Bola to taká zvláštna júlová situácia.
Sedeli sme vtedy v Slovenskej akadémii vied a sledovali priamy prenos z CERN-u, kde sa mali ohlasovať najnovšie výsledky z ohromných podzemných detektorov častíc CMS a ATLAS.
Zvláštna bola aj preto, že v miestnosti u nás na Slovensku panovalo mierne napätie. V novinách si totiž mohli nielen vedci už ráno prečítať, že Veľký hadrónový urýchľovač podľa všetkého objavil Higgsov bozón.
Viaceré zdroje zvnútra CERN-u mi deň predtým nezávisle od seba potvrdili, že nejakú časticu nielen na urýchľovači vidia, ale že ju vidia aj so štatistickou istotou dostatočnou na to, aby ju pri prísnych pravidlách časticovej fyziky mohli vyhlásiť za objav.
Napokon, jasné to bolo už v okamihu, keď na seminár do Ženevy vedci pozvali fyzikov Petra Higgsa, Francoisa Englerta, Geralda Guralnika a C. R. Hagena. Higgs a Englert o rok na to v roku 2013 získali Nobelovu cenu.
Viem, že vášeň pre časticovú fyziku nie je asi najrozšírenejšia vec. Ale bolo to skvelé, vzrušujúce obdobie – a dodnes je.
My totiž vieme, že máme dobrú fyziku. Fyziku, vďaka ktorej máme mikrovlnky a rádio a teleskopy, ktoré krúžia vo vesmíre. Máme einsteinovskú a kvantovú fyziku, ktorá dostatočne dobre vysvetľuje vesmír okolo nás a robí testovateľné a množstvom experimentov overené predpovede. Zároveň vieme, že nestačí.
Do tejto starej dobrej fyziky, do štandardného modelu v tom čase chýbal posledný kúsok a úplne kľúčová vec: Higgsov bozón. Dnes je (fyzici túto hroznú skratku odpustia) štandardný model kompletný.
