Veda nikdy nemá istotu.
A to je na nej to najúžasnejšie.
Zároveň to býva jej najväčšie nedorozumenie. Možno ste tiež narazili na tvrdenia, že veď veci sa nejako musia mať, pretože to tvrdí veda a že teda to bude nemenný fakt a basta. A možno ste narazili aj následné sklamanie až pohŕdanie: že načo nám je potom veda, keď nám nedáva istoty.
Nuž, práve preto. Najúžasnejšou vecou na vede nie je jej súbor tvrdení a teórií. Najrevolučnejšou časťou vedy je jej metóda: každé jej konštatovanie by malo byť podporené dôkazom. A každú jej dôkazmi podporenú teóriu musíme byť z princípu schopní vyhodiť von oknom.
Nebudeme si tu vysvetľovať, ako fungujú verifikácia a falzifikácia a už vonkoncom nie sa púšťať do filozofického sporu, či sú vedami aj také vedy, pri ktorých toto vykonávať nie je možné (alebo býva extrémne komplikované).
Stačí nám len vedieť, že kľúčovou podstatou toho, čo robí vedu vedou, je schopnosť mýliť sa. Týmito omylmi sa zaoberať a preverovať ich. A – a aj keď v tom má vedecký svet ohromné limity – na tieto omyly prísť a naprávať ich.
Trebárs vtedy, keď niekto tvrdí, že sa neutrína kdesi pohybovali rýchlejšie ako svetlo. Alebo objavil ďalší zázračný supravodivý supermateriál.
