne od Salt Lake City, visel ťažký opar, keď sa Kellie Bornhoftová so synom Felixom usadili na hodinu čítania po raňajkách. Štvorročný chlapec si cvičil výslovnosť slov ako „pavúk“ a „drak“, kým sa nezastavil a nezasekol.
„Toto je mamičkina obľúbená vec,“ vyzvala ho jemne Kellie.
„Kameň,“ pomaly sa ozval Felix.
Kellie, rezidenčná umelkyňa v Múzeu súčasného umenia v Utahu, vytvára diela, ktoré skúmajú vzťah ľudí ku klimatickej zmene.
Jazero ju okamžite zaujalo. Jej najnovšia inštalácia sa zaoberá tým, čo nazýva „špinavé diamanty“: zakalenými kryštálmi, ktoré sa objavujú na miestach na dne jazera, kde bola kedysi voda.
„Sú to artefakty straty,“ povedala Kellie.
Bornhoftová ukazuje svoje diela v ateliéri v Múzeu súčasného umenia v Utahu. Bornhoftová je umelkyňa, ktorá má obavy o zdravotné dôsledky života v blízkosti vysychajúceho Veľkého soľného jazera. (zdroj: James Roh pre The Washington Post)Rodina sa v roku 2023 presťahovala do Utahu z oblasti Bay Area kvôli jej práci a práve si kúpili dom, napriek tomu, že si až príliš uvedomujú prach a jeho možné následky.
„Je to jedna z mnohých environmentálnych kríz,“ vraví Kellie, sediac na podlahe v obývačke a škrabkajúc svojho huskyho Onyxa za ušami.
Keď sa sťahovali z Kalifornie, zažili v ich blízkosti katastrofálne požiare. Požiare vo väčšej vzdialenosti zafarbili oblohu nad nimi do sýtooranžova. „Môžeš sa rozhodnúť, či pred tým utečieš, alebo zostaneš a pokúsiš sa to napraviť.“
Nie každý považuje prach za vážny problém. Chris Sloan a jeho manželka Berna pracujú ako realitní agenti v meste Tooele, v jednom z najrýchlejšie rastúcich okresov v štáte, južne od jazera. Podľa ich slov ceny a dopyt v tejto oblasti za posledné desaťročie prudko vzrástli a ich klienti nikdy nevyjadrili obavy z neďalekého jazera.
„Prach sa k nám zvyčajne nedostane,“ hovorí Chris počas toho, ako riadi strieborné Audi svojej manželky cez zástavbu pri diaľnici I-80, ktorá prechádza cez hmlisté južné pobrežie jazera.
V apríli nezisková organizácia Grow the Flow, ktorá sa venuje ochrane jazera, zaznamenala prachovú búrku, ktorá sa prehnala okresmi vrátane Tooele, ale štátny monitoring ju nezaznamenal.
„Čelíme najväčšej kríze verejného zdravia, akú kedy náš štát zažil,“ hovorí Ben Abbott, výkonný riaditeľ organizácie. „A ľudia o tom jednoducho nevedia.“
Ale pre Chrisa bola aprílová udalosť „len ďalším obyčajným dňom v okrese Tooele.“
„Je tu sviežo a je tu jazero,“ povedal.
Perry sa na bicykli vydáva na miesto, kde vykonáva testy na zmiernenie prašnosti na odkrytom dne jazera vo Farmingtonskom zálive. (zdroj: James Roh pre The Washington Post)Nový pokus
Po takmer desiatich rokoch odoberania vzoriek a skúmania prachu sa Perry, odborník na atmosféru, v lete tohto roku pustil do novej výskumnej iniciatívy, aby sa pokúsil zabrániť jeho rozfúkaniu.
Keď sa nad údolím rozhostil večer, ktorý zmiernil horúci júlový deň, nasadol na bicykel s hrubými pneumatikami a šliapal asi tri kilometre po piesočnom brehu k vzdialenej výskumnej stanici.
Štíhla meteorologická veža zhromažďuje údaje o zrážkach, rýchlosti vetra a meraniach častíc. Prach, ktorý sa tu počas jeho jazdy vyskytol, dosiahol maximálnu hodnotu viac ako tritisíc mikrogramov na meter kubický, povedal Perry, čo je približne 20-krát viac, ako je federálna norma na 24 hodín.
Vedľa stanice sa nachádza štvorec zeme, metodicky rozdelený na niekoľko častí. Perry jednotlivé časti hliny poprašuje rôznymi druhmi roztokov - sladkou vodou, slanou vodou a vodou z blízkych riek - aby zistil, ktorý z nich vytvorí najsilnejšiu a najdlhšie trvajúcu kôru.
Pri hrubom prekrytí by do obývaných oblastí nefúkalo toľko prachu.
Experiment je v počiatočnom štádiu a Perry si nie je istý, ako by sa dal rozšíriť, aby pokryl desiatky kilometrov obnaženej pôdy. V konečnom dôsledku je podľa neho lepšie jednoduchšie riešenie: odviesť viac vody do jazera.
„Chcem, aby bol celý môj výskum o dvadsať rokov pod vodou,“ hovorí Perry. „Chcem, aby ľudia zabudli, že som ho niekedy robil.“
Na svojom starom modrom bicykli prešiel cez piesočný breh celkovo viac ako 4300 kilometrov, aby odobral vzorky, pričom cestou objavil vraky lodí, mŕtvoly zvierat, časti áut a storočné „obličkové toniká“ (rôzne bylinkové roztoky z 18. a 19. storočia, ktoré mali pomáhať s ochoreniami obličiek, pozn. red.).
Nad piesočným brehom vychádzal mesiac v splne a jeho odraz sa trblietal na mrakodrapoch Salt Lake City v diaľke.
Perry si dal dlhý hlt vody a prehodil nohu cez bicykel – bolo treba zozbierať ďalšie údaje.
