„Z Číny, Indie aj Afriky znie, že nasledujú cestu, ktorou sa Európe podarilo zvýšiť životnú úroveň. Masívnu industrializáciu chápu ako osvedčený recept, a preto ho chcú tiež použiť. Cena za to je obrovská a až keď v rieke neplávajú ryby a vzduch sa nedá dýchať, začína sa rozmýšľať o regulácii,“ hovorí enviromentálny filozof RICHARD SŤAHEL.
„Tento model rozvoja Európa exportovala do celého sveta. Na našom kontinente síce klesá množstvo znečistenia a emisií, ale len preto, lebo sme presunuli množstvo špinavých výrob na iné kontinenty,“ dodáva.
Devastácia životného prostredia je podľa neho nevyhnutnou daňou za to, čo nazývame pokrok, a zaplatíme ju všetci, pokiaľ neprehodnotíme náš spôsob života.
„Hoci máme čoraz lepšie poznatky, že smerujeme ku kolapsu, máme čoraz väčšiu snahu udržať štýl života a organizáciu spoločnosti, ktoré to spôsobili,“ zdôrazňuje a vysvetľuje, že „napĺňaním nášho modelu kvalitného života likvidujeme predpoklady samotného prežitia.“
V rozhovore sa dočítate:
- kedy si začala filozofia všímať životné prostredie a čo si o ľudskom správaní myslel Einstein,
- ako sa podarilo Európe formálne dosiahnuť klesanie emisií a znečistenia a kto dopláca na tento fejk,
prečo je stále akceptovateľná reklama na konzumný životný štýl a na tovaroch chýba ich uhlíková daň,
v čom sa mýlia elity presadzujúce nekonečný ekonomický rast a či sa dá zastaviť devastácia a kolaps našej civilizácie.
O klimatickej kríze sa vyjadrujú väčšinou odborníci z oblasti prírodných vied. Prečo by mala do toho hovoriť aj filozofia a čo k nej môže povedať?
Filozofia rozhodne má čo povedať, nielen ku klimatickej kríze, ale vôbec k planetárnej kríze.
Environmentálny smer sa vo filozofii rozvíja už od 60. rokov minulého storočia, poukazuje na podmienenosť akejkoľvek ľudskej aktivity stavom životného prostredia. Zároveň si všíma paradox, že napĺňaním nášho modelu kvalitného života likvidujeme predpoklady samotného prežitia.
Narážate na rýchly pokrok za posledných sto rokov?
Filozofia to začala reflektovať už krátko po druhej svetovej vojne v súvislosti s jadrovými zbraňami a s poznaním, že tisícročia vývoja ľudského ducha viedli k tomu, že sme síce získali množstvo poznatkov, ale dokázali sme využiť aj na to, aby sme vytvorili zbrane, ktoré dokážu zničiť akýkoľvek život na planéte.
Núti to nanovo preformulovať najzákladnejšie filozofické otázky, kým vlastne človek je, aký obraz sveta je adekvátny súčasným poznatkom, aká má byť dobre spravovaná spoločnosť.
Ťažba v Brazílii. (zdroj: EcoWatch News)Filozofia sa zaoberá zmyslom bytia, ale teraz ide o to, že ak sa nezastavíme, žiadne bytie na planéte už skrátka nemusí byť?
V druhej svetovej vojne sa priemyselného vraždenia dopustil jeden z najvzdelanejších národov sveta.
To do veľkej miery narušilo osvietenskú predstavu, že vzdelávaním sa vyriešia všetky spoločenské problémy. Ukázalo sa, že to vôbec nie je záruka toho, že spoločnosť sa nemôže dostať do katastrofy. Potom prišli zbrane hromadného ničenia a začiatok studenej vojny. Ukázalo sa, že európska racionalita má aj svoju temnú stránku a že pokrok zahŕňa aj pokrok v schopnosti ničiť život na planéte. To bolo dovtedy niečo nepredstaviteľné.
Richard Sťahel
- riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied,
- zaoberá sa environmentálnou filozofiou, politickou filozofiou a filozofiou ľudských práv, ekofilozofiu popularizuje v rôznych médiách,
je editorom, autorom alebo spoluautorom monografií Environmentální devastace a sociální destrukce (Praha 2016); Pojem krízy v environmentálnom myslení (Bratislava 2019); Úvod do environmentální politické filosofie (Praha 2023); Current Challenges of Environmental Philosophy (Leiden - Boston 2023).
Ľuďom trvalo celé storočia, kým si začali všímať životné prostredie na planéte, na ktorej žijú?
Ako konštatoval filozof Karl Jaspers, jadrová bomba úplne zmenila základné princípy uvažovania o svete a človeku.
Technologický rozvoj donútil filozofiu, aby začala vnímať niečo, čo dovtedy nebolo predmetom jej skúmania. Dovtedy sa životné prostredie považovalo za takú samozrejmosť, že jednoducho nebolo tematizované.
Použijem metaforu francúzskeho filozofa Bruna Latoura: filozofia vnímala prírodu len ako divadelnú scénu, pozadie veľkého ľudského snaženia v hľadaní zmyslu, dobra a zla a tak ďalej, ale nevnímala tieto kulisy ľudských dejín ako niečo, čo vstupuje do deja. Kulisy teraz do ľudských dejín vstúpili. Vieme spätne vyhodnotiť napríklad podiel klimatických zmien na Francúzskej revolúcii či nedávnej arabskej jari.
Klíma a životné prostredie sa teda konečne stali témami dňa?
Donedávna prehliadané životné prostredie otvára ďalšiu kategóriu vplyvov na to, čo sa deje a prečo sa to deje.
Stačí sa pozrieť na kolísky ľudstva na Blízkom východe a v severnej Afrike, kde tisícročné intenzívne využívanie prírodných zdrojov a ich devastácia viedlo k tomu, že sa prostredie zmenilo na nehostinnú púšť. Životné prostredie, ktoré umožnilo vznik civilizácie, napokon znemožní jej ďalšiu existenciu, aj keď bola akokoľvek vyspelá.
Sucho zasahuje aj miesta, kde kedysi stál prales. (zdroj: Amazon Watch)Väčšina moderných ľudí sa ubezpečuje, že nám sa to nemôže stať.
Doteraz všetky civilizácie skolabovali. Takže minimálne zo štatistického hľadiska je to dosť hlúpe ubezpečovanie sa. Nastoľuje to otázky, aké princípy stoja v pozadí úspešných spoločností a čo je to vlastne úspešná spoločnosť? Tá, ktorá sa rýchlo rozvíja a zdevastuje prostredie, ktoré je podmienkou jej prežitia, alebo tá, ktorá v danom priestore pretrvá a nájde spôsob, ako zmysluplne a šetrne využívať zdroje, ktoré jej priestor poskytuje?
Celý takzvaný globálny sever využíva svoju ekonomickú, politickú a vojenskú moc na to, aby dovážal suroviny zo zvyšku sveta. A zároveň doňho exportuje svoj odpad vrátane emisií, ktoré produkuje. Stačí krátka úvaha, aby sme zistili, že to asi nebude dlhodobo úspešný model organizácie spoločnosti.
Budeme mať ôsmy smrteľný hriech? Pápež ho nazval ekologický Čítajte Už v osemdesiatych rokoch poukazovala iniciatíva Bratislava nahlas na neudržateľné správanie voči životnému prostrediu. Prečo sme si klimatickú krízu nezačali všímať už vtedy?
Železná opona delila Európu na dve časti, no na oboch stranách vznikali environmentálne hnutia, ktoré poukazovali na tento problém. Pamätám si, ako mi kolegovia vo Viedni hovorili, že za devastáciu životného prostredia môže kapitalizmus, no ja som im hovoril aj o skúsenosti s komunizmom.
Myslím si, že problém je hlbší a súvisí skôr s industrializmom ako modelom rozvoja. Oba systémy mali spoločné to, že sa snažili vyriešiť spoločenské problémy intenzívnou industrializáciou a priemyslom, komunizmus aj kapitalizmus pracovali s rovnakou osvietenskou ideou zvyšovania materiálneho blahobytu a životné prostredie vnímali len ako zdroj surovín a skladisko odpadov. Rozdiel bol len v tom, že na jednej strane to bol štátny a na druhej súkromný investor, a v tom, kto z toho mal profit. Aj preto je v súčasnosti také ťažké z toho vyskočiť.
Množstvo syntetického chemického odpadu vrátane plastov je výsledkom konzumného životného štýlu posledných desaťročí. (zdroj: AdobeStock)V Európe je dnes v pôde viac chémie ako zeminy, ale devastácia už dávno nabrala globálne rozmery. Dá sa povedať, že vlastne nezáleží ani tak na rôznych politických režimoch a kultúrach, ale ľudstvo spája rovnaký koristnícky model správania?
Z Číny, Indie aj z Afriky, znie, že nasledujú cestu, ktorou sa Európe podarilo zvýšiť životnú úroveň. Masívnu industrializáciu chápu ako osvedčený recept, a preto ho chcú tiež použiť. Čína hovorí: to, čo vám trvalo štyristo rokov, sme my stihli za štyridsať. Cena za to je obrovská a až keď v rieke neplávajú ryby a vzduch sa nedá dýchať, začína sa rozmýšľať o regulácii.
Tento model rozvoja Európa exportovala do celého sveta. Teraz je dosť neférové povedať iným, že my sme síce mohli, ale vy nemôžete. Krajiny globálneho Juhu zdôrazňujú, že tiež majú právo na rozvoj. Navyše je to nepoctivé, pretože v Európe síce klesá množstvo znečistenia a emisií, ale len preto, lebo presunula množstvo špinavých výrob na iné kontinenty. Spotreba tovarov v Európe neklesá, naopak, stále rastie.
Nestačia pokroky, ktoré urobila Európa v oblasti životného prostredia?
Keby sme boli poctiví, pripustili by sme, že čokoľvek sa vyrobí, potrebuje energiu, ktorej výroba vždy produkuje znečistenie a odpady a tie vyvážame mimo Európy. Preto sa nemôžeme tváriť, že u nás sa kvalita životného prostredia zlepšila a zvyšok sveta vyrába problém. Keby zvyšok sveta teraz prestal dodávať tovary pre Európu a Severnú Ameriku, pocítili by sme obrovský prepad životnej úrovne.
Mŕtvy albatros so žalúdkom plným plastového odpadu. (zdroj: THERE´S NO PLANET B/Chris Jordan)Je to ako v bájke o žabe v hrnci so zohrievajúcou sa vodou, ktorá sa stále ubezpečuje, že ešte nie je tak zle, ešte sa dá, až kým sa neuvarí?
Ľudstvo sa tak správa, lebo náš kognitívny systém nie je nastavený na sledovanie dlhodobých dôsledkov našej činnosti. Pre bežného človeka je veľmi ťažké predstaviť si, že za dvadsať-tridsať rokov sa prostredie zmení natoľko, že štýl života, ktorý v súčasnosti všetci považujeme za samozrejmý, nebude možný.
Sme schopní vnímať dôsledky našich činov iba v bezprostrednom okolí, nedokážeme vnímať, že zvyšovanie životného štandardu a emisií, ktoré vinou toho produkujeme, spôsobujú, že ľudia žijúci ďaleko od nás prichádzajú o svoje domovy, ich krajina sa mení na púšť alebo im ostrovy zaplavuje more, takže musia buď odísť alebo tam zomrieť.
V škole nás to učili zle. Za pádom Ríma neboli len barbari, ale aj klíma Čítajte Aj Európa už začína mať problém, aktuálne sa v klimatickej zmene otepľuje dvakrát rýchlejšie ako zvyšok sveta. Čo s tým?
Za to, čo sa teraz deje v dôsledku nárastu emisií, by sme mohli volať na zodpovednosť našich praprapradedov, pretože CO2 zostáva v atmosfére 200 – 300 rokov. Je jasné, že to nerobili primárne preto, že nám chceli škodiť, chceli len skvalitniť svoj život. Preto hovoríme o neželaných, vedľajších následkoch snahy o zlepšenie života.
Máme obrovskú nerovnováhu medzi tým, ako generujeme bohatstvo a následkami, ktoré z toho plynú. Vezmite si banské oblasti na strednom Slovensku, kde sa kedysi ťažilo zlato, striebro, meď. Bohatstvo z tej ťažby je dávno preč, ale toxická voda z baní, v ktorých sa vtedy ťažilo, vyteká doteraz.
Masový turizmus je odvetvím s najrýchlejšie rastúcimi emisiami. (zdroj: AdobeStock)Čo je to za skvalitnenie života, ak jeho súčasťou je ničenie iného života aj predpokladov na ďalší život?
Je veľmi ťažké prijať zodpovednosť za niečo, čo ste nechceli, čo nechceli ani vaši predkovia, napriek tomu sa tej zodpovednosti nevyhneme, pretože priamo alebo nepriamo následky dopadajú aj na nás.
Je filozofia prizývaná k diskusii o klimatickej kríze?
Na západ od nás je to bežnejšie, ale situácia sa mení už aj u nás. Prírodné vedy vedia opísať, čo sa teraz chemicky a fyzikálne deje v planetárnom systéme, ale nie prečo. Teda prečo sme si zvolili organizáciu spoločnosti preferujúcu technológie, ktoré potrebujú obrovské množstvo zdrojov a produkujú množstvo odpadu. Aj prírodovedci poukazujú na to, že to je otázka pre humanitné spoločenské vedy.
Ak sa, napríklad, britské námorníctvo rozhodlo používať parné stroje a neskôr spaľovacie motory, geopolitické a environmentálne dôsledky týchto rozhodnutí sa prejavujú doposiaľ. Riešenie planetárnej krízy je preto potrebné hľadať v nových princípoch organizácie spoločnosti a s novými imperatívmi, na ktorých budú postavené spoločenské inštitúcie a ich ciele. Dnešný model je determinovaný imperatívom rastu a industrializmu, o ktorých však vieme, že sú neudržateľné.
Na protestoch proti ničeniu Amazónie sa zúčastňujú aj domorodí obyvatelia. (zdroj: Amazon Watch)Ibaže ekonomický rast je mantrou moderného sveta, čoraz viac vyrábame, aby sme čoraz viac nakupovali, a akoby sa nehľadelo na následky.
Pritom už od šesťdesiatych rokoch je známy bonmot amerického ekonóma Kennetha E. Bouldinga, ktorý konštatoval, že uvažovať o nekonečnom raste na konečnej planéte môže iba idiot alebo ekonóm. Pri znalostiach základných fyzikálnych zákonov je evidentné, že vo svete, ktorý je konečný, nemôže nič rásť do nekonečna. Napriek tomu máme všetky inštitúcie postavené na teóriách, ktoré tento základný fakt ignorujú. Žijeme v spoločnostiach, ktorých socioekonomická a politická stabilita je postavená na raste.
Územia pre vlky či rysy zachraňujú ľudia z vlastných peňazí. Nemajú tu šancu píly, guľovnice ani buldozéry Čítajte Sme síce uprostred klimatickej krízy, ale ako si vysvetľujete, že ľudstvo sa stále nespamätalo a nemení svoje návyky?
Máme vedomosti, ktoré nemala žiadna iná civilizácia pred nami, a dobre vieme, k čomu to smeruje. Problém však je v tom, že prenos vedeckých poznatkov do aktívneho rozhodovania a formovania nových princípov spoločnosti je v podstate úplne zablokovaný. Často zdôrazňujem, že sme teraz v situácii, keď by sa malo meniť úplne všetko, pretože sa už zmenilo úplne všetko.
Francúzsky mysliteľ Montesquieu tvrdí vo svojej knihe Duch zákonov, že zákony musia zodpovedať podnebiu a typu krajiny, počtu obyvateľov, kvalite pôdy, dostupným zdrojom a tak ďalej, no všetko od rozlohy a kvality ornej pôdy, počtu obyvateľov a už aj podnebia sa odvtedy, od 18. storočia zmenilo. My však trváme na zachovaní modelu spoločnosti, ktorá sa konštituovala vtedy. Na týchto a iných konceptoch postavený ekonomicko-politický systém neberie do úvahy zmeny environmentálnej reality. Hoci máme čoraz lepšie poznatky, že smerujeme ku kolapsu, máme čoraz väčšiu snahu udržať status quo, udržať štýl života a organizáciu spoločnosti, ktoré to spôsobili.
Dopravná zápcha v Pekingu. (zdroj: TASR-AP)Aj teraz však mnohí v rozpore s faktmi popierajú existenciu klimatickej krízy alebo to, že sa deje pričinením človeka. Bojíme sa pozrieť pravde do očí alebo skrátka nechceme zľaviť zo svojho životného štýlu?
Tých vysvetlení je viac. Myslím si, že napriek všetkým revolúciám a spoločenským zmenám, ktorými sme prešli, máme základný obraz sveta postavený na židovsko-kresťanskom základe. Ten chápe svet ako raz a navždy stvorený a tým aj nemenný. To je v pozadí nášho vnímania sveta a týka sa to aj vzdelaných a sekulárnych ľudí.
A teraz veda prichádza s tým, že nič nie je stabilné a nemenné, a že vlastne antický filozof Herakleitos mal pravdu v tom, že všetko plynie a nikdy nevstúpime dvakrát do tej istej rieky. To je v priamom rozpore s tým, ako ľudia vnímajú svet, ale aj ako náš jazyk uchopuje svet. Máme toľko slovných spojení ako sú večné hory a nekonečné oceány, a teraz vidíme, že nie sú, vznikajú a zanikajú a ich schopnosť pohlcovať ľudstvom produkované znečistenie je konečná. Ak povieme, že niekto je pre nás vzduch, značí to, že je pre náš ničím, stále máme v pamäti to zdedené videnie sveta, že vzduch je tu stále a navždy, a pritom nie je. Tie kultúrne vzorce sú skryté hlboko v nás.
Sme teda v zajatí vlastných chybných predstáv?
Aktuálne sme na konci holocénu, obdobia, ktoré bolo veľmi stabilné a umožnilo vznik civilizácií. Dovtedy státisíce rokov človek ako živočíšny druh žil nomádskym spôsobom života, nestabilná klíma neumožňovala žiť usadene. Táto skúsenosť s dlhodobou stabilitou miernej klímy sa preniesla do všetkých známych náboženských mýtov, no dnešné poznatky narúšajú hlboko zakorenenú predstavu o nemennosti sveta. Neochota prijať tento poznatok je spojená aj s hlbokým úpadkom systému vzdelávania, ktorý sa netýka len Slovenska, v západnom svete prebieha už niekoľko desaťročí. Takisto to súvisí s nástupom nových technológií a sociálnych sietí, kde si každý môže povedať čokoľvek, čo je na jednej strane veľkou demokratizáciou verejného diskurzu, na druhej strane to spôsobuje obrovský informačný šum.
Dokážu sa ľudia dobrovoľne uskromniť?
Boháči majú súkromné lietadlá, jachty, desiatky rezidencií po svete. Práve ich spotreba a emisie zvyšujú priemer. Veľká časť svetovej populácie, ale aj obyvateľov Slovensku, žije veľmi skromným spôsobom života. Rozprávať by sme sa preto mali o základných potrebách a o luxuse, ktorý nie je nevyhnutný k životu.
Jeden z autorov myšlienky občianskej spoločnosti Jean-Jacques Rousseau konštatoval, že zákony musia nerovnosti zmierňovať, lebo ak to nebudú robiť, bohatí budú po čase takí bohatí, že preskočia akýkoľvek zákon a chudobní ho zase podlezú. Vznikne tak situácia, v ktorej existencia občianskej spoločnosti už nie je možná.
Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte V súčasnosti sociálnu nerovnosť prehlbuje environmentálna nerovnosť. Ľudia, ktorí majú minimálnu uhlíkovú stopu, neraz bývajú v oblastiach najviac zaťažených priemyselným odpadom, suchom, eróziami, následkami klimatickej krízy. Ľudia na ostrove zatápanom oceánom nemajú reálnu možnosť zmeniť tento stav a naopak tí, ktorí profitovali z ťažby či výroby, kedykoľvek nasadnú na svoje lietadlo a odletia inam. Kam však presunieme všetkých obyvateľov ostrovných štátov, ktoré zatopí voda? Kto ich prijme?
Dom futbalistu Messiho na Ibize posprejovali aktivisti heslami o zodpovednosti bohatých za klimatickú krízu, súčasťou nelegálnej stavby v cene 11 miliónov eur sú kúpele či kinosála. (zdroj: Futuro Vegetal)Celebrity, futbalisti a biznismeni s drahým životným štýlom sú však stále vykresľovaní ako tí úspešní.
Opäť je to vzorec úspešnosti spoločnosti. Odkedy sa spoločnosť začala organizovať do väčších celkov, spájala úspech s blahobytom. Až do polovice minulého storočia nebol takto chápaný úspech spájaný s tým, že je to na úkor devastácie životného prostredia. Dnes je to existenciálna otázka. Ak domyslíme do dôsledkov, že tu máme konečný celoplanetárny systém, tak keď niekto naakumuluje mnohonásobne viac ako iní, nevyhnutne to musí byť na úkor mnohých ďalších.
Nie je problémom aj to, že každý chce viac ako druhý?
Uhlíková stopa
- Slovák zanecháva za sebou ročne uhlíkovú stopu v priemere 7,39 tony CO2, spotreba všetkých druhov surovín, teda materiálová stopa je v priemere 16,62 tony.
- Sú krajiny v Európe, ktorých obyvatelia nechávajú za sebou väčšiu uhlíkovú stopu. Naopak, krajiny mimo Európy sa pohybujú iba okolo jednej tony na osobu a rok.
- Rozdiely sú obrovské medzi krajinami a aj vo vnútri krajín. Naráža to na obrovské sociálne rozdiely nielen v európskej spoločnosti.
- Podľa prepočtov za 50 percent emisií skleníkových plynov zodpovedá jedno percento najbohatších. A 50 percent najchudobnejšej časti sveta nezodpovedá ani za 10 percent svetových emisií.
To, čo sa zmenilo v posledných desaťročiach, je idea dobrého, spokojného života. Sme sociálne tvory, takže sa neustále porovnávame navzájom. Je súčasťou ľudskej výbavy, že sa stále porovnávame s tým, čo má sused, kolega. A industrializácia je nevyhnutne previazaná s marketingovým priemyslom.
V minulosti ľudia žili v nedostatkovej spoločnosti, riešili napĺňanie základných potrieb. Západná Európa to vyriešila skôr, lebo mala zdroje z bývalých kolónií. Od 60. rokov sa tieto nedostatkové spoločnosti zmenili na prebytkové. Priemysel vyrobí omnoho viac, ako sa reálne môže spotrebovať a na to, aby mohol ďalej fungovať, musí byť nadspotreba.
Nie je náhoda, že vtedy sa masívne rozvinul marketingový priemysel, ktorý umelo vytvára potreby. V podstate zneužíva poznatky humanitných vied o tom, ako človek uvažuje, ako je emocionálne zraniteľný a vytvára situácie, v ktorých vás presviedča, že pokiaľ nebudete mať vec, o ktorej ste dovtedy ani nevedeli, že existuje, budete spoločensky znemožnený. Je to nevyhnutná súčasť spoločnosti, ktorá je postavená na týchto princípoch.
Aktivisti a vedci protestujú proti luxusu a súkromnej leteckej doprave. (zdroj: Stay Grounded Network)Prečo dokážu ľudia tak podliehať reklame?
Izraelský historik Yuval Noah Harari hovorí, že naše mozgy sú hacknuteľné. Preto funguje reklama a ideológie. Tie útočia na emócie, ktoré prinútia prestať racionálne uvažovať. Pokiaľ ste od malička vystavení v rôznych formách sa opakujúcim obrazom, v ktorých je úspech stotožňovaný s hromadením bohatstva, tak čokoľvek, čo vás k nemu privádza, bude akceptovateľné.
Keď sa počas pandémie zastavil globálny biznis, Európe hrozil nedostatok toaletného papiera, pretože ho dováža z Brazílie klčujúcej amazonský prales. Slovenskí chovatelia oviec nedokážu predať kvalitnú vlnu, pretože tá novozélandská je lacnejšia. To je absurdné, nie?
Aj obyčajné rúška sme počas pandémie dovážali z Číny. Veľa tovaru toho nacestuje viac než väčšina ľudí za celý život. Globalizácia spotreby je veľkým problémom za posledných 30 rokov a významne prispieva ku klimatickej kríze. Kedysi bolo nemožné preváženie tovarov každodennej spotreby cez polovicu sveta, dnes je to prirodzené.
Globálne otepľovanie - porovnanie stavu v roku 1914 a 2022. (zdroj: NASA's Scientific Visualization Studio)Prečo v tom nedokážu dosiahnuť viac takzvané zelené politiky?
Akceptujú, že sloboda obchodu je nadradená všetkému ostatnému, napríklad právu na priaznivé životné prostredie. Politika tak nie je schopná zaviesť povinnosť uvádzať na každom výrobku reálnu uhlíkovú stopu jeho výroby a dopravy.
Aj keby ste nemuseli platiť uhlíkovú daň, asi by ste zvažovali, či kúpite výrobok s obrovskou uhlíkovou stopou. Také bavlnené tričko nacestuje 22-tisíc kilometrov, kým si ho oblečiete. Zelenina síce môže vyrásť bez použitia agrochémie, ale ak ju k zákazníkovi prevážajú tisíce kilometrov, uhlík spálený pri prevoze to celé anuluje. Cestovať by mali nápady, myšlienky, ale nie tovar.
Filozof Teodor Münz: Dnes sa pýtam, či je demokracia vôbec možná Čítajte Aj davy cestujú. Počas pandémie bola nádej, že sa nevrátime k starým vzorcom, no masový turizmus neustal.
Globálny turizmus stojí na lacnej leteckej doprave, je zodpovedný za osem percent skleníkových plynov a je odvetvím s najrýchlejšie rastúcimi emisiami. Turizmus je v skutočnosti spojený s imperiálnym spôsobom života. Pôvodne bol výsadou šľachty a dodnes je do veľkej miery statusovou záležitosťou, znakom blahobytu. Pritom iba päť percent svetovej populácie letelo niekedy lietadlom. Ide o socio-kultúrnu praktiku s obrovskými globálnymi environmentálnymi aj sociálnymi dôsledkami, ktorú si však väčšina populácie nemôže dovoliť.
Vyhľadávané destinácie sú doslova postihnuté masovým turizmom. To, čo ľudia chodia obdivovať, paradoxne vlastne devastujú. Monu Lisu si pritom môžete pozrieť v digitálnej kvalite namiesto toho, aby ste sa tlačili v dave ľudí, ktorí vám neumožnia si ju v pokoji pozrieť. Dá sa povedať, že moderna je ambivalentná – prináša pokrok a oslobodenie a súčasne devastáciu a zotročenie.
Na Slovensku sa vyrába najviac áut na svete na hlavu, automobily hlásia rekordné obraty. (zdroj: Archív SME)Nielen cestovanie bolo aristokratickou zábavkou. Dnes má takmer každý Európan svoj koč. Slovenské automobilky chrlia státisíce áut a hrdia sa, že v roku 2023 dosiahli rekordné obraty a vyrobili najviac áut v histórii.
Automobilový priemysel na Slovensku nahradil zbrojársky, ktorý predtým takisto viazal množstvo pracovných miest a je mimochodom dokladom, že pádom bývalého režimu industrializácia neskončila, ale nabrala druhý dych. Ak sa dnes Slovensko hrdí tým, že vyrobí najviac áut na hlavu, je to veľmi podobné komunistickým chválam o tonách na hlavu vyrobenej oceli. Tento produktivizmus náleží rovnako totalitným ako dnešným postmoderným spoločnostiam.
Je to otázka štátnej politiky, keďže je dávno známe, aký druh dopravy má akú uhlíkovú stopu a že hromadná je najekologickejšia, zvlášť koľajová, nehovoriac o tom, že pri železničnej doprave sa oveľa ľahšie rieši elektrifikácia. Rozhodnutia štátu o tom, aký druh dopravy podporuje, majú dôsledky na krajinu na desaťročia dopredu. Budovať priemysel v krajine, ktorá nemá dostatok zdrojov, znamená prehlbovať závislosť na vonkajšom prostredí, ktorého vývoj však nevie nijako ovplyvniť.
Aj vojny sú vo svete zmietanom klimatickou krízou mimoriadne drahé, nie?
Akákoľvek vojna je vždy ničením životného prostredia. Už v starovekých peloponézskych vojnách sa devastácia, otravovanie studní, výrub lesov a hájov považoval za bežnú vojnovú taktiku. Aj preto zrod environmentálneho myslenia súvisel s mierovým hnutím. V spoločnosti, ktorej súčasťou je militarizmus, vyznieva akákoľvek snaha o ochranu životného prostredia absurdne. Je to jedna z najväčších výziev ľudstva. Už Albert Einstein podotkol, že síce máme jadrové zbrane, ale uvažujeme stále spôsobom pravekého človeka.
Je zarážajúce, že veľká časť ľudí si vie skôr predstaviť jadrovú vojnu, než kolaps klimatického systému. Pritom už teraz podľa OSN v Európe ročne zomrie na následky horúčav 175-tisíc ľudí. A to je len Európa, bez obetí v Afrike, Indii, východnej Ázii, Južnej Amerike.
Aktivisti protestujú proti ničeniu planéty. (zdroj: Earth First)Nie je náš hlavný problém, že sme stratili mieru? Miera je veľmi starý filozofický koncept, antickí filozofi pripomínali: ničoho príliš. Aké by mali byť základné opatrenia, ak chceme prežiť?
Súhlasím s výrokom, že na to, aby sme našli riešenia súčasných problémov, musíme uvažovať nad nemožným. Pozrite, môžete vy alebo ja vlastniť jadrovú ponorku? Nemôžete, lebo ohrozuje množstvo ďalších ľudí. Prečo je to pri iných zariadeniach, ktoré môžu byť rovnako devastujúce, akceptovateľné, prečo sa pri súkromných lietadlách hovorí o nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva? Reklamy na alkohol a tabak nemôžu cieliť na deti a reklama na tvrdé drogy je úplne neakceptovateľná, ale dokonca ešte aj vo verejnoprávnych médiách sú stále reklamy podporujúce konzumný spôsob života. Potrebujeme kampane vysvetľujúce zmysel výroby domácich produktov, ktoré šetria životné prostredie, zamestnávajú domácich a nevyvážajú peniaze z krajiny.
Čo s tým možno urobiť?
Štát má chrániť zdravie a životy svojich obyvateľov. Treba začať reálne rozlišovať medzi základnými, nevyhnutnými potrebami a luxusnou spotrebou. Na jednu stranu dať základné potraviny, oblečenie, lieky, bývanie a podľa mňa aj knihy, a na druhú dať luxus, na ktorý by sa mala zaviesť uhlíková daň. S tým, ako sa zdaní tovar, ktorý devastuje životné prostredie, treba presadiť aj zastavenie subvencií, úľav a ďalších foriem podpory fosílnych palív a pre zachovanie mobility začať investovať do hromadnej dopravy. A musíme sa prispôsobiť tomu, že sme v klimatickej zmene.
Plameniaky v juhoamerickej lagúne. (zdroj: THERE´S NO PLANET B)Ako konkrétne?
Vlny horúčav, ale aj prudké búrky a možno aj tornáda budú čoraz častejšie a intenzívnejšie. Systém vzdelávania treba preorientovať z takzvaných potrieb trhu na potreby dlhodobého prežitia spoločnosti. Vodu ako základnú surovinu starostlivo zachytávať, uchovávať na obdobie sucha a nepovažovať ju za odpad, ktorý odteká kanalizáciou. Každá budova by mala mať nádrž na dažďovú vodu a tú využívať na toalety alebo zavlažovanie okolia budov. Na Slovensku stále používame pitnú vodu na splachovanie.
Musíme rátať s tým, že čoraz väčšie oblasti na Zemi budú mať 50-stupňové a vyššie teploty a budú minimálne isté obdobie v roku neobývateľné, čiže migračným vlnám sa nevyhneme a ľudí utekajúcich o život nikto nezastaví. Nemôžeme zlyhať ako v prvých týždňoch po napadnutí Ukrajiny, keď funkcie štátu suplovali dobrovoľníci. Tých vecí, ktoré by sme mali urobiť, je veľa a času na ich realizáciu čoraz menej.
