Na konci toho príbehu sme my.
Akurát ten príbeh rozprávame úplne skreslene. Máme pocit, že dejiny majú nejaký smer, cieľ a účel a výsledkom sme my: človek moderný, pán tvorstva a pridružených domínií. Lenže ono to tak (pravdepodobne) nebolo. A dnešní ľudia sú len výsledkom náhody.
Nie je jednoduché to pripustiť, no čím skôr to dokážeme, tým skôr sa budeme vedieť ako živočíšny druh niekam posunúť.
Táto zmena myslenia začala už neandertálcami. Ukázalo sa, že naše zhruba storočné predsudky o tomto príbuznom dnešných ľudí sú len presne tým, čím predsudky bývajú - predsudkami.
Technicky to nebol náš príbuzný, ale priamy predok (aspoň pre nás v Európe), schopnosťami sa od moderných ľudí prakticky v ničom nelíšil a jedinou záhadou dodnes zostáva len to, prečo máme v sebe len tak málo neandertálskych génov.
Ak však nazrieme ešte hlbšie do našej minulosti, všetko sa začne komplikovať.
Antropológovia zvyknú žartovať, že evolúcia človeka nie je žiadnou líniou, ale poprehýbaným kríkom, kde je každý výhonok nejako čudne prepletený s tými ostatnými.
