Expedície do džungle môžu vyzerať romanticky, no je to tvrdá drina, brodenie bahnom a aj strach. Nie však zo zvierat.
Slovenský mayológ MILAN KOVÁČ chodí do guatemalskej džungle šestnásť rokov. Spolu so slovenským tímom našli už niekoľko významných miest mayskej civilizácie.
„K predošlému nálezu mesta Zibathna nám to zo základne trvalo osemnásť hodín veľkokolesovým autom. Museli sme sa brodiť, lebo tam nie sú cesty,“ hovorí mayológ Kováč v rozhovore pre denník SME.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo na expedíciu do pralesa chodí aj automechanik.
- Ako výskumníci získavajú vodu v džungli, kde nie sú rieky.0
- Čo Kováč a účastníci expedície robili, keď stretli jaguára.
- Čo sa deje, keď výskumníci stretnú pašerákov drog.
- Prečo nedávnu expedíciu financovali Česi.
- Ako laser a umelá inteligencia pomáhajú pri hľadaní mayských miest.
- O prekvapivom objave v dávnom mayskom meste Tz´ibatnah.
Ako dlho trvá, kým sa dostanete na miesto výskumu uprostred džungle?
K mestu, ktoré sme skúmali teraz najnovšie, to bolo paradoxne blízko napriek tomu, že sme o ňom nevedeli. Z najbližšieho mesta približne za štyri hodiny alebo za tri už z východiskového miesta v džungli. Máme tam základňu, ktorú kedysi postavil náš slovenský tím. Stále tam máme skladisko, je to budova so strechou, je tam aj kuchyňa a postavili sme si aj domy, no už sú trochu schátrané.
Predplatné len za 31 eur na rok
Denník SME slávi 31 rokov a vďaka tomu si ho môžete teraz predplatiť online so 41 percentnou zľavou.
Kúpou predplatného môžete priamo podporiť vedeckú reportérku Renátu Zelnú na tomto odkaze.
Predplatné za 31 eur na rok, to je necelých 2,60 za mesiac.
K predošlému nálezu mesta Tz´ibatnah nám to zo základne trvalo osemnásť hodín veľkokolesovým autom. Museli sme sa brodiť, lebo tam nie sú cesty. Občas sa musíme prerezávať motorovou pílou, len aby sme sa pohli o kúsok a stále sme napoly potopení v blate a vode. Myslím, že peši by to niekedy bolo rýchlejšie, ale náklad by sme tak neodviezli.
To znie dosť dobrodružne.
Je to ťažké. Je to smutná skúsenosť, všetci sa jej obávame a bolí to. Osemnásť hodín, to je proste peklo a autá sa nám neustále prehrievajú. Samozrejme, sú to všetko staré kraksne, pretože normálne moderné auto by tou hustou džungľou neprešlo. Naše autá sú ročník 1982. Sú to mašiny, kolesá majú veľké skoro ako človek. A spolu s kraksňou so sebou musíme vždy ťahať aj jedného až dvoch automechanikov. Auto opravujú veľkým kladivom, dva- trikrát tresnú a zase funguje.
Keď už dôjdete na miesto v džungli, ako sa tam zabývate?
Motorovými pílami a mačetami sa najskôr vyseká miesto, ktoré je relatívne blízko nejakej nádrže s vodou, rozumejte kaluže. Keďže v tejto džungli nie sú rieky, vodu máme z mlák dažďovej vody, ktoré sú dosť hlboké, aby sme z nich mohli čerpať. Teraz naposledy sme mali tri také a vypili sme ich za tri týždne.
Voda v nich má žltozelenú farbu, nie je to nič veselé. Filtre sa nám vždy zanesú, lebo voda je neskutočne slizká. A z nich máme aj vodu na hygienu, každý dostane denne na prídel dva litre, aby sa večer umyl. Nie je logisticky možné, aby sme si na miesto dovážali kvantá vody, ktoré človek bežne spotrebuje. Malý tím minie za deň aj 600 litrov vody.
Potom vybudujeme tábor a postaví sa kuchyňa, tá je základ. Musíme mať dobrú domorodú kuchárku, ktorá varí presne to, čo jedia tí domorodí chlapi. Na nich to stojí, my samozrejme riadime práce, ale bez nich by sme boli bezradní. Vedia sa pohybovať v teréne, robia nám výkopy a cesty.
Milan Kováč
- Je zakladateľom slovenskej mayológie.
- Vedie Katedru porovnávacej religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
- Dlhodobo sa podieľa na výskumoch mayskej civilizácie v guatemalskej džungli. Pri hľadaní miest stratenej civilizácie využívajú laserové snímanie z lietadla, ktoré odhaľuje štruktúry na povrchu.
Koľko vás na výpravu chodí?
Zhruba dvadsať- až tridsaťčlenný tím. Žijeme tam ako v ponorke. Sme natesno, aby sme nerúbali stromy, preto máme stan vedľa stanu. Sme tam zvyčajne tak mesiac. Máme aj pravidelný režim. Budíček, obed, večierka. Fungujeme prakticky ako vojenský alebo skautský tábor. Dokonca aj vlajku máme vyvesenú v strede. Tá musí byť.
A aká vám tam visela naposledy?
Tentokrát tam viala slovenská, česká a guatemalská. Ale po iné roky sme mali len slovenskú a guatemalskú.
Máte v tíme aj lekára, keby sa niekomu niečo stalo?
To by bol príliš veľký luxus. Ale ja prakticky robím psychológa aj zdravotníka. Liečim všetky menšie zranenia a uštipnutia. Máme veľkú lekárničku a človek sa za ten čas naučí narábať so všetkým a aj to, ako riešiť ponorkové choroby. Expedícia do džungle nie je taká ideálna alebo romantická, ako by sa mohlo zdať, je to tvrdé a náročné, nie každý to zvládne.
Mávate aj oddych, víkend?
Niektoré projekty iných národov pracujú stále, napríklad Francúzi, ktorí sú zhruba sto kilometrov od nás. Ja to nepovoľujem, pretože vidím, že tí chlapi sú zničení. V nedeľu preto majú vždy voľno, vtedy si môžu vyprať, ležať a spať.
Mesto z poslednej výpravy ste nazvali Yax Balam, čo znamená v preklade Prvý jaguár. Aj ste ho stretli?
Zhodou okolností to bolo na mojej vykopávke. Jaguár tam mal zrejme brloh alebo teritórium, nevedeli sme o tom. Najskôr sme zbadali veľké stopy na nami vytvorených chodníkoch, potom začal ručať z diaľky a neskôr čoraz bližšie. Nechával škrabance pazúrmi na stromoch tak vysoko, že sme nechápali, čo to je za tvora, aká obluda dosiahne tak vysoko. Ani medvede hádam toľko nedosiahnu.
