Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Držanie sa za ruky má zjavné účinky na náš emocionálny stav, najmä ak nás za ruku drží milovaná osoba. Môže pomôcť znížiť krvný tlak, zmierniť bolesť a stres.
Experiment z roku 2021 publikovaný v National Library of Medicine napríklad potvrdil upokojujúci účinok držania partnera za ruku pri sledovaní scén z hororov. Jednoduché gesto môže obmedziť vplyv stresu na náš autonómny nervový systém, ktorý reguluje nevedomé telesné funkcie, ako je napríklad rozšírenie zreníc.
Keď majú ľudia pocit, že sú v ohrození, chytiť za ruku milovanú osobu im pomáha upokojiť časti mozgu zodpovedné za ostražitosť a emocionálnu reakciu.
Výskum však naznačuje aj niečo oveľa hlbšie, čo sa týka našej potreby spojenia.
„Ak skutočne pochopíte držanie sa za ruky - čo to je a aké to má účinky -, začnete rozumieť takmer všetkým aspektom toho, čo je to byť človekom,“ povedal James Coan, klinický psychológ a riaditeľ Laboratória afektívnej neurovedy na Virgínskej univerzite. „Vyjadruje to všetko, čím sme jeden pre druhého.“
V článku sa dočítate:
- čo o držaní sa za ruky ukázali výskumy,
- ako ruky spracúvajú zmyslové informácie,
- čo sú Meissnerove telieska.
Odbremenenie mozgu
Coan a jeho tím uskutočnili niekoľko experimentov o účinkoch držania sa za ruky. Prvý súbor zahŕňal šestnásť vydatých žien, ktoré boli umiestnené na magnetickú rezonanciu mozgu a konfrontované s hrozbou elektrického šoku. Skenovanie mozgu ukázalo, že keď sa tieto ženy držali za ruky cudzích mužov, znížilo to stres z toho, že dostanú elektrický šok.
Účinok bol však ešte výraznejší, keď sa držali za ruky svojich manželov. Pozoruhodné je, že záležalo aj na kvalite vzťahu. Prínos držania sa za ruky bol najsilnejší u žien s najvyšším skóre v testoch kvality manželského vzťahu. Neskoršia štúdia publikovaná v National Library of Medicine ukázala zníženie stresu aj v iných typoch vzťahov vrátane ľudí, ktorí spolu chodili alebo boli len priateľmi.
Podľa Coana zistenia naznačujú, že držanie sa za ruky skutočne pomáha mozgu odbremeniť sa od práce spojenej s konfrontáciou so stresom. Takže, keď natiahnete ruku k milovanej osobe v ťažkom období, je to, akoby ste sa s ňou delili o vaše bremeno.
Náhly zvrat
Počas experimentov Coan a jeho tím neustále narážali na zvláštne zistenie. Mnohí v tejto oblasti zistili, že emočnú reguláciu riadi prefrontálna kôra. Je to časť mozgu, ktorá nám pomáha ovládať naše inštinkty a vnímať rozum – keď sledujeme horor, hovorí nám: „Uvoľni sa, je to len film!“
Coan predpokladal, že držanie sa za ruky s niekým blízkym spôsobí zvýšenie aktivity v prefrontálnej kôre, pretože účastník sa uvoľní a cíti sa bezpečnejšie. Domnieval sa, že s väčšou aktivitou v prefrontálnej kôre by sa inde v mozgu vyskytovala menšia emocionálna aktivita - napríklad tá, ktorá sa podieľa na strachu alebo úzkosti.
To sa však nestalo.
Keď sa páry držali za ruky, Coan skutočne pozoroval pokles vo všetkých emocionálnych oblastiach mozgu, ako očakával. Experiment za experimentom však neukázal žiadne súvisiace zvýšenie aktivity prefrontálnej kôry - naopak, došlo k jej zníženiu.
Pocit osamelosti
Spočiatku Coan nevedel vysvetliť, ktorá časť mozgu bola zodpovedná za zmiernenie stresu účastníkov, keď sa držali za ruky. Bolo to, akoby ľudia dostávali občerstvenie z automatu bez toho, aby zaň zaplatili peniaze.
Nakoniec dospel k novému záveru: čo ak si poplietol východiskový a experimentálny stav? Možno mozog nevnímal držanie sa za ruky ako niečo nové, čo pridával k základnému stavu, keď bol sám. Čo ak našou neuropsychologickou východiskovou úrovňou bol pocit spojenia s niekým? Možno bol pocit osamelosti od začiatku odchýlkou - takou, ktorá by si vyžadovala metabolicky nákladnú aktiváciu našej prefrontálnej kôry, aby sme sa s ňou vyrovnali.
„Pre ľudský mozog predstavuje svet sériu problémov, ktoré treba vyriešiť,“ povedal Coan. „A ukazuje sa, že byť osamote je problém.“
Tento jav nazval teóriou sociálnej základne. Je to myšlienka, že ľudský mozog očakáva prístup k vzťahom a vzájomnej závislosti, pretože bez nich sa problémy sveta javia ako mamutie a my musíme na ich riešenie vynaložiť oveľa viac fyziologického a psychologického úsilia. Keď však vieme, že nie sme sami - čo sa prejavuje držaním sa za ruky, je to, akoby sme mali voľný prístup k občerstveniu bez akéhokoľvek automatu.
Zložitosť ľudskej ruky
Ruky sú kľúčovou súčasťou nášho poznávania sveta už od narodenia - a to z dobrého dôvodu. Novorodenci sú krátkozrakí (nevidia ďalej ako na niekoľko centimetrov od tváre) a tiež nedokážu spracovať farby. Ale naše ruky - ešte predtým, ako sa u nás vyvinú akékoľvek motorické zručnosti - dokážu spracúvať zmyslové informácie, keď sa dotýkajú predmetov okolo nás.
Naše dlane tvoria len nepatrný zlomok celkovej plochy našej pokožky, no nachádza sa na nich približne pätnásť percent hmatových nervových vlákien. Vďaka tejto neuveriteľne vysokej hustote nervov dokážu naše ruky rozlišovať medzi nespočetným množstvom podnetov, ktoré nám svet ponúka - teplý muffin, hebká srsť šteniatka alebo studené kvapky dažďa.
Dlane a najmä končeky prstov obsahujú aj špeciálne nervové zakončenia nazývané Meissnerove telieska. Tie dávajú dlaniam schopnosť reagovať na najjemnejšie dotyky aj v hĺbke menšej ako desať mikrometrov - teda približne na šírku vlákna pavučiny. Umožňujú našim rukám spracovať Braillovo písmo a sú dôvodom, prečo okamžite vycítime, ak sa nám niečo šmýka, aby sme mohli spevniť úchop.
Hmat používame aj na vyjadrenie svojich pocitov. V štúdii z roku 2009 vedci pozorovali 124 dvojíc tvorených navzájom neznámymi ľuďmi - jeden mal zaviazané oči a druhý mu mal vyjadriť emóciu jednoducho pomocou dotyku. Účastníci dokázali rozpoznať - bez toho, aby počuli alebo videli druhú osobu - emócie ako vďačnosť, znechutenie, šťastie a strach. V nedávnej štúdii z Londýnskej univerzity boli účastníci schopní správne identifikovať emócie druhej osoby len na základe pohľadu na jej ruky bez toho, aby videli jej tvár.
Počas pandémie, keď som sa starala o hospitalizovaných pacientov, sa mi mnohí zverili s hlboko pociťovanou prázdnotou z nedostatku fyzického kontaktu s inými ľuďmi. Jedného rána som na pohotovosti držala za ruku staršiu ženu, keď sa môj kolega pripravoval na vyšetrenie, a tá žena povedala: „Mám pocit, že ste prvý človek, ktorého som sa za posledné mesiace dotkla.“ Stále myslím na to stretnutie a na ten vnútorný hlad po kontakte, o ktorom mnohí z nás nevedeli, že existuje, kým nám ho nezobrali.
Nebojte sa podať ruku niekomu, kto má problémy - očividne sme na to stavaní.
