Veľký problém modernej výchovy? Dvaja ľudia na dieťa nestačia

To, ako sa dnes rodičia starajú o deti, nemusí byť práve najlepšie pre detskú psychiku a odolnosť. A ani pre matky a otcov.

Pre inšpiráciu, ako by to mohlo vyzerať v ideálnom prípade, pritom nie je treba chodiť ani tak ďaleko.

Viac ako 95 percent vývoja ľudstvo strávilo v spoločenstvách lovcov a zberačov. Životy ľudí v nich sa zakladali na príslušnosti ku komunite a rovnosti a nie na individualizme. Odrážalo sa to aj na spôsobe, akým vychovávali deti, ktorý dodnes pretrváva medzi kmeňmi, ktoré stále žijú ako lovci a zberači.

Viaceré výskumy ukazujú, že oproti západnému štýlu výchovy je ich prístup v mnohých ohľadoch šetrnejší.

Viac ako dvaja rodičia

Detstvo v spoločnosti lovcov a zberačov sa môže na prvý pohľad zdať špinavé i nebezpečné. Deti však od útleho veku zažívajú rôzne situácie a rýchlo sa učia tým, že opakujú po druhých. Či už pri zbere potravín, ako aj pri práci s nožíkom či s mačetou. Tieto ostré nástroje berú do ruky aj batoľatá, ktoré sa len nedávno naučili chodiť.

Zdá sa, že rodičia svojim deťom málo zakazujú a ich objavovanie sveta berú ako prirodzenú súčasť života. Takto k výchove pristupujú napríklad spoločenstvá pygmejov v Afrike, ktoré roky skúma biologický antropológ Nikhil Chaudhary.

V najnovšom výskume v časopise Developmental psychology (v preklade Vývojová psychológia) opísal svoj terénny výskum v tábore lovcov-zberačov Mbendjele BaYaka v Kongu.

Hoci si aj tie najmenšie deti často robia, čo chcú, dospelí im venujú veľa času. Nejde iba o rodičov, v čom môže tkvieť jedno z veľkých ponaučení od lovcov a zberačov pre modernú výchovu.

„Systém nukleárnej rodiny na západe je na kilometre vzdialený od spoločného života v spoločnostiach lovcov a zberačov, ako je Mbendjele,“ vysvetľuje v tlačovej správe Univerzity v Cambridgei Chaudhary. Nukleárna rodina označuje model, keď v jednej domácnosti žije otec, matka a ich deti.