Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Bubonický mor vyhubil v 14. storočí v Európe desiatky miliónov ľudí a získal si tým pochmúrne označenie – čierna smrť. A hoci je toto ochorenie oveľa menej časté a oveľa lepšie liečiteľné, ročne sa stále pravidelne objavuje niekoľko prípadov na celom svete.
Minulý týždeň bol v Spojených štátoch podľa zdravotnej služby okresu Deschutes potvrdený zriedkavý prípad ľudského moru na vidieku v Oregone. Nemenovaná osoba sa pravdepodobne nakazila od domácej mačky, ktorá mala príznaky ochorenia, uviedli zdravotníci. Prípad bol včas identifikovaný a liečený, „čo predstavuje malé riziko pre komunitu“, a neobjavili sa ani žiadne ďalšie prípady.
V posledných desaťročiach sa podľa Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDCP) každoročne hlási v priemere sedem prípadov moru u ľudí. Bubonický mor je najbežnejšou formou moru a spája sa s bolestivými, opuchnutými lymfatickými uzlinami známymi ako „buboes“. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) síce nie je úplne vykorenený, ale „prenos bubonického moru z človeka na človeka je zriedkavý“.
„Je to bežná mylná predstava, že ide o stredovekú chorobu,“ uviedol v utorok e-mailom Steve Atkinson, docent molekulárnej a bunkovej bakteriológie na Nottinghamskej univerzite vo Veľkej Británii. „V skutočnosti je stále prítomná a je endemická v populáciách hlodavcov v mnohých častiach sveta vrátane USA, časti Južnej Ameriky, Afriky a Ázie.“
„Jedným z kľúčových ohnísk je Madagaskar,“ uviedol Atkinson a dodal, že v roku 2017 sa v tomto ostrovnom štáte od augusta na tri mesiace predĺžila epidémia, pričom bolo potvrdených 2417 prípadov a 209 úmrtí. „Na celom svete sa stále každoročne vyskytujú prípady,“ dodal.
V článku sa dočítate:
- ako sa mor prenáša,
- v ktorých častiach sveta sa mor často vyskytuje,
- aké sú príznaky ochorenia,
- o liečbe moru,
- čoho sa odborníci obávajú,
- ako sa nákaze vyhnúť.
Spôsob šírenia
Bubonický mor je infekčné ochorenie spôsobené baktériou Yersinia pestis. Táto zoonotická baktéria môže podľa CDCP infikovať zväčša malé cicavce, ako sú hlodavce, ale aj iné zvieratá a ľudí.
Ľudí, ktorí sa týmto ochorením nakazia, zvyčajne uhryzla blcha, ktorá je infikovaná touto baktériou. Ďalším spôsobom je „priamy kontakt s infikovanými tkanivami alebo tekutinami pri manipulácii so zvieraťom, ktoré je choré na mor alebo naň uhynulo“, uvádza CDCP.
Baktériu možno zachytiť aj vdýchnutím kvapôčok z dýchacích ciest po blízkom kontakte s mačkami alebo ľuďmi s pľúcnym morom, čo je podľa CDCP „najzávažnejšia forma ochorenia“ a jediný spôsob, ako sa môže mor šíriť z človeka na človeka.
Náročná likvidácia
Podľa CDCP bolo v rokoch 1900 až 2012 v Spojených štátoch potvrdených alebo pravdepodobných 1006 prípadov moru u ľudí. Bubonický mor predstavuje viac ako 80 percent prípadov moru v USA. Od 90. rokov 20. storočia sa podľa WHO prípady moru vyskytovali najmä v Afrike. „Tri najviac endemické krajiny sú Konžská demokratická republika, Madagaskar a Peru,“ uvádza sa v správe.
„Mor zabil milióny ľudí a často sa považuje za chorobu minulosti. Zďaleka však nie je vyhubený,“ povedala Sophie Jullien, pediatrička, ktorá spolupracovala s WHO na príručke pre sledovanie a prevenciu moru. „Hlavnými dôvodmi je to, že baktérie spôsobujúce mor žijú a prežívajú v zemi a v rezervoároch zvierat. Môžu prežiť pod zemou celé roky.“
Je náročné úplne zlikvidovať baktérie moru, hovorí Jullienová. Zásadným zlomom však bol pokrok v oblasti antibiotík.
„Teraz vieme, ako ochorenie liečiť a ako zabrániť jeho šíreniu medzi ľuďmi,“ povedala.
Rýchle vyústenie do smrti
Ľudia s bubonickým morom zvyčajne trpia horúčkou, bolesťami hlavy, zimnicou a majú opuchnuté, bolestivé lymfatické uzliny. Atkinson uviedol, že „klasické buboes“ sú opuchy na krku a v slabinách a sú „populárne zobrazené na takmer každom stredovekom obraze choroby“. Baktérie sa množia v lymfatických uzlinách v blízkosti miesta, kde sa dostali do ľudského tela po uhryznutí blchou, a ak sa neliečia, môžu sa šíriť krvným obehom.
Podľa zdravotnej služby okresu Deschutes sa príznaky moru u ľudí zvyčajne začínajú dva až osem dní po kontakte s nakazeným zvieraťom alebo blchou: „Ak sa bubonický mor nediagnostikuje včas, môže prejsť do septického moru (infekcia krvného riečiska) alebo pneumonického moru (infekcia pľúc). Tieto formy moru sú závažnejšie a ťažšie liečiteľné.“
Podľa CDCP: „Ak sa pacientom s morom nepodá špecifická antibiotická liečba, všetky formy moru môžu rýchlo vyústiť do smrti.“
Budúce obavy
Pacientom sa zvyčajne odoberie krv a iné vzorky, napríklad hlien alebo hnis. Ak sa zistí nákaza, podávajú sa antibiotiká a pacient môže byť lekársky izolovaný. „Včasná diagnostika a včasná liečba môžu podľa WHO zachrániť životy.“
Proti moru neexistuje bežne dostupná vakcína. Hoci zlepšenie hygieny, lepšie životné podmienky a zdravotná starostlivosť pomohli zmierniť ochorenie, „samotná choroba je rovnaká ako tá, ktorá sa prehnala Európou počas epidémie čiernej smrti“, hovorí Atkinson.
Povedal, že rezistencia voči antibiotikám predstavuje budúce obavy: „Kmeň moru, ktorý by bol rezistentný voči antibiotikám prvej línie používaným na liečbu, by predstavoval významný klinický problém, ak by sa preniesol [medzi] ľudskou populáciou.“
Zdravotnícka služba okresu Deschutes a WHO navrhujú niekoľko osvedčených postupov, ako sa vyhnúť moru - dôležité je predovšetkým vyhýbať sa akémukoľvek kontaktu s hlodavcami a ich blchami.
„Domáce mačky sú veľmi náchylné na mor,“ uvádza zdravotná služba okresu Deschutes. „Ak je to možné, odrádzajte ich od lovu hlodavcov,“ radí.
Pomôcť môže aj ošetrenie domácich zvierat prípravkami proti blchám - rovnako ako vyhýbanie sa kŕmeniu veveričiek alebo iných voľne žijúcich hlodavcov v kempoch a piknikových oblastiach a používanie repelentov proti hmyzu.
