Ružena Bajcsy zažila útrapy, ktoré by vystačili na niekoľko životov. Počas druhej svetovej vojny nacisti zabili jej rodičov.
Po vojne strávila mnoho rokov v sirotinci. Potom bola svedkom toho, ako sa k moci dostala ďalšia diktatúra, čo ju prinútilo zostať v zahraničí. Napriek tomu Ružena Bajcsy vytrvala a stala sa jednou z najvýznamnejších informatičiek sveta.
Vo vede sa niekedy ukáže, že odpoveď sme mali celý čas pod nosom. Presne to sa teraz deje s prácou Ruženy Bajcsyovej.
„Mám jedno vysvetlenie. Keď som na to prišla, technológia bola veľmi primitívna. Neukázala hodnotu môjho nápadu. Vďaka súčasnej technológii sú moje nápady oveľa atraktívnejšie," povedala v rozhovore pre The Slovak Spectator.
Ružena Bajcsy prišla vlani v októbri do Bratislavy ako ambasádorka ESET Science Award. Vo veku 90 rokov stále pracuje a prednáša o inováciách v robotike a strojovom učení.
V článku sa dočítate:
- Aké mala detstvo pred druhou svetovou vojnou a počas nej.
- Ako si spomína na časy osamote v Bratislave.
- Ako začala objavovať strojové učenie predtým, než to bolo in.
- Čím prispela k ľudskému poznaniu.
Ako dieťa môžete niektoré veci ignorovať
Keby ste sa jej opýtali na to, ako by slovom opísala svoj život, povedala by „kľukatý„.
"Nikdy to nebola priamka. Bol tam smer, ale nebol priamy, boli tam zákruty.“
Narodila sa v roku 1933 do židovskej rodiny v Bratislave. Spočiatku si užívali šťastný život, napriek silnejúcemu vplyvu nacistov, ktorý zasiahol aj Československo. O tri roky neskôr však slúžka zabila jej matku.
Najprv obvinili jej otca, no potom obvinenie stiahli. Znova sa oženil a konvertoval na katolicizmus, čo rodine poskytlo určitú ochranu po nástupe antisemitského režimu v roku 1939. Rodina sa presťahovala do Zvolena v nádeji, že sa vyhne problémom.
Jej otec bol inžinierom, dostal preto prezidentskú výnimku a vyhol sa prenasledovaniu Židov.
„Moje rané detstvo bolo veľmi pekné. Bola som šťastná, aj keď s macochou to bolo trochu ťažké. Hitlerov vplyv bolo cítiť. Ale ako dieťa to jednoducho ignorujete, máte to dovolené,“ spomína.
Potom však prišlo niekoľko traumatických rokov.
V auguste 1944 sa začalo Slovenské národné povstanie. Nemeckí vojaci obsadili slovenský štát a výnimka, ktorá chránila jej rodinu pred prenasledovaním, už neplatila. V novembri do ich bytu vošlo gestapo a odviedlo jej rodičov. Našťastie pre Bajcsyovú si nevšimli, že sa so sestrou schováva v inej miestnosti.
Neskôr sa dozvedela, že jej rodičov zabili mesiac po zadržaní a pochovali ich v masovom hrobe v Kremničke. Deti skončili v detskom domove.
„Naše priezvisko bolo Kučera, vôbec nie židovské. Niekto musel Hlinkovu gardu upozorniť, že sme Židia. A tým to skončilo.“
Dobré aj zlé spomienky
Po skončení vojny Ružena Bajcsy zistila, že väčšinu jej blízkych i vzdialených príbuzných zavraždili. Jej sestra mala podlomené zdravie, a tak išla k tete do Budapešti.
Ružena sa presťahovala do Bratislavy do katolíckeho sirotinca, ktorý prevádzkovala Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Navštevovala čisto dievčenskú strednú školu.
„To bolo najlepšie obdobie. Veľa som sa naučila. Akademicky to bolo bohaté prostredie a učitelia boli dobrí,“ spomína.
Matematiku mali každý deň, fyziku dvakrát do týždňa, latinčinu, francúzštinu, slovenčinu, dejepis, zemepis a filozofiu. „Matematika mi šla, takže som ju milovala, a tak som sa učila ešte viac. Odmenou mi bola pozitívna spätná väzba.“
V jej záľube zohral úlohu aj jej otec. Hoci ju nikdy neučil, podľa vlastných slov ho obdivovala a chcela byť ako on.
„Keď som dostala ocenenia, pomyslela som si, že by bolo pekné, keby tu bol môj otec a videl, čo som dokázala. Bol to veľmi dobrý človek.“
V Bratislave zažívala aj ťažké chvíle, najmä na Vianoce. „Pamätám si, že snežilo, svietili svetlá, každý niesol nejaké balíčky a ja som bola sama. Nemala som kam ísť. Po komunistickom prevrate (v roku 1948, pozn. red.) sestry vincentky vyhnali a presťahovali sa do malej dediny. Raz na Vianoce som napísala matke predstavenej, že som osamelá a ona ma pozvala, aby som s nimi strávila sviatky. Avšak boli dvoje alebo troje sviatkov, keď som bola úplne sama."
Ďalší totalitný režim ukazuje svoju tvár
Ružena Bajcsy potom študovala na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave a získala inžiniersky diplom a doktorandský titul v odbore elektrotechnika. Stala sa prvou ženou na Slovensku, ktorej sa to podarilo. Jej diplomová práca sa zaoberala oblasťou, ktorú by sme dnes označili ako strojové učenie.
„Do strojového učenia som sa dostala skôr, než to bolo in. Aj ako inžinierka som sa zaujímala o psychológiu. V tých časoch sme nemali prístup k západnej literatúre, ale bolo veľa ruských kníh o psychológii, a tak som čítala tie. Jedna hovorila o tom, ako je učenie podstatnou súčasťou nášho prežitia. Pomyslela som si: toto by sa dalo použiť.“
Úspech jej v roku 1967 otvoril cestu na Stanfordskú univerzitu v Kalifornii. Pozval ju počítačový vedec John McCarthy, prvý človek, ktorý použil termín „umelá inteligencia“.
Začiatky boli ťažké, keďže po anglicky vedela veľmi málo. A hoci bola mimoriadne zdatná v matematike, na informatiku to nestačilo. Rozhodla sa pokračovať v ďalšom doktorandskom štúdiu na univerzite.
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy a následná okupácia Československa v roku 1968 ju postavila pred neľahkú voľbu. Zostať v USA znamenalo nechať deti doma, druhou možnosťou bol návrat na Slovensko. Vybrala si tú prvú a režim jej následne zakázal stretávať sa s deťmi. Posielali si síce listy, ale trvalo 20 rokov, kým sa opäť stretli.
„Keď som sa dostala do Kalifornie, otvorilo mi to oči. John McCarthy cítil, že by sme mali venovať pozornosť rozpoznávaniu vzorov, čo je jedna z našich kognitívnych schopností. Študovala som textúry povrchov a ich obrazovú reprezentáciu. Ostatní vtedy skúmali detekciu hrán (základný nástroj na spracovanie obrazu – pozn. red.). Chcela som robiť niečo iné. Očakávalo sa, že na doktorát urobíte niečo také," hovorí a dodáva, že keď publikovala, nikto nevenoval pozornosť jej práci, pretože bola príliš ezoterická. Teraz ju však ľudia citujú, čo ju prekvapuje.
„Mám jedno vysvetlenie. Keď som na to prišla, technológia bola veľmi primitívna,“ podotýka. V tom čase pracovala s obrázkami s rozlíšením 64 x 64 – na dnešné pomery veľmi málo – a tie neponúkali žiadne detaily.
„Neukázala hodnotu môjho nápadu. Súčasná technológia robí moje nápady oveľa atraktívnejšími,“
Zaujímavé nápady
V roku 1972 získala titul PhD. a o päť rokov neskôr sa stala odbornou asistentkou na Pensylvánskej univerzite, kde založila laboratórium General Robotics, Automation, Sensing and Perception (GRASP), ktoré prinieslo mnohé dôležité výsledky v oblasti robotiky.
Jedným z najzaujímavejších poznatkov Ruženy Bajcsyovej bolo, že na to, aby roboty efektívne vnímali svoje okolie, musia sa správať viac ako ľudia. Teraz sa to môže zdať triviálne, ale v tom čase bola robotika striktne rozdelená do samostatných výskumných sfér. Chcela ich prepojiť.
Táto myšlienka sa stala známou ako aktívne vnímanie. Vtedajšia paradigma hovorila, že roboty interpretovali to, čo vnímali, na základe kompozície a analýzy obrázkov nasnímaných statickými kamerami.
Bajcsyová navrhla, že pohyblivé kamery by boli efektívnejšie, čo by umožnilo robotom získať viac informácií a zefektívniť ich pohyb. Nielenže sa to stalo dôležitou súčasťou pochopenia ľudského videnia, ale ukázalo sa, ako možno kombinovať disciplíny.
„Keď vidíš, tak konáš, keď cítiš, tak konáš. V minulosti sa v robotike táto časť musela ignorovať, pretože meranie a jeho následné spracovanie trvalo tak dlho, že akcia musela byť veľmi upravovaná a oneskorená, čím vznikala nestabilita, pretože medzitým sa veci mohli zmeniť. Moje vnímanie informácií nemuselo byť presné, a preto moje konanie nemuselo byť správne,“ vysvetľuje.
Dnes máme roboty, ktoré vidia a konajú okamžite, pretože tak funguje náš mozog. V niektorých aplikáciách, napríklad ak chcete, aby sa samoriadiace auto vyhlo dieťaťu, je to rozhodujúce.
„Za starých čias sme to nemali, takže tieto nové aplikácie nútia komunitu vrátiť sa späť k mojim pôvodným nápadom.“
Ďalším dôležitým príspevkom Bajcsyovej bol prvý 3D počítačový atlas ľudského mozgu, ktorý spôsobil revolúciu v mozgovej chirurgii tým, že umožnil oveľa väčšiu presnosť. Opäť to ukázalo interidisciplinárny charakter jej práce.
Vzdelanie môže byť kľúčom
Po takmer 30 rokoch v Pensylvánii sa presťahovala späť do Kalifornie na UC Berkeley, kde založila Center for Information Technology Research in the Interest of Society (Centrum pre výskum informačných technológií v záujme spoločnosti), ktorého cieľom je zlepšovať životy ľudí vďaka technológiám.
Podľa nej je dôležité, aby ľudia ako ona kládli otázky, napríklad, či učíme mladých ľudí všetko správne. Každá technológia môže byť dobrým sluhom, ale zlým pánom. Jej úlohou je naučiť študentov, ako sluhu používať.
Aj to je spôsob, ako bojovať proti šíreniu dezinformácií a hoaxov na sociálnych sieťach.
„Som veľkou zástankyňou vzdelávania. Naši mladí ľudia by mali myslieť a učiť sa,“ zdôrazňuje.
„Žijeme na tej istej planéte. Dúfala som, že po druhej svetovej vojne sa stanovili nejaké hranice, na ktorých sme sa všetci zhodli a rešpektovali ich. Akékoľvek porušenie týchto hraníc je veľmi znepokojujúce a neexistuje žiadne ospravedlnenie pre chamtivosť. Musíme vyriešiť toľko iných vecí, je mi z toho veľmi smutno. Vzdelanie by, dúfam, mohlo byť jedným z riešení."
Tento článok vznikol s podporou ESET Foundation, ktorá každý rok udeľuje ocenenie ESET Science Award výnimočným vedcom a vedkyniam.
