Celá naša história je históriou mýtov.
Tieto mýty si rozprávame, tieto mýty nachádzame v učebniciach a týmto mýtom veríme, pretože zapadajú do nejakej našej predstavy usporiadania sveta.
Napríklad jedným z najznámejších egyptských faraónov je pre širokú verejnosť mladučký Tutanchamón. Bezvýznamný tínedžer, ktorý pre vývoj staroveku neznamenal vôbec nič. Lenže my sme v jeho prípade našli poklad: nevylúpenú hrobku panovníka aj s príbehom o nejakej kliatbe.
Fascinovalo nás to bohatstvo a fascinovala nás ríša, ktorej bol zosobnením. Staroveká civilizácia, ktorá pred tisícročiami vybudovala komplexnú spoločnosť s megalomanskými stavbami, náboženstvom a vládcami.
Ktorá bola potvrdením príbehu, že na začiatku možno bola nejaká nevinnosť potulných tlúp lovcov a zberačov, ale moderný človek sa predsa najskôr musel usadiť, pestovať a chovať, vytvoriť mestá, kráľovstvá, ríše a civilizáciu.
Dejiny majú predsa smer.
Akurát to nie je pravda. Novšie archeologické nálezy nám naznačujú, že skutočnosť býva vždy zložitejšia. Napríklad taká neolitická revolúcia: jej problémom je, že bola všeličím, no ani náhodou revolúciou a neudiala sa naraz alebo skokovo. V skutočnosti to bol pozvoľný proces skúšania a omylov, proces, ktorý sa kde tu zastavil, vrátil naspäť a, predovšetkým, trval tisícročia.
Ani náhodou nebol nevyhnutným predpokladom vzniku komplexných spoločností. Ohromujúci náboženský komplex Göbekli Tepe vybudovali pred viac ako desaťtisíc rokmi, museli ho roky rokúce stavať stovky ak nie tisíce ľudí – a to dávno pred domestikáciou plodín.
Dnes dokonca poznáme obrovské sídla veľkého počtu ľudí, pokojne ich nazvime mestami, ktoré nemali žiadnu zjavnú vládnucu hierarchiu. Nevraviac o tom, že zhruba pred piatimi tisícročiami sa radikálne zmenila genetická mapa Európy (a podľa novej štúdie stvorila indoeurópsku jazykovú rodinu) a pôvodných obyvateľov nahradili obyvatelia noví.
