Oplatí sa s knihou bojovať? Čitatelia radia, kedy sa prestať trápiť

Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.

Ako mnoho skvelých nápadov, aj „Pravidlo 50“ napadlo Nancy Pearlovej z ničoho nič. Knihovníčka a autorka bestsellerov odpovedala v rádiu na otázky, keď do relácie zavolala istá žena s tým, že ju nebaví kniha, ktorú číta, ale cítila by sa vinná, ak by ju opustila.

„A potom mi to jednoducho napadlo,“ hovorí Pearlová do telefónu vo svojom dome na severozápade Tichého oceánu. „Povedala som, venujte knihe 50 strán a ak vás na konci päťdesiatej strany bude zaujímať len to, kto je vrah alebo kto si koho vezme, prečítajte si poslednú stranu, a potom prestaňte čítať.“

Jej rada postupne naberala na vážnosti, keď si Pearlová uvedomila, že čím je staršia, tým je jej čas vzácnejší. Navrhuje preto, aby čitatelia, ktorí majú nad 50 rokov, namiesto čítania 50 strán odčítali od stej strany svoj vek, a tak si určili počet strán, ktoré musia vydržať. „Skvelé na tom je, že keď dovŕšite sto rokov, môžete legitímne posudzovať knihu podľa obalu,“ hovorí Pearlová so smiechom.

Pearlová, ktorá „Pravidlo 50“ zahrnula aj do svojej príručky „Book Lust“, si neuvedomovala, čo tým spustí. Niektorí čitatelia berú jej smernicu veľmi vážne. „Akoby to bolo Desatoro,“ hovorí.

Dosah jej pravidla sa znásobil, keď si ho ako súčasť kampane vybrala firma Starbucks ako jeden z citátov, ktoré dáva na obaly.

No ani sama Pearlová sa týmto pravidlom neriadi stále. „Vždy keď ma autorský tik nudí alebo rozčuľuje, okamžite sa zastavím,“ priznáva.

Veľa ľudí je stále presvedčených, že vykašľať sa na knihu je zločin.

Rozdielne prístupy

Skrátka, je veľa spôsobov, ako knihu dokončiť - alebo nedokončiť. To bol aj výsledok ankety, v ktorej čitatelia Knižného klubu opísali denníku Washington Post svoje vlastné návyky.

Mnohí z viac ako 600 respondentov uviedli, že život je príliš krátky na to, aby sme ho trávili pri nevýraznej knihe - a mnohí z nich sa odvolávali na „pravidlo“ Nancy Pearlovej.

Rozhodnutie prestať knihu čítať nemusí byť nemenné. Podľa Pearlovej „minimálne 80 percent toho, prečo sa nám kniha páči alebo nepáči, závisí od našej nálady“. Sama o tom vie svoje. Knihu Georgea R. R. Martina Hra o tróny sa pokúsila prečítať dvakrát, ale vždy ju odložila. Pri treťom pokuse na ňu však stránky, ktoré kedysi zavrhla, pôsobili úplne inak - knihu začala čítať počas letu na seminár a keď lietadlo pristálo, chcela sa zo seminára uliať, aby mohla knihu dočítať.

Naši čitatelia mali podobné príbehy. Eileen McGorryová z Olympie vo Washingtone nedávno prečítala knihu „Let the Great World Spin“ od Columa McCanna, ktorú sa predtým pokúšala prečítať trikrát a nepodarilo sa jej to. „Vzala som ju do rúk ešte raz po ďalšom odporúčaní od priateľa a zhltla som ju za tri dni,“ píše.

Keď viete, tak viete. Niektorí ľudia dokážu v priebehu jednej alebo dvoch viet rozoznať, či si knihu obľúbia alebo nie. „Raz som čítala, že autor by mal čitateľa zaujať v prvých troch riadkoch, a toho sa držím,“ píše Robyn Russellová z Fairbanksu na Aljaške. „Dávam im maximálne desať strán.“

Keď bola Rebecca Summerlotová z Windermere na Floride mladá, matka ju nabádala, aby knihe dala 20 strán. „Teraz? Už sa na to môžem bez výčitiek kedykoľvek vykašľať,“ píše. „Odložila som knihu uprostred vety, keď na mňa nefungovala.“

Keď viete, tak niekedy vlastne naozaj neviete. A predsa, cítili ste niekedy, že vaša pozornosť pri čítaní klesá, a potom nečakane zistíte, že sa od príbehu neviete odtrhnúť? Presne to sa stalo Bruceovi Oremovi z New Yorku. Zvyčajne dáva knihám okolo 25 strán, ale nie je to pevné pravidlo - čo je niekedy dobré. „Myslím, že knihe Hernana Diaza ‚Dôvera‘ som dal len päť strán navyše, a potom BUM! Prečítal som ju dvakrát za sebou,“ píše.

Margaret Pereirová z Pleasantonu v Kalifornii zvyčajne dáva knihám jednu kapitolu, pokiaľ ju niekto neupozorní, že konkrétna kniha má pomalý rozbeh. „The Shipping News od Annie Proulxovej bola kniha, ktorú som neznášala, kým som ju nedočítala, a to s pocitom úcty k spisovateľke a jej majstrovskej premene postáv,“ píše.

Za zmenu čitateľských návykov môže aj pandémia. Viacerí respondenti uviedli, že od roku 2020 je pravdepodobnejšie, že knihu opustia, čo nie je úplne prekvapujúce. Ako píše Peggy Roseová zo Sebastopolu v Kalifornii, „pandémia mi dala povolenie starať sa o to, na čom mi skutočne záleží“.

Podobne je na tom aj Anton Prosser zo St. Paul v Minnesote, ktorý sa až do pandémie na knihu nikdy nevykašľal. „Možno som jediná queer osoba na svete, ktorej sa nepáči ‚A Little Life‘, ale bol som z nej taký nešťastný, že to u mňa vyvolalo psychickú nepohodu. Prečítal som takmer 300 strán, pretože tá kniha je tak veľmi vychvaľovaná, ale nenávidel som ju,“ píše o románe od Hanye Yanagiharovej. „Prečítal som si [nakoniec] posledných pár strán, zhrnutie na Wikipédii a potom som ju odložil. Ukázalo sa, že tie najhoršie časti som ešte ani nečítal!“

Čítanie ukážok môže pomôcť znížiť počet nedočítaných kníh. Niektorí čitatelia prisahajú, že trik na výber skvelej knihy spočíva v ukážkach. Bernie Anne Mossottiová z Wildwoodu v Missouri si rada prečíta niekoľko strán, keď je v kníhkupectve, aby získala dojem z príbehu ešte pred kúpou. Iní využívajú bezplatné ukážky, ktoré môžu získať na svojich čítačkách.

„Začať s ukážkou znamená, že musím skutočne vykonať nejakú akciu, aby som získala zvyšok knihy,“ píše Rhonda Chaseová z Pleasantonu v Kalifornii. „Keď dočítam ukážku, buď sa mi náklady a námaha oplatia, alebo nie.“

Vykašľať sa na knihu je ľahšie ako kedykoľvek predtým. Vývoj zaobstarania kníh, ktorý opísal Whit Andrews hovorí za všetko: „Keď sedíte v zadnej časti [auta] Dodge Dart a najbližšia knižnica, do ktorej máte preukaz, je vzdialená hodinu cesty, znesiete zlú knihu oveľa viac, ako keď držíte v ruke čítačku a slušnú knihu máte na dosah za menej ako päť dolárov.“

Ak knihu odložíte, nemá zmysel si to vyčítať. Robia to kníhkupci. Robia to aj knihovníci. Dokonca to robia aj učitelia.

„Prestala som čítať knihy, ktoré som dávala v triedach čítať žiakom, ak som nemala k románu silný vzťah a deti boli voči nim negatívne naladené,“ píše Cynthia G. Bazinetová, učiteľka angličtiny na dôchodku v Novom Škótsku. „Niekedy musíte urobiť to, čo musíte - aby sme si všetci zachovali zdravý rozum.“