Za posledné roky sa na Sibíri objavilo niekoľko zvláštnych kráterov. Trvale zamrznutá pôda akoby vybuchla a v zemi zostala niekedy až päťdesiat metrov hlboká diera.
Podivuhodné je, že krátery neobjavili vedci nikde inde na svete, iba na polostrove Jamal a na Gydskom polostrove na severe Ruska.
Krátery sú takmer dokonalé kruhy a môžu mať na šírku cez dvadsať metrov. Prvý objavili v roku 2012 a odvtedy vedci identifikovali aspoň ďalších sedem.
V texte sa dozviete:
- Aké hypotézy o kráteroch mali vedci doteraz.
- Kedy vznikol permafrost na severe Ruska.
- Prečo permafrost na Sibíri vybuchol na niektorých miestach.
Dve hypotézy
Výskumníci v priebehu rokov prišli s viacerými hypotézami o tom, ako mohli krátery vzniknúť.
Jedna napríklad hovorila, že vznikajú na miestach, kde boli kedysi v histórii jazerá bublajúce s unikajúcim zemným plynom. Keď jazerá vyschli, odhalili dno a to tak bolo priamo vystavené teplotám hlboko pod bodom mrazu. Pri zamŕzaní pôdy sa v zemi uzamkli plyny a postupom rokov sa hromadili, až zem nevydržala tlak a explodovala.
Problém tejto hypotézy je, že krátery vedci objavili aj na miestach, kde v minulosti jazerá neboli, vysvetľujú autori novej štúdie, ktorú zatiaľ nepublikoval vedecký časopis. Dostupná je online na webe EarthArXiv.
Ani jednoduchá hypotéza o tom, že krátery jednoducho vznikajú pri hromadení zemného plynu v permafroste, neobstojí. Trvale zamrznutá pôda totiž pokrýva aj iné časti Arktídy, no tento typ kráterov sa vyskytuje iba na severe Ruska.
Ich vznik preto musí súvisieť s typickými vlastnosťami prírody na dvoch severných polostrovoch krajiny.
Teplo zdola aj zhora
Permafrost na Gydskom polostrove a polostrove Jamal vznikol zrejme pred 40-tisíc rokmi. Zamrznutá pôda je na niektorých miestach hrubá desiatky metrov, no môže mať až päťsto metrov.
Pri zamrznutí sa v pôde uzamkli morské sedimenty bohaté na metán a v priebehu tisícročí sa premenili na bohaté zásoby zemného plynu. Na výbuchy pritom vplýva samotný plyn.
Zásobárne zemného plynu totiž vytvárajú teplo, ktoré zospodu rozmrazuje permafrost a plyn sa tak presúva bližšie k povrchu. Keďže Arktída je najrýchlejšie sa otepľujúci región vplyvom klimatickej zmeny, k roztápaniu dochádza aj zvrchu.
Tlak plynu má nakoniec menšiu prekážku a rozmrazenú a zamrznutú pôdu rozrazí. Do okolia vystrelia kusy pôdy, čo vysvetľuje aj výskyt menších dopadových kráterov v okolí veľkých dier.
Červ cestujúci v čase? Vedci oživili 46-tisíc rokov starého hlístovca Čítajte „Klimatická zmena je pravdepodobne spúšťacím faktorom, ale deje sa to preto, že v dôsledku plynu dochádza k stenčovaniu permafrostu,“ hovorí pre web New Scientist autor štúdie Helge Hellevang z Univerzity v Osle.
Keďže krátery sa začali objavovať v posledných rokoch, existuje obava, že postupom klimatickej zmeny sa môže zvýšiť ich počet. Výbuchy pritom môžu ohroziť železničnú dopravu ale aj plynovody v regióne.
Pri tvorbe kráterov sa do ovzdušia uvoľňujú neznáme množstvá metánu, čo je jeden z najsilnejších skleníkových plynov. Vedci odhadujú, že v Arktíde sa v permafroste ukrýva 1700 miliárd ton skleníkových plynov vrátane oxidu uhličitého a metánu.
Pribúdanie metánu v ovzduší môže spustiť slučku spätnej väzby: vplyvom metánu ďalej stúpne teplota, čo prispeje k ďalšiemu rozmŕzaniu permafrostu a uvoľňovaniu ďalších skleníkových plynov.
DOI: 10.31223/X59Q3K
