K výskumu Alzheimerovej choroby sa dostal čírou náhodou. Vo vlaku stretol svojho učiteľa imunológie a ďalší sled udalostí vyústil do toho, že raz na stole našiel článok, ktorý ho zaujal a ktorý sa ukázal prevratný.
NORBERT ŽILKA z Neuroimunologického ústavu SAV hovorí, že Slovensko nie je vo výskume tejto choroby žiadna Popoluška, práve naopak, slovenská veda patrí do ligy, ktorá určuje trendy.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo je problém, že Slovensko stále nemá presný počet ľudí s Alzheimerovou chorobou,
- prečo je Alzheimerova choroba najdrahším ochorením v krajine,
- ktoré faktory ovplyňujúce ochorenie majú ľudia vo svojich rukách,
- prečo Slovensko patrí k top krajinám čo sa výskumu ochorenia týka,
- čo je úlohou očkovania proti demencii, ktoré sa na Slovensku vyvíja.
Na pacientoch s Alzheimerovu chorobu vidíme, že strácajú pamäť a iné prejavy. Ako vníma svet človek s týmto ochorením? Čo sa mu v hlave deje?
Psychológovia dokážu získať množstvo informácií, najmä v skorých štádiách. Vďaka nim vieme, že vnímanie pacienta sa diametrálne líši od ich rodinných príslušníkov v tom, že si neuvedomuje ochorenie, že niečo sa deje v ňom. Len vidí, že sa mení svet a dokonale identifikuje problémy okolo seba. Povie, že niečo sa muselo stať s jeho počítačom, lebo mu vymenili softvér a on s ním nikdy nerobil, a pritom je to stále ten istý počítač. Zároveň má mnoho vysvetlení toho, že prečo už nevie narábať s nejakým prístrojom, s ktorým robil celý život. Často sa stáva, že rodinní príslušníci si všimnú, že ich brat, sestra alebo mama sa správajú inak. Môžu byť agresívnejší alebo naopak, veľmi utiahnutí, lebo majú strach z okolia. Spoločnosť si neuvedomuje, že títo ľudia sú stratení vo svojom svete, že voči nim musíme mať rešpekt a úctu, že je to choroba a nie ich osobné rozhodnutie. To je niečo, čo sa snažíme zmeniť, destigmatizovať spoločnosť. To, že majú demenciu, neznamená, že už do spoločnosti nepatria. Nie je to úplne jednoduché, lebo pacient sa stretáva s negatívnou reakciou takmer všade.
Koľko ľudí na Slovensku trpí Alzheimerovou demenciou?
Nemáme presné čísla, čo nás veľmi hnevá, lebo už niekoľko rokov sa snažíme, aby nás hlavne ministerstvo zdravotníctva podporilo pri epidemiologickej štúdii, ktorá by nám pomohla identifikovať približný počet. Odhad vychádza z čísel okolitých krajín, ktoré si domácu úlohu odrobili. Momentálne je to viac ako stotisíc pacientov, ktorí by mohli byť diagnostikovaní a zhruba taký istý počet nediagnostikovaných alebo nesprávne diagnostikovaných pacientov. K tomu je nezanedbateľný počet demencií, ktoré sa ťažko rozpoznávajú, môžu byť skryté za rôznymi psychiatrickými ochoreniami, čiže diagnóza je veľmi komplikovaná. To je jedno číslo, ktoré je skreslené. Druhé číslo je úmrtnosť. Keď sa niekto na ňu pozrie, vidí niekoľko stoviek ľudí a povie si, že je to nízke. Ľudia väčšinou nezomierajú na Alzheimerovu chorobu, ona vytvorí podmienky na to, aby neskôr zomreli na iné príčiny.
Nehovoriac o tom, že keďže ide o dlhodobé ochorenie, vyžaduje si dlhodobú starostlivosť a náklady. Nebolo by preto v záujme štátu o tom vedieť?
Keď si odborníci z oblasti medicínskej ekonomiky urobili analýzu ochorení na Slovensku z dát, ktoré mali k dispozícii, tak zistili, že spomedzi všetkých ochorení má Alzheimerova choroba najväčšie náklady. Priame náklady na liečbu, hospitalizáciu, lieky štát trápia. Samozrejme, každý si povie, že najväčšiu časť tvoria nepriame náklady, ktoré súvisia so starostlivosťou, opatrovateľom, stratou zamestnania, a to nás nezaujíma, lebo tie zdieľajú rodiny. To je ďalší problém, lebo sú enormné a obe sa spočítavajú.
Je drahšia ako rakovina?
Je to drahšie ako náklady na rakovinu a srdcovo-cievne ochorenia dokopy.
Aký je trend vývoja? Bude sa počet navyšovať alebo je šanca, že sa naopak stabilizuje?
Európa už dosiahla vrchol, má optimistickejšie čísla ako zvyšok sveta. Očakáva sa zhruba 100-percentný nárast do roku 2050. Nie je to také radikálne ako sa očakáva v niektorých krajinách napríklad na Blízkom východe, kde sa predpokladá 400-percentný nárast. Je to dané populačnou explóziou. Do toho vstupuje aj životospráva a ďalšie rizikové faktory.
Čo najviac ovplyvňuje vznik ochorenia? Často sa hovorí o genetike.
Je to kombinácia rôznych faktorov, niektoré máme vrodené. Dobrá správa je, že dedičné môžu za zhruba 5 percent prípadov. Sú teda veľmi zriedkavé a viazané len na špecifické rodiny alebo komunity. Sú určité rizikové gény, ktoré nás robia zraniteľnými voči akýmkoľvek zmenám mozgu, čiže nielen voči demencii, ale zároveň aj protektívne gény, ktoré naopak pomáhajú zvládnuť udalosti, ktoré sa v mozgu odohrávajú. Vnímame, že patologické zmeny viac menej reflektujú starnutie mozgu, čiže takmer u každého z nás, ak nie u každého po nejakom veku sa tieto štruktúry v mozgu objavia, väčšinou po 50-tke. Potom je tu otázka, ako rýchlo sa budú šíriť. A tu vstupujú do hry tie zvyšné faktory, ktoré máme v rukách – ako žijeme, či sme aktívni, čo konzumujeme, či máme okolo seba toxické prostredie. Dovedna máme dvanásť rizikových faktorov, mnohé sa prekrývajú s inými ochoreniami. Vieme, že obezita, vysoký krvný tlak, diabetes sú rizikovým faktorom. Jeden z posledných identifikovaných je červené mäso.
Prečo sú to práve tieto faktory?
Je to pomerne jednoduché vysvetliť. Nevieme ovplyvniť, čo sa odohráva v mozgu. Tam je to asi naozaj dané starnutím. No či pôjde proces rýchlo alebo pomaly, do toho vstupuje imunitná odpoveď. Mozog má svoju vlastnú imunitnú armádu, ktorá je nezávislá od toho, čo sa deje na periférii tela, no čaká na informácie od nej. Ak v tele prebieha nejaký zápalový proces pre nezdravý životný štýl, tak tá mozgová armáda nedostáva pozitívne informácie a podľa toho sa začne správať a všetko zhoršuje. Keď je všetko v poriadku, táto armáda situácie rieši delikátne, lebo ide o mozog. Toto máme v rukách – spôsob, ako sa imunitný systém bude správať voči tomu, čo sa tam odohráva.
Je zaujímavé, že do toho vstupuje aj to, ako sa dívame na život. Optimizmus patrí medzi veľmi vysoké protektívne faktory, aby sa človek dožil vysokého veku. Smútok má negatívny vplyv na imunitnú odpoveď. Samozrejme, nie je to možné pre každého. V posledných mesiacoch sa intenzívne snažíme na Slovensku založiť inštitúciu, ktorá by sa venovala takzvaným nefarmakologickým prístupom a využívať pri tom kúpeľníctvo. Tá tradícia u nás je fenomenálna a dá sa využiť pri neurodegeneračných ochoreniach. Ak sa kúpeľné prístupy dobre vyskladajú, tak dokážeme reštartovať imunitnú reakciu a pomôcť mozgu, aby lepšie zvládol, čo sa v ňom odohráva. Vieme to robiť ako protektívny, alebo ako terapeutický krok. Keďže prichádza nový typ liečby založený na imunoterapii, môžeme aj pacienta predpripraviť tým, že upokojíme jeho imunitný systém a terapia bude efektívnejšia a bude mať menej nežiaducich účinkov.
Norbert Žilka skúma Alzheimerovu chorobu. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)V poslednom období sa objavujú správy, ktoré naznačujú, že sa blížime k významnému kroku pri liečbe Alzheimerovej choroby. Je to skutočne tak?
Je to tak a sme z neho veľmi nadšení. Úplne mení pohľad na to, ako funguje imunitný systém v mozgu. Tento nový prístup je založený na imunoterapii. Ide o monoklonové protilátky, ktoré sú vyškolené na to, aby po vstupe do ľudského tela prešli do mozgu a identifikovali skládky biologického odpadu, ktoré sú tam v podobe takzvaných senilných plakov, jednej z patologických štruktúr spojených s Alzheimerovou chorobou. Protilátky majú neuveriteľnú schopnosť nasmerovať lokálny imunitný systém mozgu tak, aby vyčistil tento odpad. Výsledky sú čiernobiele. Znamená to, že keď pred terapiou urobíme pozitrónovú emisnú tomografiu a v mozgu pacienta vidíme všade plaky, tak keď to zopakujeme po niekoľkých mesiacoch, vidíme absolútnu redukciu týchto útvarov. Mení to všetko od základov. V budúcnosti budeme podobným prístupom môcť riešiť aj iné ochorenia ako Parkinsonovou chorobou, amyotrofickú laterálnou sklerózu a tak ďalej.
Je to niečo nové, alebo sa o prístupe vedelo dlhšie, len mu možno bránila nedostatočná technológia?
Celý nápad sa zrodil v roku 2000, keď sa na animálnych modeloch potvrdilo, že by to mohlo fungovať. Potom trvalo zhruba 20 rokov, kým sa vývoj posunul tak, že sme sa naučili presne diagnostikovať pacientov a pripravili sa protilátky, ktoré boli ďaleko lepšie ako predchádzajúce a následne sa dostavil terapeutický efekt. A teraz máme reálne výsledky.
Čiže liečba sa už používa?
Áno, v Amerike sú schválené dva lieky z tejto kategórie. Európska lieková agentúra je pozadu, lebo je opatrnejšia. Verím, že jeden z tých liekov sa už na tretí pokus sem dostane, očakávame máj alebo jún. Po schválení nastanú vyjednávania. Proces môže byť krátky pre krajiny, ktoré sú pripravené, teda Nemecko, Rakúsko a podobne, a dlhý pre tie nepripravené ako Slovensko. No po nejakom čase príde aj sem.
Ako dlho asi?
Môžu to byť mesiace, možno viac ako rok.
Na akej úrovni prebieha na Slovensku výskum alzheimera? Patríme k významným hráčom, alebo nie?
Slovensko nie je v tejto oblasti Popoluškou. Práve naopak, patríme medzi tých, ktorí určujú trendy, a to vďaka niekoľkým faktorom. Prvý je, že máme Neuroimunologický ústav SAV, ktorý dlhodobo robí základný výskum na vysokej úrovni. Druhý je, že máme biotechnologickú firmu, ktorá prvá na svete začala vyvíjať vakcíny proti druhej podobe patologických štruktúr zvanej neurofibrinálne klbká. Tie definujú rýchlosť progresie a klinické príznaky ochorenia. Tretí faktor je, že máme neurologickú komunitu, ktorá dokonale spolupracuje a spolupodieľa sa na tom, že nové diagnostické nástroje sa môžu veľmi rýchlo dostať do praxe.
Spomenuli ste vakcínu. Môžem to chápať ako očkovanie proti demencii?
Nie očkovanie v zmysle, ako ho poznáme pri chrípke, keď sa do organizmu dostáva časť vírusu, aby sa natrénoval a mal pri strete s patogénom všetko potrebné na zasiahnutie. V našom prípade však nebojujeme proti vonkajšiemu nepriateľovi. Prostredníctvom vakcíny posielame informáciu do tela, aby vyrábalo protilátky, ktoré vstupujú do ľudského mozgu a hľadajú, čo tam nemá byť a informujú miestny imunitný systém, aby poupratoval. Očkovanie je to kvôli tomu, že mechanizmus je podobný. My sa však nesnažíme zatiahnuť do procesu celú imunitnú reakciu, ale vyškoliť ju tak, aby produkovala iba protilátky, lebo ostatné by mohlo mať nežiaduce účinky.
Napísali ste knihu o Alzheimerovej chorobe Čo bolo jej cieľom?
Dlhodobo spolupracujem s Memory Centrom – to je ako keby naša dvojička nášho ústavu – kam chodia tisíce pacientov a rodinných príslušníkov, ktorí zháňajú informácie. V centre im vedia poskytnúť základné informácie. No nemali k dispozícii celé spektrum informácií, a tak im zostávalo ísť na internet. Počet rodinných príslušníkov, ktorých zaujíma podstata ochorenia, prudko stúpa. Keď som si sám prešiel internet, uvedomil som si, že ak majú jazykové limity a čítajú len v slovenčine, tak majú len obmedzené informácie. Keď aj vedia čítať v angličtine, tak je to zložité, lebo dostanú rôznorodé údaje, ktoré neprešli odbornou kontrolou. Keďže som vedec a mám napojenie na kliniku, povedal som si, že dám dokopy všetky informácie, ktoré boli vtedy k dispozícii. Chcel som to urobiť tak, aby to bolo ľahko uchopiteľné, takže sme doplnili komiksový prvok. Urobili sme to síce jednoduchšie, ale stále je tam veľké množstvo informácií. Už vtedy som však vedel, že len keď ju dopíšem, už bude stará, lebo nové informácie prichádzajú každý deň. Mohla by už prakticky vzniknúť druhá edícia.
Čo bolo pre vás najťažšie na písaní?
Popularizácii sa venujem už 30 rokov, čiže som rozpísaný, baví ma to. Veľa som komunikoval s odborníkmi, aby kniha nemala chyby. Tak to vo vede chodí, ja sa na veci dívam z jedného uhla, ale niekto sa na to pozrie z opačnej strany a upozorní ma, že sa mám, čo mám opraviť. Dnes sa ľudia stavajú k vede, že je triviálna vec a každý sa môže k nej vyjadriť na základe jedného prečítaného článku. Pochopiť publikácie je ťažké aj pre odborníkov, ktorí pracujú v danej oblasti. My musíme teraz urobiť to, aby vedu začali ľudia brať vážne
Čo vás priviedlo k štúdiu Alzheimerovej choroby?
Číra náhoda. Cestoval som za svojou tetou vlakom a stretol som svojho učiteľa imunológie z univerzity. Pôvodne som nechcel byť vedcom, študoval som veterinárnu medicínu a chcel som robiť kliniku. Učiteľ ma presvedčil, aby som sa prišiel pozrieť na ich oddelenie. Imunológiu som miloval, bol to môj obľúbený predmet, tak som prišiel. Tam som spoznal vedeckú časť. No chcel som robiť patologickú anatómiu, čo ma ešte viac lákalo. Učiteľ mi dal ponuku, že v Bratislave profesor Novák, zakladateľ Neuroimunologického ústavu, hľadá ľudí. Po príchode mi na stole pristál článok, ktorý sa týkal neuropatológie Alzheimerovej choroby. Keď som si ho prečítal, hneď som vedel, že toto chcem robiť. Bol to článok, ktorý vyšiel v relatívne slabšom odbornom časopise, avšak neskôr ovplyvnil celý vývoj a dnes je na ňom postavené diagnostika aj terapia.
V ako smere?
Nemecký neuropatológ len na základe pozorovaní pod mikroskopom prišiel s myšlienkou, že patológia sa v mozgu šíri. Vtedy sa všetci chytali za hlavu, že to nie je možné. No dnes vieme, že to tak je. Šíri sa veľmi sofistikovane, nie náhodne, ale kopíruje neuronálne siete, ktoré sú v mozgu. Čiže ak patológia vznikla v oblasti, ktorá zodpovedá za kognitívne funkcie, tak bude sa šíriť v danej sieti a príznaky budú s tým súvisieť. Keď to bude v motorickej oblasti ako pri Parkinsonovej chorobe, tak bude súvisieť s konkrétnymi motorickými časťami. To zmenilo pohľad na ochorenia v tom zmysle, že keď dokážeme zastaviť proces šírenia, zastavíme ochorenie. To je budúcnosť terapie. My, čo sa snažíme dostať na trh nové liečivo, pracujeme na tom, aby sme zastavili rozšírenie týchto patologických štruktúr v mozgu.
Tento článok vznikol s podporou ESET Foundation, ktorá každý rok udeľuje ocenenie ESET Science Award výnimočným vedcom a vedkyniam.
