Mám rád tento príbeh poznania.
Najskôr sme sa domnievali, že náš svet sa končí za konármi stromu. Potom niekde za horizontom, za horou či jazerom. Neskôr sme dlho – a niektorí dodnes – verili, že Zem je plochá doska a Zem, Zem je celým kozmom.
Neskôr, že je v strede všetkého, mierou vecí a všetky tie svietiace a blikajúce body na nočnej oblohe sú bohovia a mýty a premenené duše zomrelých. Verili sme, že sme stredom vesmíru a všetko krúži vo svojich sférach okolo nás: po čoraz výstrednejších a výstrednejších epicyklických dráhach.
Ešte začiatkom minulého storočia sme si mysleli, že naša galaxia môže byť celým vesmírom a až pred zhruba sto rokmi sme začínali chápať, že kozmos je oveľa oveľa väčší, ozrutný a neznámy. Zistili sme, že naša planéta nie je nieže stredom vesmíru, nie je špeciálna ani v našej sústave a zhruba tridsať rokov vieme, že planéty, to nie sú žiadne výnimočné telesá – vidíme ich prakticky všade, kam sa dokážeme pozrieť.
Vždy za tým bolo pozorovanie a veľký posun v našom myslení.
Niečo podobné sa k nám možno znovu blíži. Od obežnej dráhy Jupitera smerom k Slnku teraz letí kométa 3I/Atlas, len tretie dosiaľ známe teleso, ktoré nepochádza z našej slnečnej sústavy. Tento raz sme ho zachytili skoro a bude ho môcť mesiace pozorovať: a možno sa tak rýchlejšie vyhneme špekuláciám (alebo ich nebodaj potvrdíme), že to nemusí byť len taký nejaký obyčajný kus kameňa.
