Myslíme si, že Európa je pupkom sveta. Prinajmenšom ak dôjde na naše dejepisné knižky. Históriu v nich rozprávame spôsobom, akoby sa všetko vždy točilo okolo Európy, maximálne tak vezmeme na milosť Blízky východ (inak by sme zostali bez domnelých kolísok civilizácií).
Skvelým príkladom sú dejiny staroveku, špeciálne Grécka.
Korene našej dnešnej civilizácie totiž odvodzujeme od kultúry, ktorej populárna predstava takmer nezodpovedá dobovej realite. Sám som milovník antiky, ale aténska demokracia s tou našou dnes má spoločné len pramálo, a ešte aj doboví myslitelia nepovažovali voľby za práve spravodlivý demokratický spôsob nadobúdania moci (zaň považovali žreb alebo náhodný výber, voľby považovali za aristokratické).
Antickí Gréci boli v skutočnosti banda agresívnych, rozhádaných, šovinistických, mizogýnnych mestských štátov, a je skôr dejinnou anomáliou, že dokázali vyprodukovať myšlienkové spoluzáklady nášho dnešného uvažovania.
Ale my za barbarov považujeme Peržanov. Pre ktorých celá táto čudná skupina na totálnej periférii ich ríše bola len dočasnou (do čias Alexandra) otravnou záležitosťou. Pričom z pohľadu dnešných hodnôt bola Perzia oveľa pestrejším, tolerantnejším a slobodnejším (na dobové pomery) usporiadaním.
