FOTO |
Ako jedna z reakcií na veternú smršť z 19. novembra 2004 vyšla kniha Václava Motyčku Vietor v Tatrách. Fakty a rozhovory o Vysokých Tatrách, aké sú a budú (Vydavateľstvo EPOS, 2005). Tento vydarený a cenný dokument sa snaží vidieť aj hlbšie súvislosti vzťahu človeka a prírody.
Úvodná časť zachytáva bezprostrednú situáciu "pred tým a po tom", keď už televízia začala prinášať prvé správy. Čo sa stalo s Tatrami? Koľko stromov ešte ostalo? Je to naozaj tak? Kto ešte doteraz na vlastné oči nevidel rozsah škôd, umožní mu to množstvo fotografií. Zničený les, popadané stromy aj záchranári v akcii pomáhajú čitateľovi oživiť si vtedajšiu dramatickú situáciu.
Pomáhajú v tom aj rozhovory s kompetentnými ľuďmi, ktoré tvoria jadro knihy. Vyplýva z nich, že v prvých dňoch vnímali všetci situáciu veľmi emotívne. Takmer každého rozsah katastrofy zasiahol, až postupne si ľudia uvedomili: Tatry predsa nie sú zničené.
Rozhovory chcú vniesť trošku svetla do zmätku, ktorý vietor priniesol (alebo iba odhalil?); jedna z hlavných otázok už vtedy znela: Zasahovať či nezasahovať, a ak áno, tak ako?
Tomáš Vančura, riaditeľ správy TANAP realisticky zhodnotil, že nedotknuteľnou by mala byť navrhovaná Zóna A, ktorá leží v nadmorskej výške 1300 metrov a zaberá asi polovicu parku. Človek tu intenzívne nezasahoval okolo 150 rokov; a preto možno ani neprekvapí, že hranica zóny bola aj hranicou kalamity.
Vančura tiež hovorí o šumavskom a bavorskom lese. Česi ho pekne upratali a znovu vysadili, Nemci ho nechali po kalamite svojmu osudu. Poliaci po menšej kalamite v Tatrách v roku 1990 nerobili tiež nič, lykožrút síce zožral okolo sto hektárov lesa, ten sa však postupne zotavuje.
Podľa prof. Milana Sanigu z Lesníckej fakulty vo Zvolene by bolo najlepšie porasty v piatom, najvyššom pásme ochrany nechať na prirodzený vývoj a v nižších stupňoch ochrany prírode pomôcť.
Pavol Beránek, meteorológ-synoptik z Bratislavy, nevidí súvislosť víchrice so zmenami klímy, a uvažuje aj o tom, či je človek vôbec schopný ovplyvniť procesy, prebiehajúce v prírode. K tomu treba azda dodať, že veterná smršť bola odrazom okamžitej situácie počasia, v teplejšej klíme však bude pravdepodobnosť takýchto extrémnych situácií vyššia. Pokiaľ ide o vplyv vypúšťania emisií oxidu uhličitého na klímu, ten je už teraz podľa mňa dostatočne preukázaný. Berme snahu o ich znižovanie aspoň ako malú, ale nevyhnutnú poistku pre nasledujúce generácie.
Kniha ukazuje, že les, to je aj zdroj dreva, aj živý, veľmi krehký a prekrásny ekosystém. Spolu s nedávnym tatranským požiarom nám pripomína, že aj v 21. storočí okrem našich praktických zámerov existuje niečo ako pokora pred prírodou, ktorá má svoje vlastné zákony.
