Tento týždeň sme mali zaujímavé stretnutie v Trnave.
Odpovedal som na otázky o vede a o vedeckej popularizácii v slovenských médiách. Zaujímavé pritom bolo už zistenie, že sa v akademickom prostredí niekto vôbec popularizáciou vedy zaoberá - aj keď to teda vyzerá na prvoštúdiu.
Zároveň to bola príležitosť zamyslieť sa nad našou prácou.
(Dobre, v mojom prípade nad maličkou časťou mojej skutočnej práce.)
Kto vlastne u nás vedu popularizuje? Koľko tých ľudí je? Prečo to robia? A prečo to robia práve tak, ako to robia?
Najzákernejšia z otázok však znela v duchu, aké predpoklady by mal človek mať, ak chce popularizovať vedu - a čo k tomu potrebuje? Teda, čo sú nevyhnutné a čo postačujúce podmienky, špeciálne v našom mediálnom prostredí, kde ľudí profesionálne sa venujúcich vedeckej popularizácii môžete spočítať na prstoch jednej-dvoch rúk.
Myslel som, že za tie roky dokážem zľahka vysúkať nejakú peknú, usporiadanú a pragmaticky použiteľnú odpoveď. Ale ona v skutočnosti nejestvuje.
Lebo, čo je to vlastne popularizovať vedu: keď ani vedecké (nevraviac filozofické prostredie) nemá vždy úplne jasno, čo je to samotná veda a kde sú jej hranice? A čomu by mal rozumieť človek, ktorý sa na túto zamínovanú kariérnu dráhu dobrovoľne vydá?
Nakoniec sme dospeli len k čomusi abstraktnému.
Vedu musíte milovať. Musíte milovať radosť z neznámeho a jeho objavovania. Milovať vedenie čo i len pre vedenie samotné, mať radosť z nových poznatkov aj z neistoty, ktorú tieto nové poznatky vnášajú do systému sveta.
Musíte byť zvedavý a bystrý, schopný rozmýšľať v kontextoch a v celej pestrosti zistení okolo vás.
Ale predovšetkým musíte dôverovať vedeckej metóde: teda tomu najzákladnejšiemu konštatovaniu, že nejestvujú nemenné pravdy a že zmyslom rozumného žitia je pýtať sa, overovať a mať schopnosť mýliť sa - a tieto omyly korigovať.
Veda je totiž spôsobom premýšľania.
A popularizovať vedu znamená, že máte pre takéto premýšľanie vášeň.
Neviem, či takáto odpoveď stačí pre budúcu dizertačku. Ale ja sa s ňou ako-tak dokážem zmieriť.
Udalosť týždňa
Ilustračné foto. (zdroj: ESA)Nie je to síce objav, ale udalosť tohto týždňa sa mohla odohrať vo vesmíre – a našťastie sa len veľmi tesne neodohrala. V kozme sa totiž len tesne, na vzdialenosť zhruba dvadsať metrov minuli stará ruská špionážna družiaca a americký meteorologický satelit.
Ak by sa trafili, výsledkom by bol mrak trosiek a riziko budúcej kaskády, ktorá by mohla spôsobiť na orbite vážne problémy.
Katastrofa týchto rozmerov zatiaľ (zrejme) nehrozí, no keďže sa obežná dráha našej planéty neustále zahusťuje, podobné „blízke priblíženia“ sa stávajú čoraz častejšími.
Tento raz mali satelity TIMED a Cosmos 2221 šťastie a NASA potvrdila, že jej zariadenie funguje a naďalej skúma vplyv Slnka a ľudskej aktivity na atmosféru našej planéty.
Zdroj: NASA
Krátke správy z vedy
Klebetenie nemusí byť nevyhnutne zlé, ak sa na to pozeráte z pohľadu sociológie. Nový výskum naznačuje, že klebetníci môžu byť užitoční pri vytváraní akýchsi spoločenských kruhov. A podľa vedcov môžu klebety vytvárať sociálny benefit: šíriť povesť ľudí a pomáhať vyhýbať sa tým, ktorí sú sebcami.
Mysleli sme si, že exoplanéta K2-18b je vodným svetom. Nový výskum však hovorí, že táto údajne hyceánska planéta má skôr roztavený povrch. Ukazujú na to dáta z Vesmírneho teleskopu Jamesa Webba.
Veriaci ľudia mohli lepšie zvládať pandémiu covidu. Naznačuje to nová štúdia z Cambridgea, ktorá hovorí, že náboženstvo môže pomáhať znižovať stres a nepohodu v časoch krízy. Napríklad veriaci v Británii lepšie zvládali lockdowny.
Odporúčam počúvať
- Tento týždeň sme v podcaste Zoom spoznávali naše črevá, pozreli sa na ohromný únik metánu v Kazachstane a dozvedeli sa, čo je to pika syndróm u malých detí.
- Vizita mala svoj pravidelný špeciál, Denisa Prokopčáková sa rozprávala s biologičkou Simonou Schwarz o zdravom starnutí a o prokrastinácii.
Odporúčam čítať
- Tento týždeň máme za sebou kalendárnu zvláštnosť: 29. február. No a pri tejto príležitosti si môžete prečítať text o tom, ako Iulius Caesar vytvoril najdlhší rok v dejinách. Nájdete ho na BBC Future.
