Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Kanadský súbor začal tohtoročné vystúpenie pomalými a napínavými tónmi, v postupne sa zrýchľujúcom tempe. Keď sa hudobníci blížili k záveru skladby, zvuky z rôznych nástrojov sa začali prekrývať. Hlasné tóny violončela a zvonkohry prešli až do záveru na vysokom tóne piana.
Takto nejako by sa mohol človek cítiť pri putovaní stredom Mliečnej cesty.
V posledných rokoch sa vesmírna agentúra NASA snažila obrazy vesmíru preniesť do zvuku, aby si aj ľudia s poruchami zraku mohli predstaviť, ako naša Galaxia vyzerá a pôsobí. Keďže však vedci nevedeli napísať noty, nemohli vyhovieť hudobníkom, ktorí chceli hrať piesne inšpirované prácou NASA.
Skladateľka Sophie Kastner teraz použila údaje a obrázky NASA na vytvorenie vlastnej piesne, ktorá má vyjadrovať pocit z cestovania galaktickým centrom, od Zeme vzdialeným približne 26-tisíc svetelných rokov. Spolupracovala na nej s kanadským súborom a nahrávka minulý mesiac zverejnili na internete.
Kastnerová dúfala, že na začiatku piesne vytvorí pocit úžasu, ktorý má predstavovať cestovanie okolo hviezd. Keď sa však imaginárny cestovateľ blíži k čiernej diere, pieseň by mala vzbudiť zvedavosť aj rešpekt pred veľkosťou vesmíru. Aspoň tak si to skladateľka predstavovala.
„Vďaka tomu, že som [na projekte] pracovala, som si uvedomila, že byť vedcom a byť umelcom nie je až taký rozdiel,“ povedala 27-ročná Kastnerová pre denník Washington Post. „Všetci len hľadáme zmysel vesmíru a toto je jeden zo spôsobov, ako to robiť.“
V článku sa dočítate:
- ako kódovacie programy tvoria vesmírnu hudbu,
- ktoré hudobné nástroje sa Kastnerová rozhodla použiť,
- ako skladateľka vymyslela názov skladby.
Kozmická hrôza
Kimberly Arcand, vedkyňa zaoberajúca sa vizualizáciou v NASA Chandra X-Ray Observatory v massachusettskom Cambridgei, od roku 2020 prekladá do zvukov obrázky z vesmírnych teleskopov, ako sú Chandra, Hubble a Spitzer. Po tom, ako sa vlani jedno video s interpretáciou zvukov z čiernej diery od NASA stalo virálnym, komentátor na sociálnych sieťach nazval tieto zvuky „kozmickou hrôzou“.
Nikto presne nevie, ako znie vesmír, pretože vo vesmíre nie je vzduch, ktorým by sa zvuk mohol šíriť. Arcandová však používa kódovací program na prehrávanie zvukov, ktoré reprodukujú náladu alebo atmosféru na základe obrazu z teleskopu. Prostredníctvom programu sú svetlé oblasti obrazu kódované vysokými zvukmi a preplnené oblasti sú reprezentované nízkymi zvukmi.
V rámci projektu NASA spojila snímky z teleskopu z približne 400 svetelných rokov Mliečnej cesty do jedného obrazu. V septembri 2020 NASA vytvorila vlastnú interpretáciu zvukov Mliečnej cesty, pričom začala z ľavej strany obrázka.
Na začiatku videa hrali vysoké tóny, potom sa melódia zrýchlila v blízkosti čiernej diery na pravej strane snímky, ktorá sa zobrazuje ako jasná škvrna.
Arcandová však chcela, aby jej hudbu mohli hrať aj hudobníci, preto na jar 2022 požiadala Kastnerovú, dcéru svojho kolegu, aby napísala noty na základe snímky Mliečnej cesty. Kastnerová, ktorá sa v tom čase chystala ukončiť magisterské štúdium hudobnej kompozície na montrealskej McGillovej univerzite predtým skladala najmä piesne pre opery.
Podľa Kastnerovej bolo zvuky zo snímky NASA ťažké previesť do notového zápisu a mala pocit, že výsledok je pre poslucháča zložitý. Navrhla preto nový nápad - mohla by vytvoriť vlastnú pieseň.
Cestovanie stredom Galaxie
Na základe interpretácie zvukov NASA Kastnerová melódiu zjednodušila, upravila a predĺžila v nádeji, že vytvorí pieseň, ktorá bude zobrazovať príbeh o cestovaní cez stred našej Galaxie. Oblasti s jasnými hviezdami by v jej piesni vyvolali vysoké tóny; tmavšie oblasti obrazu by vyvolali hlboké zvuky a viac súčasne hrajúcich nástrojov by predstavovalo zmätok.
Skladateľka následne hľadala nástroje, ktoré by mohli vydávať rôzne zvuky a výšky tónov. Rozhodla sa pre flautu, klarinet, husle, violončelo, klavír, zvonkohru, marimbu a krotály.
„Keď som sa dostala k tomuto projektu, myslela som si, že to bude niečo naozaj mimo mojej komfortnej zóny a naozaj iné, ale tak trochu som si uvedomila, že to tak nie je,“ povedala Kastnerová. „V obraze som stále videla príbeh, ktorý som chcela rozprávať.“
Prvá časť piesne vychádza z ľavej strany obrazu, kde si Kastnerová podľa svojich slov všimla prázdny priestor. Pieseň sa začína pomaly, keď huslistka a violončelistka poťahujú struny nástrojov, aby vytvorili pocit neistoty. Flautistka neskôr zahrá vysoké tóny, ktoré predstavujú ďalšie hviezdy objavujúce sa na obraze.
V strede obrazu sa vynoria jasné vlákna, ktoré Kastnerová vo svojich poznámkach skladateľa opísala ako „chúlostivé“. Na ich znázornenie hrajú huslistka a violončelistka viacfrekvenčné melódie, zatiaľ čo ostatní hudobníci pridávajú príležitostné tóny na znázornenie ďalších hviezd v oblasti.
Kastnerovej posledná časť predstavovala špirálu smerom k Sagittariusu A*, masívnej čiernej diere. Sústredila sa na to, aby piano, zvonkohra, marimba a krotály vydávali vysoké a rýchle tóny. Tempo sa zvyšuje, keď všetky nástroje hrajú súčasne, až kým pianista neukončí hru vysokým tónom.
Skladateľka nazvala skladbu Where Parallel Lines Converge na základe verša z básne Sarah Howovej Relativity. Howová prirovnala nezodpovedané otázky vesmíru k „čiernym dieram, kde sa stretnú paralelné čiary“. Kastnerová si myslela, že tento riadok znázorňuje rôzne časti obrazu, ktoré sa špirálovito približujú k Sagittariusu A*.
Najlepší pocit
Keď v máji dokončila sedem listov hudby, bola Kastnerová nervózna z toho, ako bude pieseň znieť. V júni sa sedem hudobníkov a dirigent z Ensemble Éclat so sídlom v Montreale zišli v nahrávacom štúdiu na McGillovej univerzite na skúške.
Prvé počutie bolo pre skladateľku tým „najlepším pocitom“.
Nasledujúci mesiac sa hudobníci vrátili do štúdia. Arcandová povedala, že bola nesmierne šťastná, keď jej hudobníci poslali e-mailom nahrávku.
„Pôsobilo to trochu avantgardne – a vesmír taký aj je,“ povedala 47-ročná Arcandová. Dúfa, že je to len začiatok adaptácie hudby NASA hudobníkmi.
„Niekomu inému to môže znieť zvláštne – snaha preložiť obrovské dáta do niečoho, čo môžeme zahrať na flautách, na husliach –, ale pre mňa je to taká zaujímavá forma vyjadrenia vedeckých faktov,“ povedala Arcandová.
