Každý rodič má pravdepodobne obľúbené dieťa, ukazuje nová štúdia

Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.

Alex Jensen si všimol, že jeho 14-ročná dcéra a 9-ročný syn sa v poslednom čase hádajú oveľa častejšie ako zvyčajne. Nedávno, keď bol s tínedžerkou na spoločnom výlete, sa k nemu otočila a vyjadrila svoj pohľad na dynamiku medzi rodičmi a bratom.

„Povedala mi: ‚Hrozne ma irituje, že ste vždy na jeho strane,‘“ spomína Jensen.

Bol to typ obvinenia, ktoré by mohlo v mnohých rodičoch vyvolať automatické obranné nutkanie okamžite povedať „nie“, „nestaviame sa na nikoho stranu“, alebo „to nie je pravda“. Namiesto toho však Jensen dcére povedal: „Dobre, prečo?“

„Povedala mi: ‚No, vždy, keď robí niečo nepríjemné, povieš mi, aby som ho jednoducho ignorovala, čo ma naozaj privádza do šialenstva,‘“ opísal dcérine slová Jensen, ktorý vtedy jedinečným spôsobom pochopil dôležitosť danej chvíle.

Jensen je totiž docentom na katedre rodinného života na Brigham Young University a v tejto súvislosti nedávno publikoval štúdiu, ktorá skúmala diferencované zaobchádzanie rodičov a to, ktoré deti ho majú väčšiu pravdepodobnosť zažiť.

Štúdia, ktorú uverejnila Americká psychologická asociácia, zistila, že pohlavie, poradie narodenia a temperament dieťaťa môžu ovplyvniť to, či rodičia dieťa uprednostňujú.

Prekvapujúce zistenie

V Jensenovej rodine existovalo odôvodnené vysvetlenie toho, prečo sa so súrodencami zaobchádzalo odlišne - mohol za to rozdiel vo vyspelosti medzi 14-ročným a 9-ročným dieťaťom, ktorý jeho dcéra pochopila, keď sa o tom porozprávali.

Táto epizóda však podľa hlavného autora štúdie ilustruje, prečo môže mať dieťa pocit, že rodič uprednostňuje nejakého súrodenca - a dôsledky týchto pocitov môžu byť významné.

Myšlienka obľúbenosti konkrétnych detí medzi rodičmi sa môže zdať vo svojej podstate subjektívna (čo presne myslíme pod pojmom „obľúbený“?), ale výskumníci vyvinuli metódy, ktorými identifikovali rozdiely v spôsoboch, akými rodičia zaobchádzajú so svojimi deťmi, povedal Jensen.

„Iba veľmi málo štúdií oslovuje rodičov s otázkou: ‚No, ktoré je vaše obľúbené dieťa?‘ Rodičia na niečo také totiž neodpovedia. Povedia: ‚Nemáme žiadne obľúbené dieťa,‘“ hovorí.

Namiesto toho sa teda výskumníci pýtali rodičov na konkrétnejšie informácie: Zažíva rodič viac konfliktov s nejakým konkrétnym dieťaťom? S ktorým dieťaťom trávi rodič viac času? Existuje dieťa, ktorému sa zvyčajne dostáva viac náklonnosti? Viac finančných investícií? Viac pomoci s domácimi úlohami?

Podobné otázky sa podľa neho kladú aj deťom: „Pýtali sme sa detí: ‚S kým trávia tvoji rodičia viac času? S tebou alebo s tvojím súrodencom?‘“

Výsledky štúdie poukázali na niektoré jasné a konzistentné vzorce. Jensen napríklad uviedol, že rodičia majú tendenciu uprednostňovať dcéry.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dosť dobrý rodič neudrie svoje deti nikdy (komentár) Čítajte 

„To bolo prekvapujúce,“ povedal. „Existuje niekoľko starších štúdií, ktoré naznačovali, že otcovia budú uprednostňovať synov a matky dcéry, takže to sme tiež očakávali, ale ukázalo sa, že aj otcovia uprednostňujú dcéry.“

Štúdia tiež zistila, že určité osobnostné črty sú spojené s uprednostňovaním zaobchádzania.

Jensen povedal, že deti, ktoré boli zhovievavé (čiže „také, ktoré sú poddajné, keď ich rodiča požiadajú, aby niečo urobili a oni to s väčšou pravdepodobnosťou urobia“) a svedomité (teda „deti, ktoré sú viac uvedomelé a zodpovednejšie“), sú rodičmi uprednostňované.

Najnovšia štúdia zahŕňala 30 štúdií, ako aj 14 nepublikovaných súborov údajov o diferencovanom prístupe rodičov, uviedol Jensen, pričom predstavovala viac ako 19-tisíc účastníkov z celej Severnej Ameriky a západnej Európy.

Tieto informácie sú podľa Jensena dôležité, pretože „existujú desaťročia výskumov, ktoré ukazujú, že deti, ktoré majú tendenciu dostávať menej zvýhodnené zaobchádzanie, majú horšie výsledky“ v živote.

Podľa jeho slov je u nich jednoducho vyššia pravdepodobnosť, že budú mať depresie alebo úzkosti, a je u nich vyššia pravdepodobnosť, že budú mať problémy v škole alebo sa ako tínedžeri zapoja do užívania návykových látok. „Jedna štúdia naznačila, že je menej pravdepodobné, že pôjdu na vysokú školu, a sú menej spokojní so svojím životom v dospelosti,“ vraví.

Poznamenáva, že v prípade zvýhodnených detí je to naopak. Výskum ukazuje, že majú lepšie duševné zdravie, menej problémov v škole a je u nich väčšia pravdepodobnosť, že pôjdu na vysokú školu.

Zvýhodňovanie je rozšírené

Vďaka identifikácii detí, u ktorých je najväčšia pravdepodobnosť, že sa u nich tieto účinky prejavia, by Jensenove zistenia mohli mať mimoriadny význam pre terapeutov, sociálnych pracovníkov alebo lekárov, ktorí pomáhajú rodinám, uviedla Megan Gilliganová, docentka na katedre ľudského rozvoja a rodinných vied na univerzite v Missouri, ktorá skúmala súrodenecké vzťahy.

Podľa nej formuje diferencované zaobchádzanie rodičov nielen väzby medzi rodičmi a deťmi, ale aj medzi súrodencami.

„Niekedy zabúdame na súrodenecký vzťah alebo si ho domýšľame, ale uvedomenie si tejto súrodeneckej dynamiky a toho, akú úlohu zohráva, je dôležité,“ povedala.

Súrodenecký vzťah je podľa nej obzvlášť dôležitý v období dospievania a výskum ukázal, že táto dynamika v detstve „vytvára predpoklady pre neskorší život“. Ak totiž rozdielne zaobchádzanie rodičov ovplyvňuje súrodenecké puto, môže sa tento vplyv preniesť aj do ich vzťahu v dospelosti.

Je však tiež dôležité uvedomiť si, že určitý stupeň rodičovského zvýhodňovania je oveľa rozšírenejší, než by sme si možno chceli pripustiť, povedala.

„Rodiny, ktoré to zažívajú, to pociťujú ako veľmi osobné a jedinečné, ale deje sa to vo väčšine rodín. Podarilo sa nám to zdokumentovať od raného detstva až po obdobie, keď sú ľudia po šesťdesiatke, a stále vnímajú rozdielne zaobchádzanie alebo zvýhodňovanie zo strany rodičov. Nie je to niečo, čo sa deje iba v detstve,“ povedala Gilliganová.

Ak by viac ľudí pochopilo, že tento jav je bežný, mohlo by im to pomôcť lepšie si uvedomiť rodinnú dynamiku vo vlastných domácnostiach. „Mohlo by im to pomôcť cítiť sa menej defenzívne,“ povedala.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Aj dobré matky kričia na svoje deti (zápisky z materskej) Čítajte 

Jensen súhlasí s touto myšlienkou. „Každý rodič sa k svojim deťom správa inak, takže rodičia by nemali vnímať takúto štúdiu v zmysle: ‚Aha, tak ja sa k svojim deťom správam inak. Ja som to pokazil.‘ Nechcem, aby si to rodičia vyvodili. Skôr chcem, aby si proste uvedomili, že niekedy môžu byť rozdiely v zaobchádzaní problematické.“

Ak rodičia využijú príležitosť úprimne sa zamyslieť nad tým, ako komunikujú so svojimi deťmi, môže to podľa Jensena pomôcť k tomu, aby sa všetci zúčastnení cítili v danej dynamike príjemnejšie.

Niektoré štúdie naznačujú, že sú dôležité dve veci: aby boli rozdiely v zaobchádzaní legitímne (rodič napríklad strávi viac času so súrodencom, ktorý potrebuje dodatočnú akademickú podporu alebo má špeciálne zdravotné potreby) a súrodenci situáciu pochopili. Ani v prípade legitímnosti to však hneď neznamená, že súrodenci situáciu v skutočnosti pochopia alebo so situáciou súhlasia, uviedol Jensen. „A to môže mať stále negatívne účinky.“

Ak však dieťa pochopí, prečo sa rodič musí viac venovať jeho súrodencovi, tieto negatívne vplyvy sa zmiernia, povedal Jensen. „Takže rodičia by mali začať práve tam: ‚Prečo sa k svojim deťom správam inak? Je na tom niečo oprávnené?‘“

„Ak dôjde k nárastu konfliktov medzi súrodencami alebo ak dieťa otvorene povie, že niečo považuje za nespravodlivé, tak si myslím, že ako rodič musíte byť ochotný vypočuť si to, prečo sa tak cíti,“ hovorí. „Nielen povedať buď ‚nemáš pravdu‘, alebo ‚je to v poriadku, pretože X, Y a Z,‘“ dodáva Jensen s tým, že je dôležité byť skutočne otvorený rozhovoru s deťmi o danej veci.

Hlavný autor však povedal, že rozhodne nechce, aby jeho štúdia spôsobila rodičom obavu z ďalšej vrstvy viny.

„Rozprával som sa o tom so stovkami, možno s tisíckami ľudí, a mám pocit, že veľa rodičov sa v konečnom dôsledku cíti naozaj vinne. Skutočne na to nemám riešenie, ale viem, že pocit viny rodinám nepomáha,“ povedal. „Všetci ako rodičia robíme chyby. Zamerajme sa teda predovšetkým na zlepšenie, ale zároveň sa pokúsme zanechať pocit viny za nami.“