Pri klasickej forme mobilnej siete má každý užívateľ vlastný priestor, ktorý konštantne pokrýva, napríklad aj počas prestávok v rozhovoroch. Pri GPRS sú dáta rozložené do balíkov, ktoré sú rozposielané vtedy, keď je na to v sieti voľný čas. Každý balík teda musí obsahovať odosielateľa aj príjemcu. Tento princíp umožňuje lepšie využitie siete. Ak totiž niekto nehovorí, iný môže poslať dátový balík.
GPRS je, zjednodušene povedané, celková kapacita rádiovej siete a je rýchlejší ako konvenčné prenosové možnosti. Teoreticky je možná maximálna prenosová kapacita až 171,2 kilobitov za sekundu (kb/s), doteraz to bolo len 9,6 kb/s. Užívatelia tak môžu prakticky stále zostávať v sieti, avšak nebude sa im už účtovať čas, ale skutočne prenesené množstvo dát.
Najväčšou výhodou GPRS je jeho podobnosť s internetom, v ktorom už dlho možno posielať balíky cez sieť. Táto sila by však mohla byť aj slabosťou. Balíky "cestujú" na oddelených trasách a môžu byť opäť poskladané príjemcom, čo by napríklad pri prenosoch videozáznamov na mobil mohlo viesť k nepríjemnému oneskoreniu.
